The Huntresses 51

Len krátke venovanie pre večne zvedavú a nedočkavú a úžasnú Sarah :* Love ya Sweetie :)

Sierra

Napravila som si sukňu a všetky jej vrsty, kým som sa posadila a rukou som kývla Johnovi, nech urobí to isté.

„Naozaj si myslíš, že mi pomôže, ak ti všetko porozprávam?“ spýtala som sa pobavene a on prikývol. 

„A v čom? Zmení to niečo na tom, čo sa stalo? Nevieš si predstaviť, čo všetko sa stalo. On je mŕtvy. Je mŕtvy. A je to len moja chyba.“

„Určite to nie je vaša chyba! Prečo mi nepoviete, čo sa stalo? Som si istý, že vy by ste nikomu neublížili, nemôže to byť vaša chyba!“

„Nikomu by som neublížila?“ schuti som sa na jeho poznámke zasmiala, „možno by si sa čudoval. Fajn, tak počúvaj. Vypočuj si príbeh Sierry Chaseovej. Príbeh o tom, ako sa všetko zničilo. Príbeh o začiatku konca.“

„Desíte ma.“

„Ďakujem. To bol môj zámer,“ zasmiala som sa.

„...v ten večer bolo všetko dokonalo pripravené a naplánované a akisto všetko vychádzalo, až prišiel ten osudný okamih, keď sme stáli v zrkadlovej miestnosti so zbraňami namierenými na Arthura. Ten človek nám zničil život. Prišiel čas zaplatiť. Chvíľa, ktorá mala ukončiť jeho život, keď niekto otvoril dvere. Všetci sme ten zvuk počuli a otočili sa tým smerom, na čo Arthur nezaváhal a namieril na mňa zbraň. Neviem, prečo ja. Možno to bola náhoda, možno v tom bolo niečo viac. Vtedy nastal chaos. Všetci sme začali strielať naraz a zároveň sa ukrývali za zrkadlá. Prvé guľky vyleteli, no všetci už boli skrytí a zasiahli len zrkadlá. Sklo lietalo všade a každý si iba kryl tvár a nič nevidel. Ani ja som nič nevidela, snažila som sa kryť si oči a zároveň násť Arthura. Teraz už viem, že musel stáť niekde predo mnou, pretože spredu prišla aj guľka. Počula som výstrel, no netušila som, kam guľka mieri, ani kto strelil. Miestnosť bola plná zvukov rinčiaceho skla a výstrelov. Arthur sa pokúsil zasiahnuť mňa a o sekundu neskôr ho zastrelila Amber, no on už stihol vystreliť. Videla som len postavu, ktorej tvar bol veľmi nejasný pred mojim stále žmurkajúcimi očami. Hýbal sa príliš rýchlo, aby som ho taká dezorientovaná mohla spoznať. Nikdy by som neverila, že aj v skutočnom živote sa človek hodí pred iného, pred človeka, ktorý by preňho nemal znamenať nič, človeka, ktorý mu ublížil, no on to aj tak urobil. Miestnosťou sa naozaj ozval jeho dopad na dlážku a až keď posledné črepiny dopadli na zem som si uvedomila, koho oči sa na mňa upierajú, kým sa jeho ruka ku mne naťahovala z posledných síl. Uvedomujúc si, že Arthur je mŕtvy a ja si to môžem dovoliť som sa zrútila k nemu na zem a s plačom objímala studené krvavé telo, ktoré už jeho duch opustil. Oči upieral do stropu, tie krásne oči, pred chvíľou plné pocitov a nevyslovených slov, teraz chladné, vzdialené, prázdne. Ležala som pri ňom a držala ho uvedomujúc si, že to bola moja chyba. Len moja chyba. Prečo predo mňa skočil? Ak mal niekto zomrieť, tak som si to zaslúžila rozhodne ja. On, taký nevinný a naivný umrel namiesto mňa. Poslednýkrát som ho jemne pobozkala na nehybné čelo, ktoré nado mnou zvykol krčiť a objímala ho, až kým ma od neho neodtrhli.

V dome sa samozrejme čoskoro začal chaos. Ľudia dolu počuli výstrely a do zrkadlovej miestnosti sa čoskoro prirútila polícia. Ak tam človek pozná, podpláca a preťahuje toľko ľudí, ako Clarisse, nie je nič jednoduchšie, ako z Arthura urobiť vraha, ktorého sme v sebaobrane zastrelili. Čoskoro sme odtiaľ vyšli, čisté, ľutované, obdivované. Arthur bol mŕtvy, no nebol jediný. Naša posledná akcia. Koľko sme do nej ísť nechceli, no napokon sme sa odhodlali a takto skončila. Naša prvá nepodarená akcia. Jediná. A posledná.“

Hoci som na Johnovej tvári videla, koľko chce toho povedať, koľko vecí mi vyčítať, zdržal sa. Rozhodne si myslel, že presvedčiť ma neskočiť bolo preňho prioritou. Len ja som vedela, že nie je šanca uspieť.

„To že zomrel, nech to bol ktokoľvek, to, že zomrel, nebola to vaša vina.“

„Isteže nie. A koho? Tvoja?“

„Sám sa tak rozhodol. Čo všetko ste preňho znamenali, keď to pre vás urobil. Vzdal sa vlastného života, aby ste vy mohli žiť ten svoj. Ako mu to môžte urobiť a po tom všetkom, čo urobil pre to, aby ste žili, ako môžte dobrovolne zomrieť.“

„Urobil chybu. Každý ich robíme, no on dal do stávky, ktorá bola celá zlá všetko. Keby žil, mal by prečo žiť. Nepotreboval by mňa, mal by dôvod aj možnosť byť šťastný. Ja nemám dôvod žiť a nemám možnosť byť šťastná. Venoval mi niečo, o čo som nestála. A do teraz som to kvôli nemu uchovávala, no už nevládzem. Nevládzem predstierať, že mám záujem.“

„Tak nehovorte, sú ľudia, na ktorých vám záleží a ktorým záleží na vás...“

„Škoda, že to sú vždy dvaja rôzni ľudia. Tí, ktorým záleží na mne a tí, na ktorých záleží mne.“

„Ak im dáte šancu, môžte s tým niečo urobiť! A oni môžu dať šancu vám....“

„Indeed,“ mávla som rukou, „to sú všetko kecy, ktoré v skutočnosti neplatia. Nemám dôvod žiť. A neviem, či si vôbec zaslúžim. Koľko ľudí už kvôli mne...“

„To nebola vaša vina! Sám sa rozhodol zachrániť vás!“

„Ale ja už dávno nehovorím o ňom,“ neveselo som sa zasmiala, „a pochybujem, že tí, o ktorých hovorím sa rozhodli, že chcú zomrieť. Keby chceli, zrejme by neutekali a neprosili, aby som ich nezabila.“

John na mňa vydesene a šokovane pozeral.

„Prezradila som viac, ako som mala? Myslela som, že chceš vedieť všetko. Deň po tom všetkom chaose, počas ktorého sme zabili Arthura bol najhorší. Preplakala som celú noc, no stále som nedokázala pochopiť, uveriť tomu, že to takto dopadlo, že sa všetko pokazilo a hlavne, že tam ten blázon vbehol a Arthur ho zabil. Na druhý deň sme museli ísť oznámiť jeho priateľom, čo sa stalo. Nič netušili, ani to, že sa tam niečo stalo, že sa strielalo. Nudili sa, tak odišli skôr. Žiaden sa nezaoberal tým, že nie sú všetci, každý rátal s tým, že sa zabaví a ráno si cestu domov nájde. Keby preňho nejaké ráno bolo.

Nechceli nás ani k sebe pustiť, nechceli nám dovoliť vôbec niečo im povedať, až nakoniec ich Amber, ktorá s nimi mala stále dobré vzťahy prehovorila. V dosť napätej atmosfére sme prišli dnu, posadali si na gauč, pričom nás stále sledovali... a nič. Nikto sa nedokázal donútiť hovoriť a nemôžem sa čudovať. Ako poviete štyrom veselým chalnom, že piaty sa už nevráti? Po chvíľke ticha som jednoducho cítila, že to vychádza na mňa, a že hoci to nikto nepovie, všetci myslia na mňa. Začala som váhavo, vážne som nevedela, čo povedať, no po prvých vetách to šlo a s obrovským množstvom sĺz. V podstate sme im povedali všetko. O našej minulosti, o tom, čo sa deje teraz, vlastne aj o budúcnosti. Úplne všetko. Myslím, že sa ani pohnúť nedokázali, pôsobili tak minimálne, aj keď chvíľu zas pôsobili, že ak by sa pohli, strelili by niektorej z nás, pravdepodobne mne, neviem prečo, no vždy všetci všetko radi zhodia na mňa, facku. Povedali sme im dokonca aj to, že sme sestry, čo ich, samozrejme až po smrti kamaráta, naštvalo najviac. Čo je na tom také zlé? Čo je na tom, že sme sestry také zlé, v porovnaní s tým, že sme vrahyne, niečo, čo by zrejme nazvali mafiánkami, aj keď mne sa to pomenovanie nepáči a klamali sme im v ďalších miliónoch vecí?“

Na chvíľu nastalo na balkóne ticho, ozývali sa len zvuky okolia.

„A čo nakoniec povedali?“ spýtal sa po chvíli John.

„Len jednu vetu,“ usmiala som sa naňho, nie veselo, „vypadnite, všetky tri.“

Goodbye, Sweeties