Aria
Asi tridsiatykrát
sme prešli celý dom a znova kontrolovali výzdobu, ktorá bola všade
samozrejme perfektná. Všetko zladené do jemnej krémovej, dokonca aj všetky
kvety mali krásnu smotanovú farbu, len detaily tvorili ružové ruže. Obsluha
pomaly prichádzala a ľudia nosili na milióny malých stolíkov občerstvenie,
len tie najdrahšie a najdelikátnejšie jedlá, fľaše drahých vín
a šampanského.
„Nie zlé,
Barbie,“ zasmiala sa Sierra a s úsmevom mi buchla po zadku. Zazrela
som na ňu čo najškaredšie, no jej to bolo úplne ukradnuté. Sama mala na sebe
šaty jemnej hnedej, možno kapučínovej farby. Clarissine šaty boli čierne. Aké
prekvapenie.
„Už by tu každú
chvíľu mali prísť vizážistky. Vy dve si pamätajte, že vás nikto nesmie
spoznať!“ Sierra to zopakovala už asi stýkrát a my sme obidve prevrátili
oči úplne naraz.
„Bude tu obrovské
množstvo ľudí. A okrem toho, dobre vieš, že sa tam ani jedna z nás
poriadne neukáže.“
Sierra otrávene
prevrátila oči, no našťastie sa už ráčili dotrepať naše vizážistky.
*****
„Si úplne
neschopná! Koľkokrát ti mám ešte vysvetliť, že chcem ten prameň dopredu?! Tomu
hovoríš bronzová farba?! Nevidíš, že je to nakrivo?!“ vyše hodiny som
nepočúvala nič iné, len Clarissino ziapanie na úbohú vizážistku. Sierra si
zapchala uši slúchatkami a celé to ignorovala. Len som si povzdychla
a snažila sa to prežiť. Vo chvíli, keď som mohla, som čo najrýchlejšie
zmizla z izby, len aby som nemusela počúvať Clarisse. Roztopašne som sa
zatočila vo svojich šatách a zachichotala sa ako malá na tom, ako sa pekne
točili dookola. Bol to snáď hriech milovať prekrásne šaty? Prechádzala som sa
domom, ktorý už bol do posledného detailu pripravený na dnešný večierok,
hudobníci si poslednýkrát prechádzali úseky zo skladieb a dolaďovali
nástroje. Hodiny mi ukazovali, že už o hodinu môžu prísť prví pozvaní
hostia. Halou sa ozývalo klopkanie mojich topánok, keď som prešla do rozľahlej
pracovne na poschodí, kde čakal na mňa a Clarisse veľký gauč, množstvo
občerstvenia, toho istého, ktoré bolo prichystané aj pre hostí na večierku
a zostávalo nám len čakať. Usadila som sa a o chvíľku prišla aj
Clarisse, no ja som jej príchod ignorovala, vyložila si nohy na gauč a po
stýkrát kontrolovala, či mám všetko. Pištoľ za podväzkom, dostatok nábojov, rezervná
nábojnica, dva nože. Rozhodne to bude musieť stačiť. So spokojným úsmevom na
perách som si zo stola vzala pohár vína a jeden ponúkla aj Clarisse, ktorá
si z neho hneď odpila.
„Neskúšaj toho
vypiť veľa,“ varovala ma rovno a pridala škaredý pohľad.
„Myslíš, že by
som také niečo urobila?“ spýtala som sa neveriacky a odpila si znova
z pohára, „myslíš, že by som to len tak celé pokazila?“
„Nebolo by to
prvýkrát.“
„Čo tým chceš
povedať? Nikdy som sa neopila, keď sme niečo plánovali!“ ohradila som sa urazene
a ona sa uškrnula.
„Nehovorím, že si
sa opila, len že si všetko pokazila.“
Nechápavo som na
ňu zazrela. Také podpásovky a akurát teraz, keď potrebujeme pracovať
spolu.
„Vieš, čo
nechápem?“ pokračovala ďalej, rovnako štiplavo, „že práve ty z nás si tá,
ktorej všetko vychádza. Si úplne neschopná, všetko vždy pokazíš, no napriek
tomu máš svojho priateľa, máš všetko, čo chceš a máš od všetkého pokoj.
Život je niekedy vážne nespravodlivý.“
„Možno, keby si
sa všade nemontovala a dala pokoj veciam, ktoré nemajú zmysel, možno keby
si bola schopná občas ustúpiť, vtedy by si možno aj ty žila inak,“ zasyčala som
na ňu späť a ona sa rozosmiala.
„Asi si ma
nepochopila. Ja iba podotýkam, že máš všetko. Netvrdím, že by som chcela byť
chudera ako ty.“
Škaredo som na ňu
pozrela a práve vtedy sa z dolného poschodia domu ozvala hudba.
Večierok čoskoro začne, ľudia budú prichádzať a slušnosť káže Sierre
každého z nich privítať. Kým bude môcť prísť aj s Arthurom sem, máme
ešte určite viac než hodinu. Zo stolíka, na ktorom ležalo občerstvenie som si
vzala drobný čokoládový bonbón zabalený v zlatom obale. Neuniklo mi, ako
sa Clarisse prísne pozerala, keď moja ruka prechádzala okolo fľaše šampanského
a vín. Vložila som si kúsok lahodnej čokolády do úst a aj napriek
šaredému pohľadu od Clarisse si ľahla na gauč. Viem, že ona by bola najradšej,
ak by sme čakali v čiernych kreslách ako mafiáni vo filmoch a keď sa
otvoria dvere, pomaly a desivo by sme sa otočili. Vlastne, možno by sa jej
to viac páčilo, ak by v kresle sedela len ona a ja by som predstierala
možno jej slúžku, naliala jej niečo na pitie, až potom vytiahla zbraň. Nehrozí.
A rozhodne tu nebudem stáť nastúpená v pozore, keď viem, že sa nič
najbližšiu hodinu nestane.
„Čo bude potom?“
opýtala som sa váhavo Clarisse. Doteraz som si vlastne vôbec neuvedomovala, že
dnes sa všetko končí. Dnes Arthur zomrie, Clarisse nás viac nebude potrebovať.
„Zmiznem z vašich
životov znova, nebudete o mne vedieť. Akoby som tu nikdy nebola. To predsa
chcete.“
„Kto ti to
povedal?“ nechápavo som na ňu pozrela, „si moja sestra! Sestra, o ktorej som
doteraz ani nevedela, že žije. Nemôžeš znova odísť.“
„Myslím, že na
tebe nezáleží, čo môžem,“ povedala s prižmúrenými očami, no mala som pocit,
že jej trhalo kútikmi úst.
Viac sme už spolu
nehovorili, až kým o viac než hodinu nevošla dnu Sierra. S Clarisse sme
sedeli obidve pripravené, ako sme sa dohodli a ja som prešla ku dverám, no
za Sierrou dnu nikto stále nevchádzal.
„Práve som
dostala telefonát od Arthurovej asistentky,“ oznámila nám chladným tónom bez
emócií, „mrzí ho to, no kvôli zdravotným ťažkostiam sa nemohol dostaviť.“
Peckové to je ;))Teším sa na dalšiu :))
ReplyDeletebože.. :3 to je také dookonalé :) užasnéé :) ale ten Arthur ma nasral teda-_- :DD akože ne že by som chcela aby ho zabili :D aale chápeš :DDDD joj to moje vyjadrovanie :DD proste časť je dokonala a teším sa na dalšiu :)
ReplyDeletebožeee moj :) môže byť tot tka dobré, že je to až zlé? :D ako úplna dokonalosť!
ReplyDeleteSkutocne dokonalá cast! D.J
ReplyDeleteTakže Arthur z toho vyviazol zdravý.. skvelá časť :)
ReplyDeletestále nechápem, odkiaľ berieš tie všetky nápady :D lebo toto prekračuje hranice absolútnej dokonalosti :D
ReplyDelete