The Huntresses 49

***o tri mesiace neskôr***

Sierra

Kráčala som po ulici, v jednej ruke fľaška whiskey, vo vrecku peňaženka, na sebe len roztrhané riflové kraťase s voľným tričkom a bolo mi úplne jedno, ako vyzerám. Vrážala som pleciami do ludí, ktorí mi prekážali v ceste a neobzerala sa, až kým som neprišla k obchodu, kam som celý čas mierila. Predavačky na mňa nepozreli nadšene, keďže ich bežní klienti vyzerajú oveľa elegantnejšie, no mne boli ukradnuté. Keď mám peniaze, dajú mi, čo chcem.

„Nájdu sa tu nejaké červené šaty s dlhou veľkou sukňou?“ spýtala som sa predavačky, ktorá si ma najprv premerala, no napokon ma s povýšeneckým výrazom priviedla k správnemu stojanu. Pozrela som na ňu a dala jej najavo, že čakám, kým odíde, až potom sa začala hrabať v šatách, kým som našla presne také, ako som chcela. Bez slova som ich vzala do kabínky, kde som si ich sama obliekla, nežiadujúc predavačku ani o pomoc pri ich zapnutí. Otočila som sa pred zrkadlom a vedela som, že som našla, čo som hľadala. Šaty bez ramienok, kde vrch úzkeho korzetu siahal najnižšie, ako mohol, sukňa pozostávala z množstva nariasených ľahkých vrstiev, presne som si dokázala predstaviť, ako museli jemne lietať vo vetre. Letmo som pozrela na cenovku a z peňaženky, ktorá bola stále vo vrecku som vytiahla všetky peniaze, ktoré v nej boli. V situácií ako je táto mi bolo úplne jedno, že je to asi desaťnásobok hodnoty šiat. Fľašu whiskey som vzala do ruky a prešla k najbližšej predavačke.

„Chcem tie šaty,“ povedala som jej a peniaze jej vtisla do ruky. Hneď videla, koľko veľa tam je, že je to oveľa viac, než mala dostať.

„Za to, že odpraceš veci z kabínky,“ pozrela som na ňu pohŕdavo, odtrhla zo šiat cenovku a len s flašou v ruke vyšla na ulicu. Presne, ako som očakávala, viali za mnou vo vetre, no aj tak som im nevenovala pozornosť. Určite nie takú, ako ľudia prechádzajúci okolo a otáčajúci sa. Medzi všednými ľuďmi v bežnom pracovnom oblečení náhlacimi sa do práce dievča v krvavo červených šatách svietilo. S hlavou hore som kráčala ulicou a netrpezlivosť ma donútila pomaly otvárať fľašku, aj keď som jej zo začiatku nevenovala ani pohľad. Napokon sa otvorila a ja som si s očakávaním a nedočkavosťou odpila, pričom som stále kráčala ďalej. Prešla som ešte niekoľkými ulicami, kde ma ľudia sledovali, až som zastala pred jednym z najvyšších a najdrahších hotelov v Londýne. Prešla som sklenými dverami, okolo recepcie, keď ma recepčná zastavila.

„Prepáčte, slečna, ale ste tu ubytovaná?“ spýtala sa úctivo a usmiala sa na mňa profesionálym úsmevom.

„Nie,“ odpovedala som a kráčala ďalej okolo nej.

„Prepáčte, ale nemôžte len tak vojsť...“ začala hovoriť prekvapene, no snažila sa o prísny tón.

„Je tu ubytovaný istý môj priateľ, ktorý ma požiadal, aby sme sa stretli v hotelovej kaviarni. Najvyššie poschodie, však?“ usmiala som sa na ňu a ona prikývla.

„Štyridsiate ôsme, slečna,“ povedala úctivo, kým mi konečne dala znova pokoj. Prešla som okolo nej a stlačila tlačidlo privolávajúce výťah. Netrvalo ani pár sekúnd, kým sa dvere otvorili a ja som vošla dnu do prázdneho chladného priestoru so zrkadlovými stenami. Okamžite mi spustili vlnu spomienok na Arthurovu zrkadlovú miestnosť a ja som si zakryla tvár. Zúfalosť, hnev, nenávisť, no najmä výčitky svedomia. Stále som videla ten obraz pred očami, nech som sa pred ním ukrývala kdekoľvek.

Vbehol do miestnosti. Arthur vytiahol zbraň. A už len ten pohľad. Plný strachu a bolesti, keď ležal na zemi a zúfalo z posledných síl, ktoré jeho telo opúšťali neskutočne rýchlo ku mne natiahol ruku. Pozeral mi do očí, jeho pohľad niesol všetky pocity. Videla som lásku, nenávisť, strach, odhodlanie, bolesť, zúfalstvo a tiché prepáč. Za to, že tam vošiel a za to, že zomrel.

Pokrútila som hlavou a žmurkaním odohnala slzy. Nebola to jeho chyba, že zomrel, bola len moja. Nemal zomrieť, nesmel, nikto iný nemal zomrieť. V tú noc mal zomrieť len jeden, tak prečo?! On ani o ničom netušil. Nikdy nič nespravil. Len vošiel do miestnosti, do ktorej nemal. Jediná vec, ktorou sa previnil a bol potrestaný smrťou. Neprešla sekunda, kedy by jeho obraz nemala pred očami. Boli to tri mesiace a ja som ani na sekundu nezabudla. Ten pohľad, strašil ma cez deň i v snoch. Predstavy, aký mohol mať život a byť šťastný ma prenasledovali ako nemé výčitky. Nebola to moja vina, nebola to moja vina! Opakovala som si stále dookola, no nemohla som prestať nad ním rozmýšlať. Ako mohla Clarisse zvládnuť to, čo sa stalo Joshuovi? To, čo mu spravila? Bol to človek, ktorého milovala a napriek tomu sa cez to tak ľahko preniesla. A ja? Nedokážem sa preniesť ani cez niekoho oveľa menej podstatného. Z hlboka som sa nadýchla, keď výťah vyššiel na najvyššie poschodie. Videla som pred sebou dvere vedúce do luxusnej kaviarne, no len som okolo nich prešla a pokračovala na koniec dlhej chodby. Na jej konci boli presklené dvere, no keďže sme sa nachádzali na 48. poschodí, nikto sa ich neobťažoval zamykať. Vyšla som na rozľahlý balkón a obzerala sa dookola. Pod sebou som kdesi v dialke videla možno cestu. Posadila som sa na zem a oprela chrbtom o zábradlie. Z fľaše, ktorú som si celý čas nosila v ruke som si odpila niekoľko veľkých glgov a aj keď nie veselo, usmiala som sa. Pozrela som na oblohu, kde na mňa svietilo slnko a povzdychla si. Znova som si odpila a znova.

„Hej! Tu nemáte čo robiť!“ zakričal ktosi a ja som sa rýchlo obzrela okolo seba. Pri dverách stál údržbár a zazeral na mňa.

„Nepočujete ma?! Okamžite odtiaľto vypadnite!“

„To asi nepôjde,“ povedala som mu príliš sladko, zatiaľ čo on na mňa stále vrčal.

„A to už prečo?!“

„Nevidíš?“ spýtala som sa ho pohŕdavo a venovala pohľad nekonečnej výške pod balkónom, „chystám sa skočiť.“

Krátke :( Ja viem a verte, že ma to štve. Ale tak na druhej strane, takto často po sebe časti dávno nebývali ;)

Ľúbim vás a dúfam, že sa bude páčiť