Zaklopala som na
dvere Niallovho bytu a chvíľu trvalo, kým otvoril. „Ahoj!“ povedal
a tváril sa, že netuší, prečo som
za ním prišla. „Ty máš prsty v tom, čo sa stalo s mojím bytom?“ „Čo
sa stalo s tvojím bytom?“ tváril sa nechápavo a ťahal ma za sebou dnu.
Nevie klamať, chudák, už mu trhá kútikmi úst. No to už zažínal svetlo
v obývačke a z rohu vyskočili štyria ľudia. „PREKVAPENIE!“
zakričali Louis, Harry, Zayn a Liam, aj keď nie naraz. Chvíľu som tam len
tak stála a pozerala na nich, či sa náhodou nezbláznili. „To vy ste mi
dali tie fotky do bytu?“ „To je náš narodeninový darček pre teba!“ povedal
Zayn. „Ďakujem, ale to ste nemuseli!“ povedala som, objala ich všetkých, a hoci
pri Louisovi som mala strach, nič neočakávané neurobil. Keď ma objal aj on, vrhli
sa naraz na stôl s občerstvením, ktorý nachystali. Mne stačilo len ich
sledovať a už som mala záchvaty smiechu. Niall do seba pratal všetko, čo
uvidel, len mrkve vo veľkej miske sa zďaleka vyhýbal. Tej sa hneď ujal Louis,
ktorý ju striedavo jedol a hádzal Harrymu do úst, no nikdy netrafil. Harry
otváral ústa ako ryba, aby mrkvu chytil, no nešlo mu to. Liam vzal zmrzlinu
a začal ju jesť. Vidličkou?! Že ma to vôbec prekvapuje, pri nich by som sa
nemala čudovať ničomu. A Zayn si len obzeral sám seba v odraze na
pohári. Mala som pocit, akoby som skončila v nejakom ústave. No čo, aj tak
som sa už dávno cítila na to.
„Ták,
a teraz sa poriadne opijeme!“ vykríkol Louis, nechal mrkvu tak
a natiahol sa za fľaškou, ktorá bola neďaleko, „pravda, všetci okrem
Liama!“ škodoradostne pozrel na dotyčného, ktorému to bolo maximálne jedno. „Ty
zas nepiješ?“ spýtala som sa Liama, ktorý pokrútil hlavou. „Louis, nevieš
vymyslieť niečo, čo by mohli robiť všetci?“ pozrela som naňho a on si
teatrálne povzdychol, flašku vrátil späť na svoje miesto. Niall ku mne prišiel
s pohľadom psých očí a flaškou červeného vína v rukách. „Len
jednu flašku, na prípitok.“ „Jednu!“ povedala som mu, takému pohľadu sa
jednoducho nie povedať nedá. Kým som sa spamätala, flaška už bola otvorená
a Harry nalieval do piatich pohárov. Presne ako som čakala, jedna flaška
sa stratila medzi nami rýchlo a bez následkov.
„A teraz si
zahráme pravdu/odvahu!“ vykríkol Louis a už sedel na zemi, s flaškou
v rukách. My sme si k nemu prisadli, s o polovicu menším
nadšením. Roztočil flašku a jej hrdlo ukázalo, ako inak, na mňa.
Prevrátila som oči a vybrala si pravdu. „Tááákže,“ začal Louis a ja
som začínala mať strach z jeho nebezpečného výrazu a otázky, ktorá
príde, „prezraď nám, s kým si sa naposledy bozkávala!“ Tvárila som sa
úplne ľahostajne, akoby to bola najľahšia otázka, akú som mohla dostať, no mala
som isté pochybnosti. Klamať hneď pri prvej otázke? To sa mi nepozdávalo, táto
hra je predsa o pravde. A povedať im, že naposledy som sa bozkávala
s Niallom neprichádza do úvahy. Očakáva sa odo mňa, že poviem Zayna. Čo
mám urobiť? Potom som sa rozhodla pre moje milované polopravdy, ktorými som
riešila vždy podobné situácie. Ak toto uhrám...
„No trikrát hádaj!“ prevrátila som oči a zatvárila sa
tajnostkársky, „prezradím ti, že je v tejto miestnosti!“ Tváril sa, že
vážne uvažuje, potom vytresol: „Zayn? Niall? Ja?“ So smiechom som mu povedala,
že uhádol. „Takže ja?“ vypúlil oči a zatváril sa vydesene. „Nie, uhádol si
už skôr. Len som ti to nestihla povedať, hovoril si príliž rýchlo!“ „Len aby!“
pozrel na mňa prísne a pochybovačne zároveň, no to som ja už chytila flašu
a roztočila.
Pomaly zastala,
ukazujúc na Louisa. „To nie je fér!“ zamrnčal, ja som mu vyplazila jazyk
a položila tú istú otázku: „A s kým si sa naposledy bozkával ty?“
„Ale nepoviete to Eleanor, však?“ pozrel vystrašene na nás a niekoľkokrát
“nenápadne“ hodil očko na Harryho. Vyprskla som do rehotu, so Zaynom
a Niallom sme sa váľali po zemi, Liam sa tiež smial, no on zvládal sedieť.
Harry sa snažil tváriť vážne, no trhalo mu kútikmi úst a Louis sa mračil
a hral urazeného. Potom chytil flašku a roztočil. Keď už zastavovala,
ukazujúc na Liama, chytil ju a roztočil znova. Točil ju zas a zas, až
kým nebol spokojný so smerom, kam ukazovala. Keď konečne dotočil, jej hrdlo
ukazovalo na mňa. A tak sa táto hra
postupne zmenila na malú vojnu medzi mnou a Louisom, celé to bolo
o tom, kto vymyslí zákernejšie otázky a kto na ne presvedčivejšie
a neočakávanejšie odpovie.
Keď ostatní
pochopili, že sa na rad nedostanú, začali nás postupne opúšťať. To nám však
nedokázalo pokaziť radosť z hry. „Aký je Zayn v posteli?“ spýtal sa
Louis prefíkane, keď sme už boli len sami dvaja a ostatní pozerali na
telku. „Neviem, či ti to môžem povedať, to nie je len moja vec. A táto hra ma už nebaví,
prepáč.“ Radšej som si sadla na gauč za ostatnými, vedľa Zayna a chytila
ho za ruku. „Žiadne mrkvoviny!“ ozval sa Louis, zhasol svetlo a sadol si
na opačný koniec gauča. „Tak sa sem nepozeraj!“ povedala som mu drzo,
premýšlajúc, čo sú to mrkvoviny. Keď som si bola istá, že sa nikto nepozerá,
chytila som za ruku aj Nialla, sediaceho vedľa mňa z druhej strany. Stisol
mi ruku a potom pustil. O chvíľu nato som už zacítila jeho ruku na
mojom kolene, posúvajúcu sa po mojom stehne vyššie a vyššie. Snažila som
sa sústrediť na film a ignorovať jeho ruku, ktorá teraz už bola na mojom
páse a spôsobovala mi zimomriavky. No to mu nestačilo, šiel stále vyššie
a keď už bola jeho ruka na mojom boku, vykríkla som a vrazila do
Zayna. „Čo je?!“ všetci na mňa nechápavo pozerali. „Ten blázon ma pošteklil!“
zamračila som sa a ukázala na Nialla. S piskotom som vykočila, keď ma
z druhej strany pošteklil Zayn. To sa však už ku mne blížilo päť párov
rúk...
Dvadsiata tretia časť
Kedže som mala na druhý deň školu, party trvala “len“ do pol tretej v noci. Keď ich prestalo baviť šteklenie ma, Louis
zapol rádio a začal tancovať, načo sa k nemu okamžite pridal Harry.
Začali stvárať neuveriteľné kreácie, ja som sedela na gauči a pozorovala
ich. „Ty si nejdeš zatancovať?“ začal si ma doberať Zayn, „veď včera ti to tak
dobre išlo!“ „To určite! Na to, aby som to ukazovala na verejnosti by som
v sebe musela mať aspoň tri promile!“ zasmiala som sa a ďalej
sledovala pohyby, ktoré predvádzal Louis na parkete. Práve skúšal lastovičku,
keď ho Harry plesol po zadku, načo sa on rozkýval, padol na zem a stiahol
Harryho so sebou. Pozorovala som, ako vstali a pokračovali v tanci, kvôli
čomu som si nevšimla Nialla, ktorý sa postavil kúsok odo mňa a vymenil si
so Zaynom sprisahanecké pohľady. Chytili ma každý za jednu ruku a aj
napriek môjmu mykaniu sa ma ťahali k tanečníkom. Doslova ma hodili na
Louisa, ktorý sa zatackal, no ustál to a začali sme tancovať. Teda, on
tancoval, ja som len lietala, kam ma potiahol. Potom začal hrať slaďák
a my sme so Zaynom museli tancovať a tváriť sa ako zaľúbený párik.
Neprekážalo nám to, bavili sme sa, ale ja som mala zlý pocit. Ako sme sa
otáčali, hľadala som pohľadom Nialla. Čo si pomyslí, bude sa hnevať? Až keď som
videla, ako sa usmieva, vydýchla som si. Na ďalší slaďák som tancovala
s Louisom a bola to dobrá paródia na tanec, pretekali sme sa, kto
tomu druhému viackrát stúpi na nohu a som si istá, že budem mať poriadne
otlaky. Potom som si zatancovala s Niallom. Opierala som sa mu o plece
a vychutnávala jeho vôňu, v tom čase by ste mi v hlave nenašli
jedinú rozumnú myšlienku (ako keby tam inokedy nejaké boli). Keď pieseň
skončila, len s nevôľou som sa od neho odtrhla a zatancovali si ešte
s Harrym a Liamom. Keď ma konečne pustili, boli už tri ráno.
Vošla som do bytu
a rovno sa zvalila na posteľ, bola som úplne vyčerpaná. Otočila som sa
k stene a v slabom svetle som zbadala fotku, ktorá mi predtým
unikla. Menšia ako tie ostatné, zelená lúka s farebnými kvetmi
a uprostred ležal psík. Môj Marley. Už nie je medzi nami, no veľmi mi
chýba. Po líci mi stieklo niekoľko sĺz, po nich pribudli aj vzlyky. Neviem ani,
prečo som plakala. Sčasti som smútila za Marleym, sčasti som bola dojatá
z toho, čo pre mňa chalani pre mňa urobili. „Amy?“ ozval sa hlas spoza
steny, ten najkrajší na svete. Snažila som sa potlačiť vzlyk, ktorý sa mi dral
z hrdla, aby nevedel, že plačem, no nepodarilo sa mi to. „Amy, deje sa
niečo?“ Neodpovedala som, už som viac nedokázala zadržiavať vzlyky. Zvesila som
fotku zo steny a privinula si ju k sebe. Môj Marley, môj maličký
Marley... Mala som pocit, že mi niekto zaklopal na dvere, ale nebola som si
istá. Tak som len čakala, ak niekto niečo chce, zaklope opäť. Zaklopal, tak som
šla otvoriť. „Láska, prečo plačeš?“ spýtal sa hneď vo dverách. Neodpovedala som,
sadla si na posteľ a objala kolená. Keď zavrel dvere, prisadol si ku mne
na posteľ a objal ma okolo pliec. „No tak, čo sa deje?“ Inokedy by som sa
nad tým, ako to vyslovil, presne tak, ako to robí Zayn, zasmiala, no teraz som
mu len podala fotku, ktorá ležala vedľa mňa na posteli. „To je Marley. Teda,
bol...“ zašepkala som a opäť sa rozplakala. Potiahol ma k sebe
bližšie a ľahol si na posteľ. Dlho sme len tak ležali, ja som mala hlavu
položenú na jeho hrudi a plakala. To nie je fér! Prečo nemôžem na ňom
takto ležať inokedy, keď si to budem schopná vychutnať?! Plač ma predsa len
prešiel a posadila som sa. Tiež sa posadil, chytil mi tvár do dlaní
a pomaly sa ku mne približoval. Stálo ma to obrovskú námahu, no prekonala
som sa, ruku som mu priložila na ústa, ktoré boli len kúsom od mojich pier
a pokývala som hlavou, ukazujúc na stenu, cez ktorú bolo dobre počuť
a za ktorou boli traja jeho kamaráti, presvedčení, že chodím s tým
štvrtým. „Odkiaľ máte tie fotky a ako ste sa dostali do môjho bytu?“
spýtala som sa na niečo, čo ma zaujímalo celý deň. „Tie fotky boli
v tvojom počítači, čo si nám včera požičala. A čo sa týka tvojho
bytu...“ vysvetlil mi, ako si od bytového správcu požičali kľúče, ten bol za
pár autogramov neuveriteľne ochotný a povedal aj, že si kľúčik okopíroval
a nechal, vraj nemohol odolať. No ja som si nič z toho poriadne
neuvedomovala. Bola som unavená, vnímala som len jeho prítomnosť. Posledné, čo
si pamätám, sú slová: Sleep well my clumsy little bird a jeho pery na
mojom čele.
O TÝŽDEŇ
S Niallom sme sa
stretávali vždy, keď sa dalo. Nebolo to často, ja som mala svoju školu, on
svoju prácu. No keď mal chvíľu čas, vždy prišiel ku mne. Pravda, len keď tu
nebol Zayn, s ktorým sme boli stále dobrí kamaráti. Nič o nás
nevedel, no myslím, že čosi tušil. Keď som deň po svojich narodeninách prišla
domov zo školy a Niall sedel na mojej posteli, skoro som zinfarktovala.
Spýtala som sa ho, ako sa ku mne dostal a on, že mi predsa deň pred tým
vravel, že má kľúč. Niečo sa mi marilo, že to spomínal. A tak, keď mal
chvíľu času, prišiel ku mne. Vedel, že ma tu nájde, veď kde inde by som mohla
byť? Vždy som bola rada, keď prišiel. Rozprávali sme sa, smiali, bozkávali
(zmienila som sa už o tom, že sa bozkáva fakt dobre?) Mne to takto
vyhovovalo, no videla som, že on to takto nechce. Nebavilo ho trčať stále len
v byte, chcel sa ísť prejsť, niekam najesť, proste vypadnúť. Na verejnosti
sme sa však spolu ukazovať nemohli, ja som oficiálne chodila so Zaynom
a o tom, že my dvaja spolu niečo máme nevedel vôbec nikto. Mala by
som to nejak vyriešiť, niečo spraviť, ale ja som to stále odkladala na neviem
kedy. Ako vysvetlím Zaynovi, že musíme prestať s týmto divadielkom? Čo mu
poviem, že si chcem začať s jeho kamarátom? Ako mu to vysvetlím? Čo na to
povie, čo urobí?
Vo dverách
zaštrkotal kľúč a mne poskočilo srdiečko. Krásny ako vždy, vošiel dnu
a vrhol sa na moje pery. S radosťou som spolupracovala. Zavrel za
sebou dvere, oprel ma o stenu , ruky mi chytil do jednej a držal nad
hlavou. Víťazoslávne sa usmial a ja som pocítila provokačnú chuť vytrhnúť
sa mu a tým dokázať, že ma nemal v moci úplne, ako si myslel. Opäť sa
priblížil a pokračoval v hre s jazykmi a perami. Jemne som
sa od pier posunula na jeho krk a putovala som smerom k jeho uchu.
„Nemysli si, že si vyhral fešák!“ zašepkala som mu doň, sladko ho pobozkala,
vykrútila si ruky spoza hlavy a jemne ho zložila na posteľ. Skôr, než sa
spamätal, ležal na chrbte, ja som sedela na jeho bruchu a vyškierala sa.
„Tak, kto vyhral?“ spýtala som sa ho a zdvihla jedno obočie. „Samozrejme,
že ty,“ uistil ma a nadvihol sa, aby dočiahol na moje pery. Opäť sme sa bozkávali, no to už on sedel, ja
som sedela na ňom a nohy som mala obtočené okolo jeho pása. Jednu jeho
ruku som pocítila pod tričkom, potom druhú a už som zrazu žiadne tričko
nemala. Letelo kamsi do neznáma a podprsenka šla čoskoro za ním. Bozkával
ma ako nikdy. Doteraz boli jeho bozky sladké a nežné, ako iný spôsob, ako
povedať, že ma ľúbi. Teraz boli jeho bozky vášnivé a nedočkavé. Jemne ma
kusol do pery a čakal, či mu dovolím to, čo mal v pláne. Keď som sa
mu začala hrať s gombíkmi na bunde, pochopil, že mu jeho plán odobrujem
a položil ma na posteľ. Jemne sa naklonil nado mňa a perami skúmal
môj krk a hrudník. Chichotala som sa a pri tom bojovala
s posledným gombíkom na jeho bunde. Konečne podvolil a bunda letela
kade ľahšie, tričko hneď za ňou. Vytiahol sa vyššie a opäť našiel moje
pery, ktoré naňho netrpezlivo čakali. Naše jazyky sa spojili a bojovali
o to, kto spôsobí tomu druhému väčšie potešenie. Bojovala som tvrdo, no proti
Niallovi som nemala žiadnu šancu. Jednou rukou som sa mu hrala s vlasmi,
druhou som mu prechádzala po bruchu a hrudi, skúmala jeho svalnaté telo.
Skĺzla som rukou nižšie a začala sa hrať so zapínaním jeho nohavíc. Bola
som netrpezlivá a jeho nohavice nie a nie povoliť. Zasmial sa, chytil
moju nedočkavú ruku, položil si ju okolo krku a sám si vyzliekol nohavice,
ktoré okamžite poslúchli. Rovnako rýchlo nás zbavil aj zvyšného oblečenia
a tak nám nič nebránilo v tom, čo sme chceli robiť.
Dvadsiata štvrtá časť
Keď som sa ráno
zobudila, chvíľu som bola dezorientovaná. Potom som však zbadala Nialla,
spiaceho vedľa mňa a hneď som si uvedomila, že som vo svojej posteli,
v ktorej sa v noci diali všeliaké zaujímavé veci. Niall niečo
zamrmlal zo spánku a otočil sa ku mne. Začal sa usmievať a spokojne
spal ďalej. V spánku vyzeral úplne inak, ako keď bol hore. Vlasy mu už
netrčali do všetkých strán a neboli perfektne nagélované. Namiesto toho mu
padali do tváre a on pôsobil tak... prirodzene. Nie tak dychvyrážajúco
dokonalo, že človek neverí, že je skutočný. Jemne som ho pohladila po líci,
potrebovala som sa presvedčiť, že je skutočný a naozaj leží vedľa
mňa. Vykĺzla som z postele
a chcela sa obliecť, keď som si uvedomila, ako veľmi dvere na skrini
vŕzgajú. Nechcela som ho zobudiť, tak som začala zbierať oblečenie pri posteli.
Nikde som nevidela svoje tričko ani rifle. Poprezerala som čo najtichšie celú
izbu, ale tričko som nikde nevidela. Rifle som zbadala, no boli sčasti
zapadnuté za posteľou a nedalo sa k nim dostať bez toho, aby som
zobudila Nialla. Povzdychla som si a obliekla si len nohavičky s jeho
bundou a po špičkách vkĺzla do kúpelne. Opláchla som si tvár a umyla zuby.
Pozrela som na posteľ, kde stále ležal a spal. Pripadala som si ako idiot,
keď som stále cupitala po byte po špičkách, no nechcela som ho zobudiť.
Otvorila som
chladničku a začala hľadať niečo, čo by som pripravila na raňajky. Práve
som krájala chlieb, keď ma zrazu ktosi plesol po zadku. Otočila som sa za seba.
„Chceš, aby som sa porezala?“ zagánila som naňho. Bože, veď on sa ani
neobliekol! Uškrnul sa, posadil ma na pult a keď videl, že chcem zoskočiť,
postavil sa tak, aby som nemohla. „Myslím, že tú bundu by si si mala zapnúť
takto,“ zamrmlal pomedzi bozky, ktorými ma zasypal a začal mi rozopínať
gombíky. Keď som pochopila, o čo mu ide, musela som sa rozosmiať. Nechal
mi zapnuté len vrchné dva gombíky, presne tak, ako to nosí Zayn. Lenže on má
pod bundou vtedy aj niečo oblečené! Snažila som sa Niallovu pozornosť odpútať
bozkom a zapnúť si opäť gombíky, no prekukol ma a zabránil mi
v tom. Rukami vkĺzol pod bundu a pritiahol si ma bližšie. Obkrútila
som si okolo neho nohy a pritiahla si ho ešte bližšie, ak to vôbec bolo
možné. Už nikdy som ho nechcela od seba pustiť, nikdy... Lenže on mal svoju
prácu a musel ísť. S nevôľou sa obliekol a ja som si začala
rozopínať jeho bundu (vlastne len posledné dva gombíky), že mu ju vrátim.
„Nemusíš mi ju vracať. Aj keď tá predstava, že by si si ju teraz vyzliekla...“
uškrnul sa, pobozkal ma a odišiel. Zavrel za sebou dvere a ja som si
bližšie k tvári pritiahla bundu, ktorá voňala presne ako on. Dokonalo.
Život
v škole sa zmenil na úplne peklo. Jediný človek, ktorý sa so mnou
rozprával, bola Sara. Ostatní už pochopili, že sa nemusia tváriť ako moji veľkí
kamaráti, aj tak ich s chalanmi neplánujem zoznámiť. Takže teraz, všade,
kde som sa pohla, bolo počuť narážky na mňa. Že som štetka, zlatokopka... Ja
a Zayn sme boli najsledovanejšia a najzaujímavejšia dvojica Anglicka.
No to nebolo najhoršie. Horšie boli poznámky od nemála haterov na našej škole.
Otázky typu: aké je to chodiť s teplošom a či je aj v skutočnosti taký škaredý
a upišťaný ako v telke som dostávala denne. Ignorovala som ich,
tvárila som sa, že je mi to jedno. No nebolo, každý večer som doma plakávala do
vankúša. Jediné šťastné chvíle boli tie, keď bol so mnou Niall. No tých bolo
čím ďalej tým menej. Občas sa zastavil aj Zayn, rozprávali sme sa
a smiali. No teraz mali chalani veľa práce, koncertov a náhravania.
Prišli len málokedy a aj to na krátko. Preto ma prekvapilo, keď mi niekto
zaklopal na dvere. Otvorila som a uvidela tam Nialla. Prehovoril ma, aby
som šla na návštevu do domu chalanov, vraj ma chcú všetci vidieť. Neviem, prečo
som súhlasila, asi len preto, že on to chcel. To sa nedalo prehliadnuť. Vôbec
to nebolo jednoduché, kráčať s ním a tváriť sa, že sme kamaráti.
Nemohla som ho pobozkať, chytiť za ruku, nič. Kráčali sme vedľa seba
a veľa sa nerozprávalli, len vychutnávali prítomnosť toho druhého.
Po krátkej
prechádzke sme dorazili a zaklopali na dvere. Vo vstupnej miestnosti som
vystriedala okamžite všetky objatia, najprv Zaynove, ktorého Louis rýchlo
odtiahol odo mňa, skôr, než sme začali stvárať “mrkvoviny“, potom Liamove,
Harryho a nakoniec Louis osobne. „Ukáž ruky!“ vyzvala som ho, keď sa ku
mne začal približovať so zlomyselným úškrnom. Vystrel pred seba pravú ruku. „A
druhá?“ Šikovne si ruky prehodil za chrbtom a ukázal mi ľavú. Ak niečo
schováva, práve to drží za chrbtom v druhej ruke. „Obidve naraz!“ Zasmial
sa a ukázal mi obidve ruky. Vydýchla som si a dovolila mu objať ma.
Chyba! Pomyslela som si, keď sa ozvalo Pššššššš a ja som zacítila niečo
studené a nepríjemné pod tričkom, na celom chrbte. Odtiahla som sa od
Louisa a zúrivo naňho pozrela. „Zadné vrecká!“ zaškeril sa a hodil mi
nádobu zo šlahačky v spreji. Bola už prázdna, celý jej obsah som mala pod
tričkom. „Požičiaš mi tričko?“ obrátila
som sa na Zayna a zachytila Niallov nespokojný pohľad. Hlupáčik môj! Zayn
prikývol, zaviedol ma do jeho izby, podal mi tričko a ukázal kúpelňu.
Vošla som dnu a zistila, že tu nie je kľúč. Ak mi niekto otvorí dvere...
rozmýšľala som, kým som sa zbavovala všetkej šlahačky zpod trička. Zrazu dnu
vtrhol Louis, z ruky mi vytrhol moje tričko a z poličky, kam som
ho položila vzal Zaynovo. Skôr, než som naňho stihla nakričať, bol preč.
Vystrčila som von hlavu a videla Louisa, ktorý mi mával Zaynovým tričkom
v jednej ruke a kľúčikom (určite od kúpeľne) v druhej. Kde
zmizlo moje tričko? Pri ňom už stáli všetci chalani okrem Liama, ktorý sa ich
detskými zábavkami nezapodieval. „Zayn, prosím ťa, pomôž mi!“ obrátila som sa
na jediného človeka, v ktorom som videla svoju oporu. Natiahol sa za
Louisom , ale ten bol rýchlejší. Hodil tričko Harrymu a tým odštartoval
novú zábavku. Niall, Louis a Harry si hádzali moje (ako rýchlo som si ho
privlastnila!) tričko a Zayn medzi nimi pobehoval a poskakoval,
snažiac sa chytiť to tričko. Keď tam poskakoval už päť minút, pochopila som, že
je to nezmysel. To chce taktiku! „Hej, Zayn!“ Prišiel za mnou a ja som mu
s hlavou vystrčenou z dverí vysvetlila môj plán. „A Niall?“ spýtal sa
a ja som len pokrčila plecami. To doriešime, keď na to príde. „TERAZ!“
zakričala som a vyrútili sme sa od kúpeľňových dverí, smerom na chalanov,
ktorí na nás pozerali s vyvalenými očami a pootvorenými ústami.
Presne podľa plánu, Zayn sa vrhol na Harryho a ja som vyskočila na Louisa.
Oblapila som ho rukami, nohami, ako to len šlo a on sa zatackal
a vrazil do steny za sebou. Naťahovala som sa za tričkom
a vyskakovala, no moja výška bola oproti Louisovi dosť málo. Nakoniec som
sa naňho doslova zavesila, no bol rýchlejší a kým padal, stihol hodiť
tričko Niallovi. Zayn medzi tým vstával z Harryho a vrhol sa na
Nialla. Víťazne zamával tričkom nad hlavou a rozbehol sa smerom ku mne.
V náhlej radosti z výťazstva nepostrehol Louisovu nohu, ktorá bola
v ceste.
Pristála som na
chrbte, on na mne. Ospravedlňujúco sa usmial a podal mi tričko. Bolo
vidieť, ako sa Niallovi nepáči, že polonahá ležím pod Zaynom, čo ma donútilo
odložiť vstávanie na čo najneskôr. Sám sa pridal na ich stranu, tak prosím!
Zayn už chcel zo mňa zliesť (myslím, že najmä kvôli Harryho už asi piatemu
zakašlaniu), ale ja som ho nepustila, namiesto toho som ho silno objala. „Ďakujem,“ povedala som mu a až po veľmi
dlhom objatí som ho pustila. Konečne sme vstali a ja som si obliekla
tričko. „Tak a koho tričko si ideme hádzať teraz?!“ spýtala som sa
sarkasticky, no len čo som to dopovedala, stáli už predo mnou všetci bez
tričiek. „Čo sa to tu deje?!“ spýtal sa Liam, ktorý nás zrejme prišiel
skontrolovať. „Máme popoludnie bez tričiek!“ oznámil Louis a vystrel sa
tak, aby bolo dobre vidieť jeho vyšportovanú postavu. Keď ostatní chalani
videli, ako sa predvádza, urobili to isté. Bože, sú ako malé deti! Otočila som
sa k Liamovi, u ktorého som hľadala podporu a najmä rozum. To,
čo som uvidela ma úplne šokovalo. Stál tam bez trička a tiež napínal
všetky svaly. „Počkajte,“ ozval sa Harry tváriaci sa, že vážne uvažuje. Dokáže
to vôbec? Preblesklo mi hlavou. Všetky hlavy sa otočili naňho. „Keď máme popoludnie
bez tričiek, prečo má ONA tričko?!“ ukázal na mňa a obrovské Zaynovo
tričko. Zayn sa na mňa vrhol ako na Harryho a Niall mu bol v pätách.
Našťastie ma nezhodili na zem, stála som, no nemohla som utiecť (čo by som
určite urobila, keby som mohla), pretože Zayn ma držal za nohy a Niall ma
zozadu akoby objal a “náhodou“ rovno cez prsia. To už sa však blížil Louis so
škodoradostným úsmevom na perách a hoci som sa metala ako ryba na suchu,
bez najmenších problémov mi tričko vyzliekol a kamsi skryl. Zúrivo som
pozrela na Nialla a Zayna, prečo nie sú na mojej strane?!
Dvadsiata piata časť
O DVE
HODINY NESKÔR
Sedeli sme
pred telkou (všetci,
samozrejme, bez tričiek) a pozerali film. Bol celkom zaujímavý, ale to som
si mohla pozrieť aj doma a kompletne oblečená. Asi v polovici niekto
zazvonil a Louis sa vybral otvoriť. Z chodby sa ozývali najskôr
hlasy, potom krik a vreskot. Všetci sme s napätím sledovali dvere,
kedy sa v nich zjaví Louis, čo spravil a kto prišiel? Louis sa objavil
vo dverách s úsmevom do ucha k uchu, v jednej ruke držal
Danielleino tričko, druhou ťahal naštvanú Danielle. „Čo sa to tu deje?“ mračila
sa na nás všetkých. „Máme popoludnie bez tričiek!“ povedal Zayn a hodil po
nej jeden Niallov pukanec, čo odštartovalo naháňačku po celom dome. „Aj ty?“
pozrela Danielle na mňa. „No dovoľ, ja som len obeť!“ Prikývla a sadla si
k Liamovi. Harry nás začal utišovať, vraj chce pozerať film. Otočila som
sa teda k obrazovke a ako naschvál – reklama.
Najprv nás nejaká
staršia herečka presviedčala, že máme používať neviem aký krém proti vráskam,
potom nejaké ževraj úžasné auto bolo zlacnené na polovicu. Keď auto odfičalo
z obrazovky, prehnane namaľovaná blonďatá reportérka spustila svoju
upútavku na večerný bulvár. „Spevák chlapčenskej skupiny one direction bol
včera večer odfotený s neznámym dievčaťom pred barom v centre Londýna
a vyzeralo to tak, že mali k sebe veľmi blízko (fotka Zayna
a dotyčnej, ako sa bozkávajú na obrazovke) Prečo to Zayn urobil? Nie je
azda niečo v poriadku medzi ním a Amy? Viac v Udalostiach zo
života hviezd o piatej.“ „MALIK!“ zahučal Harry a dotyčný hneď
dorazil s Niallom v pätách. Ten využil jeho krátke zaváhanie
a skočil mu na chrbát, na čo sa obaja zrútili na zem. „Vysvetlíš nám to?!“
vážne a trochu nahnevane sa ho spýtal Harry. Nechápavo som naňho pozerala,
on bol ten posledný, od koho som očakávala, že sa ma zastane, keď ma Zayn bude
“podvádzať“. „Veď sme sa len naháňali,“ ohradil sa Zayn netušiac, že tu sa
rieši niečo celkom iné. Liam už medzi tým študoval ovládač a na obrazovke
sa opäť ocitla reklama na večerný bulvár. Zayn a Niall pozerali
s otvorenými ústami. „Tričko!“ pozrela som na Louisa a ten sa
neodvážil namietať, vrátil mi obrovské Zaynovo tričko. „Porozprávame sa. Sami,“
oznámila som Zaynovi. Nič nevravel, len prikývol a nasledoval ma von
z ich domu. Nič sme nevraveli, až kým sme sa neocitli dostatočne ďaleko od
ostatných, ktorí by v opačnom prípade počúvali s nastraženými ušami.
„Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa vystrašene Zayn. Naozaj má strach zo mňa? On zo
mňa? „Samozrejme, že sa hnevám! Ty si nájdeš priateľku a ja sa o tom
dozviem takto? Z bulváru? Myslela som, že sme kamaráti! Ani mi nič
o nej nepovieš? Ako sa volá, kde ste sa zoznámili, kedy... Plánuješ nás
zoznámiť? Stretnem ju? Je to vôbec tvoja priateľka alebo to bola len nejaká
krátka známosť? Čo je vlastne zač?“ vysypala som naňho tieto otázky a ešte
ďalšie som mala na jazyku, no už mi zapchal ústa, čo bol, ako musím podotknúť,
veľmi múdry ťah, pretože ja by som rapotala ešte hodnú chvíľu a všetko by
to aj tak boli úplne nezmysly.
Nadýchol
a začal odpovedať na moje otázky, aspoň tie, čo si zapamätal. „Takže, volá
sa Caroline,“ viac nestihol povedať, vypúlila sa som oči a zatriasla ním,
vedela som, že mi niekoho pripomína, ale toto? „Nestresuj, nie tá Caroline, ktorú
myslíš, s tou by som si nikdy nezačal, nemôžem ju ani cítiť! Stretli sme
sa pred pár dňami, už sú to asi tri dni, čo sme spolu. A je to moja
priateľka, čo si o mne myslíš? Ja nie som na krátke známosti.“ „A stretnem
ju?“ naozaj zabudol na asi najdôležitejšiu moju otázku? „Samozrejme, čoskoro
vás zoznámim,“ sľúbil mi a ja som si to dobre zapamätala. Z toho sa
už nevyvlečie. No ešte stále nám tu zostával jeden menší problém. „A čo bude
teraz s nami? Zahráme rozchod?“ „Mhmmm,“ prikývol a pomaly sme začali
riešiť detaily nášho rozchodu. V živote by ma nenapadlo, že rozchod môže
byť sranda. To asi len ten fingovaný. Riešili sme všetky detaily, čo povieme
novinárom, či to oznámim ja, on alebo spolu, či sa rozídeme v dobrom,
prečo... nakoniec sa to vyriešilo samo a úplne jednoducho. Novinárovi,
ktorý nás začal “nenápadne“ sledovať sme povedali, že sme sa rozišli, no
zostávame kamarári. Nič viac, hoci vyzvedal nejaké detaily. Potom sme sa
rozlúčili, ja som šla domov a on za chalanmi, chcel im to oznámiť.
****Z pohľadu
Louisa****
Keď Zayn
s Amy odišli, zavládla dosť zvláštna nálada. Niall nedokázal obsedieť na
mieste, stále sa hmýril, hýbal, Harry bol ako skamenený, zabratý vo vlastných
myšlienkach, ignorujúc okolie. Liam prepínal v telke kanály rýchlosťou
svetla, nechápem, ako stihol vnímať, čo išlo. Danielle ho sledovala a nič
nevravela. Ja som len hypnotizoval pohľadom raz dvere, raz telku a čakal,
kde sa objaví Zayn. Objavil sa v telke, spolu s Amy a podľa ich
výzoru som usúdil, že je to len veľmi nedávno natáčané. Amy mala Zaynove tričko
a vyzerala v ňom smiešne. Napäto som čakal, čo povedia a na
svoju nesmiernu radosť som si všimol, že má stále na vlasoch šlahačku. Odviedol
som výbornú rácu! No moja radosť vyprchala hneď po Amynych prvých slovách.
Rozišli sa. Nič viac nepovedali a hoci novinár vyzvedal detaily, nevšímali
si ho, rozlúčili sa a pobrali každý iným smerom. Liam vypol telku, no ja
som to ani nepostrehol. Chudák Zayn... to bolo všetko, čo som mal v hlave.
Poznal som ho a vedel, že on také veci ťažko znáša. Čoskoro dorazí sem,
zavrie sa v izbe, treskne dverami, zamkne a pustí hudbu nahlas.
Niekoľko dní odtiaľ nevíde, má tam dosť alkoholu a všetko, čo bude chcieť,
s nami ani nikým nebude komunikovať. Prečo sa bozkával s tamtou? Čo
si myslel? A nemohli to inak vyriešiť, museli sa rozísť? Neodtŕhal som oči
od dverí a čakal na jeho príchod. Pri každom zvuku som vyskočil
z gauča, no bol to vždy len planý poplach, Zayna nikde. Pomaly som začal
báť, prečo sa nevracia, nestalo sa mu niečo?
Chcel som ho už
ísť hladať, keď sa v predsieni ozvali dvere a ja som tam rovno
vyštartoval. Perfiférne som zbadal, že Harry urobil to isté. „To bude dobré,“
vrhol som sa na Zayna. „Ono sa to vyrieši,“ objal ho aj Harry. Neviem, či si to
však Zayn vôbec všimol. Striasol nás, vošiel do obývačky, zvalil sa na gauč
a zapol si telku. Dokonca sa smial na kravinách, ktoré vedci z Big
Bang Theory vypotili, čo sa to s našim narcisom deje? Pozeral som naňho
s vypleštenými očami, to bolo posledné, čo som od neho očakával. Ale keď
sa nezavrel v izbe, musím to využiť a dostať z neho nejaké
informácie. Postavil som sa pred televízor a obrátil na Zayna. „Zayn
Javadd Malik!“ zakričal som hrubým hlasom predstierajúc, že som policajný
vyšetrovateľ, „ste tu na základe anonymného udania. Máme na vás niekoľko
otázok!“ Nevenoval mi dostatok pozornosti a ja som tu pritom predvádzal
svoje vrcholné herecké schopnosti! Vypol som teda telku, čo sa nezaobišlo bez
Niallovho, Zaynovho, Liamovho a Daniellinho frflania a zažal lampu,
ktorú som okamžite namieril Zaynovi priamo do tváre. Prižmúril oči a chcel
svetlo vypnúť, na čo som mu plesol po ruke. Čo si to dovoľuje, veď je predsa na
výsluchu! „Kto je dievča, s ktorým ste boli prichytený včera vo včerných
hodinách, v čase medzi siedmou a desiatou hodinou pri činnosti, ktorú
radšej nebudem opisovať?“ „Caroline, moja priateľka,“ zamrmlal, zhasol svetlo
a natiahol sa po ovládač. Zostal som vyvedený z miery, kašlať na
nejakú blbú hru na policajta, čo sa to tu deje? „Zayn, pred hodinou si sa
rozišiel s Amy a už si si začal s ďalšiou? What the fuck is
happening here?“ už som kričal. „Zayn, povedz im to, oni to pochopia,“ povedal
upokojujúco Liam a Dan prikývla. „Viete niečo čo ja nie?“ obrátil som sa
na nich. „Vieme všetko,“ povedala pokojne Danielle, nebolo to však mne, ale
Zaynovi, ktorý bol z toho úplne vykoľajený. „Takže to všetci zas všetko
vedia, len my traja nie?“ zhúkol som na nich a ukázal na Nialla, Harryho
a seba. „Vlastne, len dvaja,“ vyviedol ma z omylu Niall. „Že si si ty
niečo začal s Amy?“ spýtal sa ho podozrievavo Zayn a ja som už úplne
stratil prehľad, čo sa tu vlastne deje. Len som pozeral po ľuďoch
v miestnosti a čakal, kto tento chaos vysvetlí. Snažil som sa dať si
dve a dve do kopy, ale tento druh matematiky mi nikdy nešiel (že tento,
žiaden mi nikdy nešiel) a dnešný príklad bol mimoriadne zložitý. Ak je
toto nejaký blbý fór...
Zayn nám všetko
povedal. To jeho všetko sa zmestilo do desiatich viet, ale ja by som to povedal
dvomi. Nechodili spolu. Oklamali nás. Potom začal rozprávať Niall. Ako sa dali
dokopy, od kedy sú spolu, čo si o nej myslí, jednoducho všetko. My si vždy
hovoríme všetko. „Idem za Caroline!“ oznámil Zayn. „Idem za Amy!“ ozval sa ako
jeho ozvena Niall. Liam sa zatvoril vo svojej izbe s Dan. A kedže El
bola ďaleko preč, mne zostal len Harry.
Dvadsiata šiesta časť
****Opäť
z pohľadu Amy****
A je to
vonku! Chvíľu potom, ako som sa vrátila z prechádzky so Zaynom, na ktorej
sme oznámili, že sme sa rozišli, už stál pri mojich dverách Niall
a oznámil mi, že chalani už o nás vedia a prajú nám to.
Z toho spôsobu, akým to povedal, som mala pocit, že to “prajú nám to“ si
vymyslel cestou sem. „Amy, musím ti niečo povedať,“ zatváril sa nešťastne
a vážne zároveň. „O tri dni odchádzame preč z Anglicka kvôli
koncertom. Vrátime sa až 21. decembra, ale aj to tu budem len jeden deň, potom
letím späť do Írska a do Anglicka prídem až na začiatku januára. Mesiac
a pol sa neuvidíme, potom budeme spolu jeden deň a potom zas
odchádzam,“ povedal smutne. No bolo to ešte trochu horšie. „Neuvidíme sa ani na
ten jeden deň,“ oznámila som mu a vyvalil oči, „ja už 19. letím domov
a vrátim sa až o mesiac, myslím, že 20. januára.“ Obaja sme zostali
smutne a bez slova stáť. Ešte sa to ani poriadne nezačalo a už to
končí. Z oka sa mi vykotúľala slza, keď som si to uvedomila a Niall
mi ju zotrel perami, potom ich premiestnil na moje ústa. „Budeme ... spolu ...
každý ... deň ...cez ... twitter ... a ... skype,“ hovoril mi pomedzi bozky.
„Nemám twitter,“ zasmiala som sa a vyslúžil si nechápavý zlatý pohľad. Keď
sa spamätal z prvotného šoku, vytiahol môj notebook a začal ma
registrovať. „No poď sa pozrieť!“ zavolal ma po chvíli a ja som sa pozrela
na profil používateľa menom NiallHoran'sbiggestfan. Na pozadí Niallova fotka
a jeden tweet (to je niečo ako status na fb??) neviem, čo to je, ale znel
takto: Niall u rock! I love u! „To kto je?“ spýtala som sa nechápavo
Nialla a keď na mňa pozrel ako na debila, docvaklo mi. „Niall, to si zo
mňa robíš strandu? Aké mám heslo? A ako to všetko zmením?“ „Myslíš, že to
heslo ti poviem len tak, zadarmo?“ spýtal sa s nezbedným úsmevom na perách
a mne bolo hneď jasné, čo asi za to heslo bude chcieť. Chytila som teda
jeho tvár a začala ho bozkávať na pery najvášnivejšie, ako som dokázala.
„Už mi to povieš?“ spýtala som sa, keď sme sa odtiahli, aby sme mohli dýchať.
„Myslíš, že to ti poviem tak ľahko?“ zaškeril sa a mne neostávalo nič iné,
len pokračovať tam, kde som prestala. A to mi vôbec nerobilo problém.
Chytila som lem jeho trička, pretiahla mu ho cez hlavu, zvalila ho na posteľ
a pokračovala v bozkávaní. No keď aj on mne vyzliekol tričko, nejáke
hlúpe heslo ma úplne prestalo trápiť.
Keď odišli preč,
život sa pre mňa zmenil na nočnú moru. Pre spolužiakov som bola chudera, ktorá
si začala s nejakou hviezdičkou a myslela si, že bude neviem aká
slávna a bohatá. A on sa na ňu vykašľal. Nič nevedeli, nemali
tušenie, čo sa naozaj stalo, no vo všeliakých bulvároch sme boli riešení tiež
a čo sa tam popísalo vecí! Zo začiatku som sa smiala, no už mi to
nepripadalo smiešne. Údajne som zbila novú Zaynovu priateľku (verejne sa
priznal, že s ňou chodí asi týždeň po našom rozchode, no ešte stále
novinári nevedeli, kto to je, dokonca neprišli ani na to, že sa volá Caroline),
ďalej som skúsila spáchať samovraždu, keď mi oznámil, že si našiel niekoho
iného. A vraj som si po rozchode s ním začala niečo s Ollym
Mursom. Jednoducho samé kraviny, ktoré mi už pekne liezli na nervy. Nevedela
som sa dočkať, kedy odtiaľto vypadnem na ten mesiac domov, tam ešte chalani nie
sú takí slávni, aby ich takto riešili a ja si užijem chvíľu pokoja.
A takisto sa teším na rodinu a priateľov, kto by sa netešil, veď som
ich strašne dlho nevidela. Predsa len, cez skype to nie je ono. Nevedela som,
čo mám sama doma robiť a tak som sa vybrala do mesta. Veď idem domov na
Vianoce, musím nakúpiť darčeky.
Keď som sa však
vracala o desiatej domov, s prázdnymi rukami, mala som naozaj zlý
pocit. Celé poobedie som hľadala darčeky pre mojich kamarátov, rodičov, sestru,
starých rodičov... a nič. NIČ. Niekoľko hodín som behala po meste
a nekúpila jediný darček! A ešte k tomu som sa pravdepodobne aj
stratila. Obzerala som sa po ulici, v ktorej som stála, ale nič mi tu
nebolo povedomé. Kráčala som rovno, stále dopredu, dúfajúc, že sa dostanem
niekam, kde to už budem poznať. Nestalo sa a zostala som pre nejakou
starou budovou, dalo sa ísť len doprava a doľava. Ani neviem prečo, šla so
vpravo. To už však bolo možno aj jedenásť hodín a to je na začiatku
decembra, vo večne studenom Londýne naozaj tma a zima. Motala som sa tmavými
nepriateľskými a cudzími uličkami.
Nikde nebol jediný človek, ktorého by som sa mohla opýtať na cestu. Vošla som
do jednej uličky a prešli mnou zimomriavky, to miesto mi bolo povedomé
zvláštnym spôsobom. Lampa, ktorá občas blikala, občas svietila nado mnou mi
naháňala strach. Vysoký múr okolo mi niečo pripomínal, no odkiaľ som o miesto
poznala som pochopila, až keď sa na mieste, odkiaľ som práve prišla, objavila
postava. No tentokrát to nebol sen, bolo to až príliš skutočné, rovnako ako
múr, ktorý bol všade a nedovolil mi utiecť. „Ale, ale, koho to tu
nestretnem? A to som si už myslel, že my dvaja sa viac neuvidíme. No ale
pozri, ako pekne nám to osud zariadil, musíme sa mu za to poďakovať,“ posmešne
prehodil, nespúšťajúc zo mňa oči. „Tak ale keď sme už tu, spolu a sami,
bola by to chyba nevyužiť, nemyslíš?“ zas sa naoko milo a potešene na mňa
pozrel. Nebola som schopná jediného slova, doslova som skamenela hrôzou. Nie,
len on nie... pomaly sa priblížil so spokojným úsmevom na perách. Cúvajte!
Utekajte! Čokoľvek! Prikazovala som svojim nohám no rovnako ako mne, strach im
neumožňoval jediný pohyb. Až keď stál niekoľko krokov odo mňa a ja som
mala šancu cítiť jeho otrasnú lacnú voňavku, moje nohy sa dali do pohybu
a ustúpila som. Nič iné som nemohla robiť, brániť sa nemá zmysel, na
človeka jeho sily a rozmerov môžem skúšať čokoľvek, akurát ho tak
nahnevám. Nebudem už viac cúvať, nebudem. Načo, za mnou je aj tak len múr,
zostanem stáť, nech to už mám za sebou. A tak sa pomaly približoval, bol
stále bližšie a bližšie, až stál úplne pri mne. Slová už nebolo treba,
celé to aj tak plánoval vyriešiť inak. Zdvihol ruku, vystrel a ako sa
približovala k mojej tvári, so strachom som si pomyslela: len nech mi
nevybije zuby, mám len 18, nechcem byť už štrbavá. No jeho ruka zasiahla môj
nos a ako som padala do zadu, poslednýkrát som naňho pozrela. Mal také isté
tričko ako Niall. Ale Niallovi pristane oveľa, oveľa...
Dvadsiata siedma časť
Píp...píp...píp...píp... nemôže to prestať? Praskne mi hlava! Píp...píp...píp... Vypnite to! Dajte to preč! Nechcem... píp...píp...píp...píp... No ták, nech to
prestane! Ticho! Píp...píp... Neprestávalo
to, stále to nechcelo prestať! Zdvihla som teda ruku a natiahla sa vedľa
postele, ten budík musím vypnúť, už to nevydržím! No ako som sa naťahovala,
pocítila som bolesť v ruke a čosi ma nepustilo ďalej. Položila som
ruku teda späť na paplón a pomaly otvorila oči. Z ruky mi trčala
hadička a miesto okolo mňa som nikdy nevidela. Nevládala som rozmýšlať,
nedokázala sa na nič sústrediť, len nech to pípanie už prestane, lebo sa
zbláznim! Píp...píp...píp...píp...píp...píp...píp..píp...
Otvorili sa dvere. píp...píp Vošiel
nejaký starší chlap. píp... píp... píp...
„Ste hore slečna? Vnímate ma?“spýtal sa ma a dobre pritom videl, že som
hore a pozerám priamo naňho. Zazrela som naňho a on si to všimol.
„Pamätáte si vaše meno? Viete, ako sa voláte?“ To čo sú za idiotské otázky, kto
je to a čo odo mňa chce?! „Hermione Granger!“ povedala som mu, keď si on
robí zo mňa srandu, môžem aj ja z neho. „Slečna, toto je vážne! Takže ešte
raz, ako sa voláte?“ „Luna Lovegood!“ zavrčala som naňho, „dajte mi pokoj
s týmito blbými otázkami! Radšej mi povedzte, kde som, čo tu robím, kto
ste vy a čo odo mňa vlastne chcete! Dajte radšej preč to hrozné pípanie,
lebo mi praskne hlava!“ kričala som naňho, museli to počuť aj na opačnom konci
Londýna. „Slečna, ukľudnite sa prosím, inak vám budem musieť pichnúť niečo na
upokojenie. A môžete mi už prosím vás povedať vaše meno?“ „Šípková
Ruženka!“ nech mi už s tým dá pokoj, dochádzajú mi nápady, „a už mi
konečne poviete, kde som, kto ste a čo chcete?!“ „Slečna, najprv mi
povedzte vaše meno, potom vám všetko vysvetlím. Ste v nemocnici...“ viac
som ho nepočúvala, prečo som v nemocnici? Čo sa stalo? Nechápem, nepamätám
si. A potom som si spomenula. Ulička, prene ako z môjho sna,
Jenniiferin priateľ... „Slečna, počúvate ma? Poviete mi už vaše meno?“ spýtal
sa ten chlapík, ktorý zrejme celý čas niečo mlel. Doktor. „Shakira,“ povedala
som mu znudene a otrávene, dajte preč to pípanie, bolí ma hlava,
pomóóóóóóc! „Slečna toto, nie je vtipné, pamätáte si svoje meno alebo nie?“
„Pamätám. Som Katniss Everdeen!“ nech mi dá pokoj. Veď uvidíme, kto
z koho, mien mu vymenujem, koľko chce, koľko ho to ešte bude baviť?
„Slečna, vaše meno, ale teraz už vážne!“ „Princezná Arabela!“ Zazrel na mňa.
Angličania tú rozprávku zrejme nepoznajú. Nevadí. „No dobre, Fiona!“ „Slečna,
toto naozaj nie je vtipné! Povedzte mi vaše meno!“ Nie je? Ja sa dobre bavím!
„Malá morská víla.“ „Nedávate mi inú možnosť slečna,“ povedal a sledovala
som, ako mi do žily pichol inekciu. Cítila som sa zvláštne ospalá. „Takže, vaše
meno slečna?“ „Isabella Swan,“ povedala som s mohutným zívnutím
a zavrela oči.
Keď som sa
prebrala, bola som opäť v tej istej izbe, opäť ten istý doktor, len za
oknom už bola tma. Predtým nebola. No pojem o čase som aj tak nemala. „Á,
už ste hore! Poviete mi teda vaše meno?“ „Rosalie Cullen!“ zavrčala som naňho,
ja sa nevzdám! „ Slečna!“ „Čo odo mňa chcete? Dajte mi pokoj!“ zajačala som,
možno pôsobím ako psychopat, ale je mi to jedno! „Vaše meno napríklad!“
„Popoluška!“ Pokrútil nado mnou hlavou. „Takže, slečna Popoluška, priviezli vás
sem sanitkou, ležali ste v meste na zemi, nejaký okoloidúci vás zbadal
a privolal vám pomoc. Máte zlomenú ruku, niekoľko odrenín a modrín.
A teraz mi už povedzte vaše meno a čo sa vám stalo!“ „Volám sa Elena
Gilbert a zaútočili na mňa v meste upíri,“ vybalila som naňho, ja sa
tak ľahko nevzdám. Vyvalil oči a odišiel. O pol hodinu prišla
sestrička, zmerať mi tlak, teplotu, zobrať krv atď. A nezabudla sa ma
akoby mimochodom spýtať na meno. Predstavila som sa ako Alžbeta II., keď sa
spýtala znovu, princezná Diana. Potom prišiel opäť ten milý doktor, spýtať sa
na meno. Poslala som ho kade ľahšie s tým, že má nemá otravovať
a ešte som dodala, že sa volám Britney Spears. Keď som ďašiemu doktorovi,
ktorého poslali zistiť moje meno povedala, že sa volám Krokodíl Dundee,
netrvalo dlho a poslali za mnou psychologičku. „Slečna, povedzte, cítite
sa dobre?“ spýtala sa milo a svojimi doktorskými očami analyzovala každý
môj pohyb. „Veľmi dobre,“ povedala som jej úplne vážne. A kedže som
nechcela skončiť v blázinci, prezradila som jej aj svoje meno
a všetko, čo chcela vedieť. Len som jej nechcela prezradiť, čo sa mi
stalo, tvrdila som, že si nepamätám a myslím, že mi uverila. „Takže, Amy,“
prišiel po odchode psychologičky za mnou opäť ten istý doktor. „Nie som žiadna
Amy, som Elvis Presley!“ Prevrátil očami ale nekomentoval. „Prišiel som vám len
oznámiť, Amy, že o dva dni vás prepustíme.“ „Nevolám sa Amy! Som Lady
Gaga!“ „Slečna! Nezaujíma ma vaše meno, skôr by som chcel vedieť, čo povedať
tým novinárom, čo na vás čakajú pred vchodom do nemocnice!“ „Že ma uniesli tri
prasiatka a zobrali k siedmim trpaslíkom do perníkovej chalúpky, ale
cestou ma červená čiapočka postrelila.“ „Prečo mi toto robíte?“ Prečo? Lebo ma
to baví, potrebujem si vybiť zlosť a tento chudák prišiel vhod. „Lebo my
škriatkovia môžme robiť, čo sa nám zachce!“ A tak som zas dostala injekciu
na upokojenie a ocitla sa v ríši snov. Žiadny škriatkovia, červené
čiapočky, len ja a Niall. Áno, toto som potrebovala.
Keď som sa zobudila,
bola som sama. Pípanie bolo už len otravné, pomaly som si zvykla. Vonku bola
tma, no stále som nemala ani tušenia, aký je dátum či čas. Tak som len tak
ležala, pozerala do stropu a spomínala. Na chvíle, ktoré boli nedávno
a bola som v nich dokonale šťastná. Všetky boli strávené
s Niallom, ako mi len chýbal, on, jeho pery, dotyky... „Slečna Belars,
vidím, že ste hore,“ opäť ten otravný doktor. „Nie, nie som hore a nevolám
sa tak, ako ste ma oslovili. Som Elizabeth Taylor.“ „Pre mňa za mňa. Dnes už
odchádzate. Len to som chcel. Oblečte sa, pobaľte a môte ísť.“ „Ďakujem.
Dovidenia.“ Viditeľne sa mu uľavilo, keď odchádzal a vedel, že keď sem
príde opäť, už tu nebudem. Tak som sa začala obliekať a zistila, že so
sadrou na pravej ruke to také ľahké nebude. Všetko, každučký kúsok tela ma
bolel, modriny som mala všade. Aká som rada, že si nič z toho nepamätám.
Konečne som sa doobliekala, vzala všetko, čo bolo moje a odchádzala.
Zasavila som sa na recepcií, kde stál milý pán doktor, ktorý ma tu stále kontroloval.
Spýtala som sa ho na dátum a čas, niečo, čo mi úplne unikalo. Dozvedela
som sa, že v nemocnici som ležala dokopy osem dní a čas, ktorý som
v tom momente zabudla. „Pozdravujú vás vlk a zajac!“ rozlúčila som sa
s ním a vybrala sa domov. Bez rozmýšľania som vzala Niallovu mikinu,
pritúlila sa k nej a rozplakala sa. Tak veľmi mi chýba, potrebujem
ho...
Postupne som sa
naučila existovať so sadrou na ruke a o niekoľko týždňou mi ju dali
dole. Doktora som pozdravila od celého mafiánskeho podsvetia a musím
povedať, že keď som odtiaľ odchádzala, bol šťastný ako blcha. Ja som potom už
len nakúpila vianočné darčeky, pobalila sa a odviezla sa na letisko,
tešiac sa domov.
Dvadsiata ôsma
V Bratislave
na letisku už na mňa čakali rodičia, tu bolo všetko tak ako keď som odchádzala.
Objala som sa s nimi, sestra neprišla, študuje niekde pod Tatrami a kvôli
metelici a veľa snehu sa nemôže dostať domov (toto bola výhovorka pre
rodičov, ja som bola jedna z mála zasvätených, ktorí vedeli o tom, že
išla s jej priateľom niekam (na názvy všetkého možného naozaj nemám pamäť)
preč, keby to však takto povedala mojim rodičom, nezvládli by to). Cestou domov
sa podozvedala všetky novinky z tejto malej nudnej krajiny. Oni
o mojom živote v obrovskom Londýne veľa nevedeli, predsa len, tu neboli
chalani taká slávna kapela, aby sa dostali do novín ako SME či PRAVDA
a moji rodičia nič iné nečítali. A ja som za to bola nesmierne
vďačná. Aký to bol rozdiel – keď som v Anglicku, na letisku boli samí
fotografi. Tu som vystúpila z lietadla a nikto o mňa ani
nezakopol. Za tie dve hodiny strávené v lietadle sa všetko zmenilo.
K lepšiemu. Vianoce sme oslávili pokojne, spolu, stretla som sa so starými
kamarátmi a ľudmi, ktorí mi tak chýbali. Keď som bola sama doma, pokecala
som si cez skype s Niallom, dokonca som občas niečo tweetla. Ako tak som
sa naučila tento zázrak zvaný twitter ovládať, už som tam nebola pod menom
Niallov najväčší fanúšik, dokonca som si občas s ním alebo chalanmi cezeň
písala. Raz, práve uprostred hovoru s Niallom prišla nečakane domov mamina
s novinou. S otcom idú na desať dní do Tatier lyžovať. Plánovali to
už dlhšie a konečne to vyšlo. Tešila som sa s nimi, hoci predstava
desiatich dní osamote ma trochu desila. No keď som sa dozvedela, že v tom
čase odchádzajú aj moje kamarátky preč kamsi do riti (ach jaj, ja a tá
moja pamäť na názvy), skoro ma porazilo. Čo tu ja budem robiť? To, čo teraz,
pomyslela som si, keď som len tak z nudy listovala twitter. Klikla som do
oknienka vľavo hore a prstami bubnovala po klávesnici, chcelo by to nejaký
nový tweet. Tak som len napísala: Most horrible week's comming. What am
I going to do alone at home? A hotovo. Vypla som notebook a šla
spať. Čo po tom, že bolo len jedenásť hodín, nemala som už čo robiť.
Ráno ma zobudila
melódia vychádzajúca z môjho mobilu. Ja mám zapnutý budík? Teraz, cez
prázdniny? Natiahla som sa po mobil a na displeji som videla niečo
nečakané. Žiaden budík. Niall's calling, oznamoval mi drobný prístroj.
Samozrejme, že som sa tešila, ale aj som nechápala. Teraz? „Haló?“ spýtala som
sa rozospato a nasledovalo veľké zívnutie. „Kde si?“ spýtal sa Niall. To
je tým, že som rozospatá, že to nechápem? „Doma, prečo?“ „Lebo ja som
v Bratislave na letisku a neviem, kde ťa nájdem,“ oznámil mi úplne
vážne, akoby to bola úplne normálna vec, sedieť na letisku v úplne cudzej
krajine. (A ako vyslovil Bratislava, s nádherným, írsko-anglickým
prízvukom!) „Niall, čo tam robíš?!“ „Prišiel som za tebou!“ povedal mi ako
idiotovy, akoby mi to malo samé dojsť. „Vieš čo, tak si sadni do nejakej kaviarne
alebo čo, len nech ťa nikto nespozná a ja sa k tebe skúsim čím skôr
dostať,“ povedala som mu, načo len povedal OK a zložil. A teraz ten
malý problém. Ako sa ja teraz dotrepem do Bratislavy? Jemu sa to zdá úplne
jednoduché! Rýchlo som zo seba začala robiť človeka, prezliekla sa
z pižama do normálnych vecí, učesala sa, namaľovala... A teraz ešte
sa nejak dostať do BA. Vzala som mobil do ruky a začala listovať zoznamom
mien. Kto by mi tak mohol pomôcť? Tento nemá vodičák, tento auto, ten by mi určite
nepomohol... Zastala som pri jednom mene, žeby ona? Dnes má ísť spolu
s ostatnými preč (stále netuším, kam), ale to až večer a ako ju
poznám, pobalila sa už tri dni dozadu. No ták, zdvihni to, prosím, prosím,
zdvihni! „Haló?“ podľa hlasu som usúdila, že som ju zobudila. A čudujem
sa? To len môj chalan dokáže zavolať cez prázdniny o ôsmej ráno, že je na
letisku a mám poňho prísť. Vysvetlila som jej, akú láskavosť od nej
potrebujem, a hoci neochotne, súhlasila a do pätnástich minút bola
u mňa (vždy som obdivovala jej schopnosť neuveriteľne rýchlo sa vychystať
a vyzerať pritom fakt dobre).
Nasadli sme do
auta a začal sa výsluch, kedže do telefónu som jej to vysvetľovať
nechcela. „Načo teraz potrebuješ ísť do Blavy?“ „Na letisko,“ nechcelo sa mi
všetko vysvetlovať, ale nechápem, prečo som jej to rovno aj tak nepovedala, veď
ona zo mňa všetko dostane. „Prečo na letisko?“ pozrela na mňa skúmavým pohľadom
a ja som si želala, aby radšej tak skúmala cestu pred sebou. „Prišiel za
mnou môj priateľ. Len tak mi ráno zavolal, že je tu na letisku a ako sa ku
mne dostane,“ vysvetlila som čo najstručnejšie. „Zayn?“ spýtala sa začudovane,
na čo som pokrútila hlavou. Áno, aj tu boli ľudia, ktorí o mne
a Zaynovi vedeli a ktorí počúvali 1D. A Karin patrila rozhodne
medzi nich. Hoci nevedela, ako to bolo s nami naozaj, bola na mojej
strane, aspoň myslím. Tu sa to neriešilo rozhodne v takom veľkom množstve,
ako v Anglicku. „Tak teda kto?“ spýtala sa zvedavo. „Veď uvidíš. Ale
prekvapuješ ma, čakala som, že sa ma hneď budeš pýtať na Zayna a tak. To
ťa vôbec nezaujíma?“ snažila som sa odvrátiť jej pozornosť, ako jej vysvetlím,
že na letisko ideme kvôli Niallovi, to netuším. Samozrejme to zabralo a ja
som sa cítila ako na skúške. Musela som odpovedať na tisíce otázok, opisovať
všetko a všetkých. A nakoniec sme sa dostali k téme rozchod.
Otázky typu: či mi chýba či ho ešte ľúbim či ma opustil kvôli Caroline
a podobné mi liezli krkom. Ale no tak, je to len kamarátka a je
zvedavá. A tak som jej povedala, že už je jednoducho koniec, že to
neľutujem, že sú s Caroline zlatí, ona je veľmi milá baba a že im to
prajem. Myslím, že mi neverila ani slovo.
Letisko sa stále
viac a viac približovalo a ja som mala väčší strach. Ako toto Karin
vysvetlím? Zaparkovali sme vonku a pomaly prešli do vstupnej haly. Vytiahla
som mobil a vytočila Niallove číslo. Tút...tút...tút...tút...tút...tút
Nezdvíhal. Vytočila som znovu, no rovnaký výsledok. Nič. No ták, ty hlupák,
zdvihni to! V letiskovej hale vládol, tak ako vždy, úplny chaos. Ľudia si
rýchlo hľadali svoju batožinu, zvítavali sa s priateľmi, rodinou, hľadali
správnu cestu pomedzi množstvo pultov, barov, tabúľ a ľudí. Ak tu budem
musieť hľadať Nialla, strávim tu zvyšok svojho života. Pomaly som prechádzala
očami po ľuďoch predo mnou, Karin na mňa pozerala a čakala, čo bude ďalej.
Ja sama som nevedela. Pozerala som stále na ľudí pred sebou, niekde tu musí
byť! Znovu som vytočila jeho číslo, znovu bezvýsledne. A práve keď som to
najmenej čakala, pocítila som na svojom páse niečie ruky, zdvihol ma do vzduchu
a otočil k sebe. Pristála som v jeho objatí, jeho pery vyhľadali
moje a spojili sa v dlhom sladkom bozku. Samozrejme, Karin na nás
nechápavo hľadela. To, že som chodila s jednym slávnym spevákom celkom
predýchala, ale že som po rozchode s ním začala chodiť s jeho
kamarátom z kapely, to bolo aj na ňu priveľa. A ak k tomu
pripočítam, že je do oboch platonicky zamilovaná... rysuje sa malý problém.
„Ona to nevie, však?“ spýtal sa ma Niall, keď sme prerušili náš bozk
a všimol si jej vyvalené oči. Pokrútila som hlavou. Stále na nás nechápavo
pozerala, mala by som asi ešte dodať, že jej znalosti angličtiny sa vzťahovali
tak na Hello a Bye. Takže nám nerozumela ani slovo. Kedže nevyzerala
schopná slov či pohybu, chytila som ju za ruku a ťahala preč, smerom
k parkovisku. Nič sa nepýtala, len sa pomaly za mnou šuchtala. Veď ona
príde opäť k sebe a potom toho narozpráva aj za túto drobnú pauzu.
Ešte sme neboli ani pri aute, keď sa spamätala a spustila. Zasypala ma
výčitkami, otázkami, varovaniami a ktovie čím ešte. To by nebola ona, keby
nerozprávala oveľa, oveľa dlhšie, než bolo potrebné. Jej desaťminútový monológ
by každý normálny človek zhrnul jednym slovom. ČO? Mám je povedať pravdu?
Nemám? Neverila by mi aj tak. Povedala som jej, že to so Zaynom je už za mnou,
teraz som naozaj zamilovaná a šťastná. Samozrejme že s mojou
odpoveďou nebola spokojná, no inej sa nedočkala. Zatiaľ. Vysvetlím jej to
neskôr, keď budeme samy. Zato s Niallom som si začala svoje vybavovať
hneď. Boli sme v aute len my a Karin, no tá nerozumela ani slovo. „Čo
si si myslel, že robíš?! Myslíš, že si len tak sadneš na lietadlo a prídeš
za mnou?! Čo keby som mala doma rodičov?! Alebo bola niekde preč?! Alebo mala
jednoducho iné plány?“ začala som naňho kričať. Veď sám prišiel do krajiny, kde
nikomu nerozumie ani slovo! Čo mu šibe? Bojím sa oňho a ako. „Napísala si,
že si sama a je ti smutno, tak som prišiel,“ povedal a mňa to ma
umlčal nadobro. Nezmohla som sa na nič iné, len dlhý a sladký bozk. Ako ja
tohto krásneho, blonďatého chlapca milujem!
Dvadsiata deviata časť
Cesta
z Blavy bola dosť zdĺhavá a otravná, kedže Niall nevedel po
slovensky, Karin po anglicky a mne sa nechcelo rozprávať s nimi alebo
tlmočiť. Tak to skončilo pri hlasnom rádiu, Karin šoférovala, ja som sedela
vpredu pri nej, Niall sám vzadu. Vždy, keď sa zozadu natiahol ku mne, nech už
chcel urobiť čokoľvek, uštedrila som mu buchnát, čo ho však neodradilo od
ďalších, stále neúspešných pokusov. Viem, nevideli sme sa takmer dva mesiace,
ale boli sme v pohybujúcom sa aute, neboli sme sami a okrem toho, nemôže
si sem len tak priletieť, keď si zmyslí a zavolať mi, že je na letisku
a mám poňho prísť. To, že je slávny spevák, ešte neznamená, že si môže
robiť, čo chce. Inak bola cesta v pohode, až na to, že som mala mierny
strach, kedže Karin častejšie ako na cestu pozerala do spätného zrkadla
a na Nialla. Vydýchla som si, až keď sme zastali pred našim domom
a šťastne vystúpili. Niall musel ešte objať Karin, ktorá by si
neodpustila, keby takúto príležitosť prepásla. Ako ju poznám, ešte dnes večer
bude polovica jej (a teda aj mojich)
kamarátov vedieť, kto je u mňa. Radšej sme čo najrýchlejšie vošli do domu,
nikde síce nikto nebol, ale pre istotu, keby nás tu niekto videl, spolu, nebolo
by to dobré.
Zavrela som za
nami dvere a začala s prehliadkou domu. Kuchyňa (pri pohlade na ňu mu
zažiarili očká), obývačka, spálňa, kúpelne, sestrina izba, moja izba. Rovno sa
v nej zložil, no ja som ho poslala aj s vecami do sestrinej. Po prvé,
moja bola naozaj malá a po druhé, chcem v nej mať pokoj. Stále sa
naňho hnevám, dobre, možno som rada, že je tu, ale aj tak nemal len tak bez
ohlásenia prísť. Krivo na mňa pozrel, no zložil sa, kde som mu kázala. Teda,
zaniesol si tam tašku a hneď sa vrátil ku mne. „Chýbala si mi,“ zašepkal
a rovno ma pobozkal. Nie, nepobozkám ho, stále sa naňho hnevám, musí
pochopiť, že nemôže... presviedčala som samú seba a hoci to nebolo
jednoduché, držala som ústa zatvorené, pery pevne spolu, kým po nich kĺzal
jazykom a hladal cestu dnu. Nespokojne zamrnčal, vydal zo seba zvláštny zvuk,
no pokračoval ďalej kým ja som tam len tak stála a presviedčala samú seba,
že to nie je dobrý nápad a nemám s ním spolupracovať. Cítila som jeho
napätie, robilo mi dobre, ako chcel viac a nedostal. Opäť prešiel jazykom
po mojej dolnej pere a ja som cítila, že to už viac nevydržím. Tentokrát
som sa vrhla ja naňho, zaútočila som na jeho pery a on neprotestoval,
silnejšie ma objal rukami a pritiahol si ma bližšie. Tak veľmi mi jeho
bozky chýbali, on mi chýbal, kým sme sa tak dlho nevideli. Drsne
a nedočkavo ma bozkával, obom nám to chýbalo, boli sme veľmi dlho
odlúčení. Jeho ruky som cítila na chrbte pod tričkom, chytil ho za spodný okraj
a prevliekol mi ho cez hlavu. Keď začal hľadať zapínanie mojej podprsenky,
chytlia som mu ruky a stiahla ich dole, na svoje boky, odkiaľ ich on
presunul ešte nižšie, na môj zadok. Zasmiala som sa mu do pier a odtiahla
sa, čoho následkom bol mierne nechápavý a veľmi nedočkavý pohľad. Keď sa
začal opäť približovať (čo bolo o niekoľko sekúnd), vystrela som pred seba
ruku a oprela mu ju o hruď, čím som medzi nami udržala aspoň akú-takú
vzdialenosť. „Nič nebude,“ informovala so ho a ten pohľad, čo hodil stál
rozhodne zato, „skús to pochopiť, ja sa na teba hnevám, nemôžeš si len tak
hocikedy priletieť!“ vysvetlila som mu poslala ho do sestrinej izby, kde bude
spať, zatiaľ čo ja som sa zavrela v svojej.
Chýbal mi,
a veľmi, ale musím ho nejako potrápiť a potrestať. Jeden deň to ešte
vydržím. Prezliekla som sa do pižama, predsa len už bolo neskoro a ja som
bola po náročnom dni unavená. Priložila som ucho na dvere vedľajšej izby, kde
bol Niall, no kedže som nič nepočula (a čo som vlastne očakávala?), vošla som
dnu, kde sa práve prezliekal a nemal na sebe tričko. Nemohla som si
pomôcť, ale pri pohľade naňho som sa musela usmiať. Tiež sa usmial. „To ani klopať
nevieš?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím a nebezpečným úškrnom na perách.
„Ja nemusím, ja som tu doma!“ vyplazila som mu jazyk a podišla k nemu
bližšie. Zaželala som mu dobrú noc, jemne ho pobozkala a odišla späť do
svojej izby, kde som hneď zaspala.
Keď som sa ráno
zobudila, prvé, čo som zbadala bol Niall. Áno, spal pri mne (a v noci aj
so mnou), prišiel, ked som už spala a spieval mi do ucha, až kým som sa
neprebudila. Ľahký bozk, a dalej to už šlo veľmi rýchlo. Začervenala som
sa pri spomienke na detaily a radšej vyliezla z postele
a rozmýšlala, čo si obliecť. Prešla som k skrini, no cestou som
zbadala Niallove tričko na zemi. A je moje! Zdvihla som ho
a navliekla si ho na seba, už nedostane späť. Tá vôňa! K nemu som si
obliekla ešte tepláky a čo najtichšie odišla do kuchyne. Uvarila som si
horúce kakao a k nemu vzala vianočku. Takéto raňajky mi
v Anglicku chýbali! O chvíľku sa došuchtal do kuchyne Niall, veľa
toho na sebe nemal a podľa pohľadu, ktorý hodil na mňa a (už) moje
tričko som usúdila, že ho hľadal. No a čo, nevrátim mu ho už, zadarmo
určite nie. Začala som ho sledovať, ako sa snaží nájsť si v kuchyni niečo
na raňajky. Názvy samozrejme na etiketách po slovensky a on netušil, čo je
čo. Otváral skrinky rad za radom, hrkal nádobkami, privoniaval... úplne bol
mimo. Zasmiala som sa na ňom schuti, až potom som mu ukázala, kde čo nájde.
Snažila som sa mu vysvetliť, čo je načo, kedže niektoré potraviny v živote
nevidel, hlavne vianočka sa mu zdala veľmi zaujímavá, no keď si na ňu natrel
maslo a položil šunku, váľala som sa po zemi. On to však zjedol
a tváril sa, že mu to chutí. Len aby si nemusel priznať chybu
a uznať, že tentokrát som mala pravdu ja. Ja som sa aspoň dobre zasmiala.
Potom si už
nechal poradiť a radšej si k tomu dal nutelu, od ktorej sa,
samozrejme, celý zamazal. A hneď na to zamazal aj mňa, a tak sme
obidvaja skončili vo svojej izbe a prezliekali sa. Z okna som videla
park, do ktorého som si kedysi chodivala zabehať každý deň, aj s mojim
Marleym (nesmiem naňho myslieť, nechcem sa tu predsa rozplakať!)
a rozhodla som sa, že si to po dlhej dobe zopakujem. Vyzeralo byť teplo,
tak som si zo skrine vytiahla trištvrťové legíny, k tomu jasnozelené
tielko a obula si pohodlné tenisky. Pre istotu som si na nos nasadila
okuliare a na hlavu šiltovku, nemyslím, že by ma tu mohol niekto spoznať,
ale budem mať lepší pocit aspoň ako-tak zamaskovaná. Do uší som si strčila
slúchatká a išla k dverám, to bude, keď zmizem len tak
a Niallovi nič nepoviem! Potešila som sa svojmu nápadu a otvárala
vchodové dvere. „Kam si sa to takto potajme vybrala?“ spýtal sa dva metre za
mnou a ja som sa poriadne zľakla. Keď som sa spamätala, vysvetlila som mu,
že idem behať. Pozrel na mňa trochu pochybovačne, no potom navrhol, že sa ku
mne pridá. Rýchlo som sa ho zbavila slovami, že chcem ísť sama
a rozmýšlať. Už sa naňho nehnevám, nedokážem to, no nemusí to vedieť, nech
sa ešte potrápi. Zvesil plecia a vošiel dnu, ja som sa rozbehla preč
a moje výčitky svedomia upokojil len zrýchlený dych a hlasná hudba v ušiach.
Keď sa vrátim, už budem dobrá, sľubovala som si, veď on si to zaslúži, chcel ma
len prekvapiť...
Tridsiata časť
Po pol hodine
behania som bola uťahaná, spotená a ledva som kládla nohy pred seba. Po
vyše trojmesačnej prestávke mi to už nešlo tak ako kedysi. Akýmsi zázrakom som
sa došuchtala pred dvere nášho domu a trasúcimi rukami som neviem ako
odomkla. Čo najtichšie som prešla až ku kúpelňovým dverám, nechcela som, aby ma
videl v takomto stave, trochu som to prehnala, mala som si vybrať kratšiu
trasu a hlavne ísť pomalšie. Zavrela som za sebou kúpelňové dvere, veci
len zo seba zhodila a až horúca sprcha mi pomaly začala prinavracať
stratenú energiu. Už budem dobrá, ospravedlním sa Niallovi, budem mu vďačná, že
za mnou prišiel, začnem sa k nemu správať normálne... utrieďovala som si
myšlienky a rozmýšlala, čo ďalej. Vyliezla som zo sprchy, mokrá, ale spokojná
a rozhodla sa, že okamžite pôjdem za Niallom (áno, tak ako som,
s mokrými vlasmi a len v uteráku), ospravedlním sa mu a... no
dobre, nemala by so si takéto veci domýšlať. Zamierila som do kuchyne, určite
sa bude zdržiavať práve tam. Vošla som dnu a nič. Nechápala som,
rozhliadla som sa, no nebol tam. Vošla som teda do obývačky, no bez úspechu.
„Niall?!“ nič, žiadna reakcia. Vošla som do sestrinej izby, jeho veci na zemi,
no jeho nikde. Zostala len moja izba.
Otvorila som
dvere a ostala som stáť s otvorenými ústami. Ani neviem ako, objavil
sa za mnou Niall a pobozkal ma zozadu na krk. Znovu som pozrela na svoju
posteľ, kde na bielich obliečkach boli lupienky ruží a sviečky,
vytvárajúce nápis: I'm so sorry my clumsy little bird. Ak mám byť úprimná, na
túto prezývku som už takmer zabudla. „Nie Niall, to ja sa ospravedlňujem tebe,
mala som sa tešiť, že si tu a nie sa takto správať, bola som...“ nenechal
ma dopovedať, perami ma umlčal a ukázal mi, že mi odpustil. Jemne ma
potiahol smerom k posteli, na ktorej sme okamžite skončili. Cítila som,
ako sa pod nami prehla a sviečky prekotili. Vyskočila som a zdvihla
vankúš, ktorým som začala búchať po rozhárajúcej sa perine. Niall sa na mne
dobre rehotal, ale mne nebolo jedno, keď mi tu začne horieť dom. Skôr ako vankúš
mi perinu uhasila voda kvapkajúca z mokrých vlasov. Rýchlo som sviečky
posfukovala a odložila, tie už Niallovi do ruky nikdy nedám. „Je ti to
vtipné?!“ spýtala som sa tváriac sa nahnevane a hodila po ňom prvé, čo som
chytila. Až keď to zdvihol, pochopila som, čo som to po ňom vlastne hodila.
Niall sa zahľadel na ružovú podprsenku, ktorá na ňom pristála a ja som sa
začervenala ako nikdy. Našťastie to neriešil, hodil ju za seba a celú
svoju pozornosť venoval mne. Ruky si zaboril do mojich mokrých vlasov a pery
priložil na moje. Jazykom okamžite vkĺzol dnu a ja som okamžite zabudla na
hlúpe sviečky, ruže a horicu perinu. Odhodil uterák, to jediné, čo som
mala na sebe a...
Tri dni po jeho
príchode som tu už mala na návšteve kamarátky, ktoré už boli od Karin výborne
a kompletne informované. Tvárili sa, že nemajú tušenia, že nie som sama,
že ma prišli len tak pozrieť. Usadila som ich v obývačke a Nialla
poslala do sestrinej izby, kde sa mal schovať a byť ticho. Presne ako som
očakávala, nevnímali ani polovicu z našich rozhovorov, stále len
“nenápadne“ pozerali po dome a hľadali Nialla, prípadne nejaký dôkaz
o jeho prítomnosti. Každé druhé ich slovo bolo čo, prosím a podobné,
očividne nevnímali takmer nič z toho, čo som hovorila. O to dlhšie
som plánovala rozprávať sa s nimi a čakať na stretnutie
s Niallom. V skutočnosti to boli úplne normálne osoby, ale prítomnosť
ich veľkej platonickej lásky v mojom dome ich rozumy akosi odtlačila do
úzadia. Už som to dlhšie nevydržala, šla som do kuchyne po niečo na pitie
a keď ma už nemohli vidieť, vybehla som na poschodie a povedala
Niallovi, že ak chce, nech ide dole. Nebolo mu treba dvakrát hovoriť, predsa
len, zavrela som ho v malej izbe a kázala mu byť ticho, bol rád, že
som ho konečne pustila.
Vrátila som sa do
obývačky aj s nápojmi pre baby a Niall vošiel tesne za mnou. Nevidela
som ho, ale vypúlené oči báb predo mnou mi to dokázali. Všetky sa mu
predstavili a poniektorých aj tak zlá angličtina bola pri týchto nervoch
ešte horšia. Samozrejme sa s ním všetky poobímali a ja som pocítila
hnev a chuť poškrtiť ich. Moja žiarlivosť. Konečne skončili podľa mňa
nekonečné obímačky a všetci si začali opäť sadať. Katka chytila Nialla za
ruku a snažila sa ho akýmsi záhadným jazykom (mala to byť angličtina, len...)
presvedčiť, aby si sadol pri ňu. Veľmi milo sa jej ospravedlnil (aj keď
z toho nerozumela asi ani slovo) a sadol si do kresla. Ja som
ponalievala všetkým colu a išla som si sadnúť k babám. Niall ma však
chytil za ruku a potiahol tak, že som zostala sedieť na jeho kolenách.
Myslím, že presne to mal v pláne. Ruku mi položil okolo pása a pritiahol
si ma, aby sme sa mohli krátko pobozkať. S dotykom našich pier sa moja
žiarlivosť stratila, on má rád MŇA, a ony ho nezaujímajú. Potom sme sa už
len rozprávali, nejaké zaujímavé debaty to neboli, kedže polovica báb nebola
schopná okrem Nialla nič vnímať, nehovoriac nič o ich skvelej angličtine.
Toto bola rozhodne ich najzaujímavejšia návšteva. Keď večer odišli a ja
som za nimi zavrela dvere, rovno som spustila smiech, ktorý som zadržiavala
celý deň. A Niall sa ku mne okamžite pridal. Oni sú vážne, vážne normálne,
ale prítomnosť svetoznámeho speváka s nimi robí divy.
Keď sme sa
dosmiali, rozhodli sme sa (Niall sa rozhodol), že pôjdeme na prechádzku
a ja mu poukazujem mesto. Každý kto nás videl, musel sa smiať, ale tak
maskovanie bolo nevyhnutné. Na mňa už síce celý svet viac-menej zabudol, ale
keby ma videli s Niallom, asi by si rýchlo spomenuli, kto som
a príjemné reči by z toho veru neboli. Preto sme obaja mali čiapky
(kedže doma sme mali len dve a ja som si tú s Barbie odmietla dať na
hlavu, mal ju Niall), k tomu obrovské slnečné okuliare, ktoré sa mu
absolutne nehodili a šál do pol tváre. Kedže ja som bývala v Londýne,
moja sestra niekde pod Tatrami a rodičia boli v horách na lyžovačke,
všetky naše šatníky boli poriadne vyrabované. A my dvaja sme boli zvyknutí
na anglické počasie, tam sneh často nevidia. Koho by napadlo trepať si sem
čapice a šály? Takže sme sa uspokojili s tým, čo sme našli a ako
dvaja klauni vyšli na ulicu. Lenže my sme len ako klauni nevyzerali, my sme sa
tak miestami aj správali! Niall poskakoval po ceste, po lavičkách, správal sa
úplne ako malé dieťa. Sledovala som ho, smiala sa a nechápala, čo to doňho
vošlo.
Potom ma chytil
za ruku a už sme sa len normálne prechádzali. Teda normálne ako normálne,
smiali sme sa na celú ulicu a ľudia sa za nami otáčali. Nepredpokladám, že
nám rozumeli, v našej dedine nie je veľa anglicky hovoriacich ľudí, najmä
nie vo veku, v ktorom bola väčšina okoloidúcich. Nič sme si však
z ich pohoršených pohľadov nerobili, smiali sme sa, rozprávali
a bozkávali ďalej. Tu sme sa mohli spolu na ulici pokojne baviť
a robiť, čo sme chceli, tu nás nikto nepoznal. No dobre, tak možno niekto,
pomyslela som si pri pohľade na menšie dievčatko s očami prilepenými na
Niallovi a otvorenými ústami. Potiahla som ho rýchlo preč a ona nás
už nevidela. Ak ho aj spoznala, zrejme neverila, že to je naozaj on. Skončili
sme v parku na lavičke pri detskom ihrisku, koho trápi, že bola mokrá
a zasnežená. Ja som sedela Niallovi na kolenách, takže som bola suchá, ale
Niall musel mať určite mokrý zadok (jeho zadok... hmmmm... DOSŤ!!) vrátila som
sa do reality a vnímala Niallove slová radšej zadok. „Kedy vlastne
odchádzaš?“ spýtala som sa, aj keď som tým prerušila to, čo hovoril. Trochu som
ho nevnímala. „No, o tri dni, prečo?“ „Lebo o dva dni prídu moji
rodičia a tí ťa rozhodne nesmú stretnúť, hlavne u nás, rozumieš?!“
Prikývol a na druhý deň sa odsťahoval do hotela. A o dva dni sme
už pekne spolu cestovali na letisko. Smer – Londýn. Domov.
Tridsiata prvá časť
Prebudila som sa,
až keď sme pristávali nad Londýnom. Neviem, ako to zistili, ale novinári nás už
čakali a, samozrejme, fotili o dušu. Ja osobne som sa snažila, aby sme
vyzerali ako dvaja ľudia, ktorí nemajú nič spoločné, no Niall ma chytil
a pred všetkými pobozkal. Idiot! Strelila som mu facku, samozrejme len
takú jemnejšiu, no celé to už bolo zaznamenané v stovkách foťákov. Rovnako
ako bozk a vlastne náš každý pohyb. A tak sme prešli až k autu,
ktoré už na nás čakalo. Niall to, samozrejme, vybavil. A tak sa Niall
popodpisoval ľuďom naokolo, fotil a ja som čakala v aute za
nepriehľadnými sklami. Konečne nastúpil a my sme sa pohli. No namiesto
toho, aby sme šli smerom k paneláku, kde sme obaja bývali, viezli sme sa
presne opačným smerom, nechápala som kam, až kým som spoznala ulicu, kde majú
chalani svoj spoločný dom. V dome už boli všetci. A ja som zostala
v obrovskom šoku. Sledovala som všetky osoby, zľava do prava, bolo ich viac,
ako som čakala. Louis, El, Liam, Danielle, Zayn, Caroline, Harry, Caroline.
Jedna Caroline navyše. TÁ Caroline! Prehnane afektovane sa na mňa usmiala
a ako mi podávala ruku, zacítila som parfém, ktorý sa určite nenosil ani
v malom množstve, nie ešte po kýbloch.
Rozhodla som sa
však nesúdiť ju podľa výzoru a toho, čo som počula. Veď aj ja vyzerám tak,
ako vyzerám a popísali sa o mne zaujímavé veci. Objala som sa teda
s ňou (len som si musela zapchať nos), potom so zvyškom a posadali
sme si na gauč. Vyzerali sme komicky, takí popárikovaní, každé dievča na
kolenách toho jej... Všetci sme boli úplne rovnakí, tak isto sme sedeli, tak
isto sme sa k sebe občas pritiahli a pobozkali. Aj napriek veselým
rozhovorom a dobrej nálade, ktorá vládla medzi všetkými, mala som
z Caroline zlý pocit. Jej smiech bol umelý, úsmev neúprimný, každý pohľad
nesympatický. Mala som pocit, akoby sme tu mali dozor, niekoho, kto nás stráži
a kontroluje. No Harry sa usmieval, každú chvíľu sa natiahol k jej
perám, očividne bol šťastný. A to bolo hlavné, priala som mu to, on si to
zaslúži. Chalani začali rozprávať príbehy z ciest, vtipné zážitky, ktorých
bolo vždy neúrekom a ja som sa vyparila, pretože som musela ísť na záchod.
Keď som vyšla, pred dverami stál Louis. „Môžem s tebou hovoriť? Tak, aby
nás nikto nepočul?“ spýtal sa a ja som súhlasila, viac-menej preto, aby
som uspokojila svoju zvedavosť a zistila, čo chce. „Takže, ide o to,
že plánujem menší fór na chalanov a bol by som rád, keby si sa ku mne
pridala,“ premeral si ma pohľadom, akoby usudzoval, či som schopná udržať
tajomstvo. „My dvaja? Spolupracovať?“ nechápavo som sa ho spýtala
a prikývol. „Nedokážeš to urobiť sám, bez mojej pomoci, však?“ drzo som sa
spýtala a on na môj údiv prikývol. „Takže, čo chceš urobiť? Povedz
a rozhodnem sa, či ti pomôžem.“ „Takže, o necelý mesiac máme koncert
na Slovensku. A s chalanmi by sme chceli povedať niečo po slovensky,
vieš, niečo ako, že sme radi, že sme prišli a že sa nám tam páči.“ „A kde
je ten fór?“ „Veď počkaj! Chcú požiadať teba, aby si ich tie frázy naučila.
A ty by si ich mohla naučiť niečo úplne iné. Vieš, mysleli by si, že
hovoria fanúšikom, ako radi ich vidia a pritom...“ Zamyslela som nad tým
a musím uznať, že sa mi to páčilo. Ale aj tak, chcelo by to pár zmien.
Zmien, o ktorých ani Louis nebude nič vedieť. „Platí!“ povedala som
a on sa nebezpečne uškrnul. Toto bude nezabudnuteľný koncert...
„Mám problémy
s močovým mechúrom,“ zopakoval Louis a ja som sa skoro popučila od
smiechu. Našťastie som to mohla zhodiť na jeho komický prízvuk. Zopakoval to ešte
štyrikrát a už sa takmer dali rozoznať jednotlivé slová. Spokojne som
prikývla a otočila sa k Liamovi.
„Sme_veľmi_radi_že_tu_môžeme_byť_dnes_s vami“ povedala som mu po slovách
a on to zopakoval. Samozrejme, už pri treťom slove nevedel, čo povedať
a tak som mu to zopakovala znova a znova. Otočila som sa
k Harrymu a pokračovala s ním. Hodiny slovenčiny sa chalanom
zdali veľmi smiešne, no poctivo opakovali všetko, čo som im kázala. A tak
to pokračovalo, až kým pomaly nemali opäť odísť. Už len dva dni. Všetci vedeli
už pekne svoje vetičky, lepšie som spoznala obidve Caroline, Zaynova je teraz
moja úžasná kamarátka, milé dievča, ktoré ho ľúbia a jednoznačne patrí
k nemu. Zato tá Harryho, stará ježibaba, to ju dokonalo vystihovalo.
V Harryho prítomnosti bola zlatá, na všetkých sladká ako med. Ako náhle
však odišiel, mračila sa na nás všetkých, akoby bolo pod jej úroveň tráviť čas
s nami. Nemala som sa s ňou o čom rozprávať, nech som povedala
čokoľvek, ju také detinské záležitosti netrápili. Zaujímalo by ma, čo podľa nej
nie je detinské, pretože tak nazvala asi všetko. Správala sa ku mne ako
k malému decku a to mi prišlo naozaj vtipné. Bola síce odo mňa
o 14 rokov staršia, ale keď som si uvedomila, že jej priateľ je od môjho
mladší, bolo to také divné, až mi to prišlo smiešne. Nechápala som, čo na nej
Hazza vidí, no nechcela som sa im do toho vzťahu montovať. Budem sa jej vyhýbať
a to stačí.
S Niallom
sme zostali sami v jeho byte, chceli sme sa rozlúčiť, veď odchádza na dva
mesiace preč. Potom viem, že tu zas dva mesiace bude a ďalej? Netuším.
Vrátila som zo smutných úvah do reality, ktorá však nebola oveľa lákavejšia.
Objala som Nialla z celej sily a nechala slzy stekať mi po tvári.
Cítila som vlhké stopy aj na jeho tvári, a hoci som tomu nemohla uveriť,
plakal aj on. Ale nie, takto to nechcem, je to náš posledný spoločný večer,
nestrávime ho v slzách. Utrela som si slzy z tváre, potom som utrela
tie jeho a pobozkala ho. Takto sa rozlúčime! Na perách som cítila slanú
chuť, neviem však, koho slzy to boli. Nezáležalo na tom. Chcela som zabudnúť na
to, čo nás čaká, na dlhé odlúčenie.
Skončili sme pri
telke a horore ako kedysi, tentokrát však už vybral lepší a báli sme
sa obaja. Sedeli sme v tesnom objatí s vytreštenými očami
a sledovali, ako všetci na obrazovke umierajú. A zrazu, niečo sa
dotklo môjho pleca a ja som s vreskotom vyskočila. Čo to bolo? Čo sa
deje? Niall sa pučil od smiechu a hodil po mne ďalší pukanec. Zasmiala som
sa tiež a celú misku mu vysypala na hlavu. Bolo to príjemné odľahčenie
desivej a smutnej nálady. Obhadzovali sme sa pukancami, postupne inými
predmetmi, ktoré boli v blízkosti, až to skončilo pri vankúšovej bitke.
Udrela som ho vankúšom do tváre, on mňa do brucha, ja som zas po ňom hodila
ďalší...smiali sme sa ako blázni, hodila som po ňom asi tri vankúše naraz
a začala utekať. On sa rozbehol hneď za mnou. Vbehla som do najbližších
dverí, vedúcich do spálne a skryla sa do jednej z obrovských skríň.
Samozrejme ma hneď našiel a vliezol za mnou. Zasmiala som sa
a opätovala mu bozky, pritom som sa snažila vytiahnuť ho von, kedže sme sa
tam ledva zmestili. Zamrzla som však na mieste, keď som zbadala, čo je
v skrini hneď za ním. Čo to má znamenať?
Tridsiata druhá časť
Stáli sme
v skrini, len tak bez pohnutia a Niall nechápal, prečo som ho
prestala bozkávať. No ja som ho úplne ignorovala, zabudla som naňho, moju
pozornosť úplne zamestnávala fotka za ním. Čo na nej bolo? Ja. A? Niekoľko
šípok uprostred mojej tváre. Moja fotka slúži môjmu priateľovi ako terč na
šípky. Čo viac si môžem priať? Niall už pochopil, že sa pozerám zaňho
a otočil sa. Keď zbadal objekt môjho záujmu, najprv zamrzol, potom sa
začal rehotať. Vypadol zo skrine a ležal na zemi, držiac sa za brucho. No
mne to úplne stačilo, aby som vybehla od neho preč a vrátila sa domov.
Kľúč som nechala
otočený vo dverách, on mal svoj a nechcela som, aby sa ku mne dostal.
Cítila som sa sklamaná. Podvedená. Potupená. Prečo? Počula som, ako mi klope na
dvere, ale nešla som otvoriť, načo? Sedela som na posteli a... nič. Neplakala
som. Slzy neprichádzali. Nedýchala som. Vzduch v mojom okolí sa kamsi
vyparil. Jednoducho nič. Nemala som chuť, dôvod, voľu. Veď načo? Búchal mi na
dvere, ale mňa to trápilo asi tak ako prach uňho v skrini (mal ho tam
hodne). Čiže vôbec. Už som myslela, že mi rozbije dvere (síce mi to bolo
jedno), ale nakoniec to vzdal a počula som buchnúť dvere na jeho byte.
Šiel domov. Asi takto mu na mne záleží. Nevadí. On nepotrebuje mňa, ja
nepotrebujem jeho. Bodka. Je to takto jednoduchšie. Aj tak nás čakalo
odlúčenie, sklamanie, rozchod. Veď mal odísť zas na dlhú dobu preč. Takto je to
lepšie, pre oboch. Len sme to mohli ukončiť inak. Povedať by úplne stačilo. Je
koniec, definitívne. Tak prečo to takto bolí? Prečo to tak ľutujem? Prečo chcem
v tejto chvíli rovno bežať k nemu, skočiť mu do náruče
a povedať, že ho ľúbim? Ako je možné, že za takú krátku dobu, ako ho
poznám, som sa doňho zaľúbila tak veľmi? A prečo to takto končí? Dlho
očakávané slzy prišli a pomaly sa začali kotúľať mojou tvárou. Ten krásny
blonďavý stále spievajúci chalan mi úplne zmenil život a teraz? Čo som
preňho bola? Nič. Menej ako vzduch. Záležalo mu na mne asi ako na nejakej smeti
na ceste. Prečo som bola taká naivná? Ako ma vôbec mohlo napadnúť, že aj on má
rád mňa? Som hlúpa, taká hlúpa! Ľahla som si na posteľ a nechali slzy
hľadať si cestu po mojich lícach až na krk a tričko. Bola som už celá
mokrá, no bolo mi to úplne jedno. Mokré tričko je nič proti zlomenému srdcu.
Silné slová? Ale aj silná bolesť! A sklamanie. Po hodine sústavného plaču
a množstva spomienok som sa konečne upokojila a začala rozmýšlať, čo
ďalej. Keď si ešte pomyslím, že je to len niekoľko dní, čo ľudia vedia, že
spolu chodíme a a už to ani nie je pravda...
*****
Na druhý deň po
našom prílete, kde ma Niall verejne pobozkal na letisku pred stovkami novinárov
sme boli na titulke všetkých novín. Niall vykreslený ako chudák, ktorý si začal
s nesprávnym dievčaťom a urobil najväčšiu chybu v svojom živote,
ja ako zlatokopka, ktorej sa nepodarilo uspieť u Zayna, tak skúsila
ďalšieho speváka z 1D. Potom sa o niekoľko dní objavili fotky, na
ktorých sme už niekoľko mesiacov dozadu boli pristihnutí, ako vychádzame obaja
ráno z toho istého činžiaku, pár minút po sebe. To sa občas stáva, keď sme
susedia. Len tento “detail“ akosi nikto nepovažoval za potrebné spomenúť.
Skončila som teda ako štetka, ktorá naraz bola s oboma. Hneď na druhý deň
pribudli fotky, ako vychádzame z činžiaku spolu s Liamom (bol po
večierku jediný triezvy, kto iný mohol po mňa prísť?) a tak som už údajne
spala s tromi. Dokonca článok “milo“ zakončili otázkou, či ďalší
v poradí bude Lou alebo Harry. To veru poteší. Takisto fanúšičky neboli
veľmi nadšené. To, že som chodila so Zaynom, to predýchali, začali nám dokonca
priať šťastie, po rozchode som dostala niekoľko správ, že im to je ľúto a priali
nám to. Potešilo ma to, aj keď sa mýlili, bolo to od nich veľmi milé. Ale toto
už bolo akosi na ne priveľa. A čudovala som sa im? Potom, čo popísali
o mne všetky tie veci som takmer sama začala veriť, že som štetka,
zlatokopka a neviem, čo ešte. Nemusím ani písať, ako sa to odrazilo na
mojom okolí, všade kde som sa pohla som cítila nenávistné pohľady, počula nie
práve najpríjemnejšie narážky na moju osobu a iné spôsoby, akými ľudia
okolo vyjadrovali svoj názor na mňa. Postupne som sa naučila to ignorovať
a dokonca v tom našla určité výhody (úplne seriózne tam boli).
Napríklad to, že celý svet mal na mňa taký zlý názor, že horší už nemohol.
Takže som si mohla robiť vlastne čo som chcela, bolo mi to jedno. A keď už
nervy nezvládali, neraz sa stalo, že som šedovlasým babkám s nosiskami
zastrčenými v bulvárnych novinách, “nenápadne“ si šepkajúcich o mne
a obzerajúcich sa za mnou ukázala prostredné prsty oboch rúk. Alebo
pridala aj pár kvetnatých fráz a slov, ktoré si nechávam len pre zvláštne
príležitosti. A nebolo by to kompletné, keby sa neobjavil nejaký ten
novinár či paparazzi a neodfotil ma s vystrčenými prostredníkmi
a neopísal to tak, že ľudia ma nenávideli viac ako nejakého masového
vraha. Áno, to som bola ja, najobľúbenejšia obyvateľka Londýna. Alebo Anglicka.
Alebo celej tejto skur****j planéty.
Úplnym vrcholom
bolo, keď som raz bola s Caroline (samozrejme Zaynovou) v meste na
drinku. Pri fotke ako pijeme mojito sa na druhý deň objavil komentár, že sa
pokúšam Caroline niečo naliať do nápoja a otráviť ju. Pozerala som na to
s vytreštenými očami a nechápala. Pán redaktor asi často číta fantasy
romány. Potom som asi dva dni nebola na titulke žiadneho časopisu (môj osobný
rekord), keď sa objavil ďaľší zaujímavý článok. Znova fotka z baru s Caroline
pri mojite. Ale tentokrát riešili to, že moje mojito bolo nealkoholické (to je
už zločin objednať si v Anglicku nealkoholický nápoj? Nepila som, lebo na
druhý deň mám školu a s bolesťou hlavy sa na výklady učiteľov
nesústredí práve najlepšie). Vraj som určite tehotná, keď sa vyhýbam alkoholu
a otázne je len to, že s kým. Takéto kraviny, a rozpísať to
dokázali na niekoľko strán. Prvým možným otcom bol podľa nich Zayn. Potom
samozrejme Niall, Liam (???), údajne som spala aj s Harrym a je možné,
že dieťa čakám s ním. Potom ešte nejaké dohady o tom, že by som mohla
mať aj niečo s Louisom, ďalej spomenuli aj Jenniferinho priateľa, ako moju
ďalšiu tajnú lásku, kedže mali jednu fotku, kde sme boli pri sebe. Čudujem sa,
že ma ešte nespojili s každým človekom, ktorý okolo mňa prešiel po
chodníku. Viete si predstaviť, čo si po takýchto článkoch o mne mysleli
všetci ľudia? Obľúbená som práve nebola. O čom je taký život, keď si
človek ani nemôže výjsť na ulicu bez toho, aby všetci od neho odvracali oči
a nenávideli ho, netušiac o ňom
nič? Bola len jedna osoba, s pomocou ktorej som to bola schopná prežiť. No
tá už bola preč...
*****
Slzy sa mi opäť
kotúľali dole tvárou, keď som začula šuchot na chodbe pred svojimi dverami.
Snažila som sa ho ignorovať, veď kto by už len chcel prísť za mnou? Jedine
nejaký zúfalý zlodej, prípadne vrah. Tak nech príde, už sa naňho teším. No poď
si po mňa! No ták! Neprišiel. Namiesto toho som mala pocit, že zostal pred
dverami. S otvorenými ústami so počúvala gytaru, ktorá začala hrať
a sladký hlas, ktorý sa k nej po chvíľke pridal.
Tridsiata tretia časť
Slzy mi pomaly
tiekli po tvári, keď spieval pred mojimi dverami. Plakala som a počúvala jeho nádherný hlas. Pomaly doznievali posledné
tóny, niekoľko akordov a ticho. Ticho, ktoré bolo príliš dlhé, aj keď
netrvalo viac ako niekoľko sekúnd. Pomaly som prešla k dverám,
bezmyšlienkovito, jednoducho nohy kráčali a ruky chytali kľučku. Otvorila
som dvere, v očiach strach zmiešaný so slzami. Sedel pri nich
a pozeral do zeme, možno na gytaru. „Prečo si tu?“ zašepkala som, kedže
môj hlas odmietal čo len o decibel viac. Pomaly zdvihol pohľad,
v očiach bolesť a slzy. Chytil ma za ruku, akoby sa bál, že mu
utečiem. „Prepáč,“ slabo zašepkal. Mala som chuť okamžite ho objať, pobozkať,
no ovládla som sa, len by som si to zhoršila. On ma neľúbi, tak načo si dávať
falošnú nádej? „Neviem, čo tu robíš, ale odíď!“ povedala som mu tvrdo
a snažila sa ukryť všetky emócie v hlase. „Počkaj Amy, ja... ja ti to
vysvetlím,“ zašepkal, no ja som sa mu vytrhla a vošla dnu, nechala ho
sedieť pred dverami. Nepotrebujem falošnú nádej, už sa viac nebudem klamať
a veriť v niečo, čo neexistuje.
Ako som zatvárala
dvere, cítila som, že niečo je v ich dráhe a bráni im zabuchnúť sa.
Biela teniska. A v nej samozrejme Niallova noha. „Čo ešte chceš?!“
zakričala som naňho a dverami udrela do jeho nohy. Neuhol ňou a stále
mi nedovolil zavrieť. „Vysvetliť ti to.“ „Nemám záujem!“ Chytil kľučku dverí
a hoci som sa do nich zavesila celou silou, cítila som, ako sa pomaly hýbu
a vytvárajú dostatočný priestor preňho, aby vošiel dnu, čo hneď využil.
Sadol si na posteľ a stiahol ma na svoje kolená. „Pusti ma! Idiot!
Okamžite!“ mlátila som okolo seba rukami, až kým mi ich nechytil a druhou
rukou mi zapchal ústa. „Môžem ti to už vysvetliť?“ Pokrútila som hlavou na znak
nesúhlasu a mykala sa ďalej, no nepustil ma. Magor! „Prosím, nechaj ma
vysvetliť ti to a ak aj potom budeš chcieť, odídem,“ pozrel na mňa
pohľadom psých očí, no ja mu už nenaletím, tentokrát nie. A rozhodne budem
aj potom chcieť, aby odišiel. A ak je to jediný spôsob, ako sa ho zbaviť,
tak nech to už mám čím skôr za sebou. Prestala som sa mu mykať a ťahať
z náručia, namiesto toho som čakala, kým mi to vysvetlí. Hlavne, nech je
to rýchlo. „Tá fotka. Vieš, ja... mal som ju na stene už dávno, niekoľko dní
potom, ako si sa nasťahovala vedľa. Môžeš mi povedať, že som blázon, magor,
úchylný, beriem. No tú fotku som mal na stene a pozeral na ňu hádam každý
večer. A potom, zrazu si mi prišla vynadať, kričala si na mňa niekoľko
minút vkuse. V ten večer som od zúrivosti po tebe hodil prvú šípku.
Zapichla sa doprostred tvojej tváre a...“ vysvetľoval, líca mal červené od
hanby a ja som mu ruku, ktorú medzitým pustil priložila na ústa. Nechcela
som ďalšie detaily, nebolo to už dosť hrozné? Povzdychol si a jemne moju
ruku zložil. „Potom prišiel ten vzťah so Zaynom a ja som vždy, vždy, keď
som vás videl spolu, hodil ďalšiu a ďalšiu, potreboval som si vybiť zlosť,
pomstiť sa. Naozaj by som ti nič nedokázal urobiť, vždy si to odniesla len
fotka. Žiarlil som. Prepáč,“ dovysvetloval mi, pomaly ma položil zo svojho
náručia na posteľ a vstal. Sledovala som ho, ako pomaly kráčal ku dverám
a hádala sa sama so sebou. Zastaviť ho alebo nie? „Niall?“ slabo som za
ním zavolala, keď už bol takmer pri dverách. Otočil sa a pozrel na mňa
s nádejou v očiach. „Vypadni. A už sa nevracaj,“ vyslovila som
potichu slová, ktoré som oľutovala hneď, ako vyšli z mojich úst. Prikývol
a odišiel.
V momente,
ako sa za ním zavreli dvere, opäť som sa rozplakala. Kto vie, kde sa vo mne
berie toľko sĺz, dnes som určite vyplakala hektolitre. Povedala som, že rozchod
je zábavný? Najväčšia kravina, aká kedy opustila moje ústa. Natiahla som sa po mobil
a pri hudbe, ktorá začala vychádzať z reproduktora som pomaly začala
na chvíľku zabúdať. Žiadne slaďáčiky a lovesongy, radšej nejaký rap,
v ktorom nedokážem rozumieť raperovi ani slovo, tak rýchlo melie. Postupne
sa mi však s rapom začali prelínať akési povedomé melódie, chvíľu trvalo,
kým som pochopila, že za stenou, pri ktorej práve ležím je Niall a hrá na
gytare. Nech sklapne, musí sa mi pripomínať?! A vtedy som dostala nápad.
Celé sa to začalo tým, že som mu chodievala vynadať, možno to tým začne znova.
Pomaly som vstala z postele, utrela si slzy a radšej som sa ani
nepozrela do zrkadla, len by som sa zľakla. Pred jeho dverami som zastala
a nevedela, čo ďalej. Zaklopať alebo sa vrátiť späť a zabudnúť na to?
Teraz alebo nikdy, pomyslela som si, veď odchádza na dva mesiace preč. Zhlboka
som sa nadýchla a rukou niekoľkokrát udrela do drevených dverí. Hudba
stíchla a ja som zabudla aj dýchať, kým som čakala naňho, príde vôbec
otvoriť, nebude ma ignorovať? Kroky za dverami boli čoraz hlasnejšie a ja
som myslela, že nevydržím od nervozity, že tu na mieste umriem. Počula som
štrkotanie kľúču vo dverách a úplne zabudla dýchať. Potom sa otvorili
a vykukla blonďavá hlava.
Ani neviem ako,
ale z úst mi vyšli už vopred pripravené slová. „Môžeš byť chvíľu ticho? Kto
ťa tu má počú...“ skôr, než som dokončila, jeho ruky ma už držali za pás
a ťahali dnu, kým jeho pery našli moje a umlčali ma. Z úst mi
vykĺzol akýsi zvuk medzi smiechom a povzdychom, veľmi sa mi uľavilo.
Neviem, prečo som doteraz robila hlúposti a poslala ho preč, veď bez neho
nedokážem žiť, ani jediný deň. Cítila som, ako mi pri našich bozkoch tiekli po
líci slzy, no tentokrát to boli slzy radosti, úľavy. Rukami som sa hrabala
v jeho vlasoch a pomaly prešla až k jeho tvári. Na lícach som mu
cítila mokré stopy, či už boli moje alebo jeho, to som nevedela. Utrela som mu
ich chrbtom ruky a presne to isté urobil aj on mne. „Prepáč mi to. Bola
som hlúpa,“ zašepkala som mu do pier. „Nie. Ty odpusť mne,“ zašepkal mi späť.
A hoci nikto nič nepovedal, viem, že sme si odpustili navzájom. Rukou mi
zašiel pod tričko a kým sa na okamih odtiahol, pozrel na mňa
s diabolským úškrnom. Chytila som ho za golier mikiny a potiahla ho
k sebe späť, len na pár sekúnd sa odtiahol a mne už začal chýbať.
Zasmial sa a znova sa prisal na moje pery, jazykom mi vkĺzol do úst.
Spolupracovala som s ním, zvádzala neúprosný vášnivý súboj jazykov
a pritom z neho ťahala jasnozelené tričko. Jemne sa zasmial
a ťahal ma z predsiene smerom do spálne. On sa smeje stále, dokonca
aj v takýchto situáciach. No, veď preto ho tak ľúbim. Už som mu to
povedala? Cestou do spálne už zmizli ďalšie kúsky nášho oblečenia, no bozky to
neprerušilo, práve naopak, vystupňovalo ich. Kým som sa Niallovi snažila
rozopnúť nohavice, potiahol ma a spoločne sme dopadli na posteľ. Obaja sme
sa pri dopade zasmiali a pokračovali tam, kde sme chvíľku predtým
prestali. Udobrili sme sa a rozúčili zároveň.
Tridsiata štvrtá časť
Ráno som sa
prebudila a namiesto Nialla vedľa mňa ležal malý lístok.
Dear Amy,
I'm so sorry I haven't said good bye to u. But
u slept so nicely and looked really fragile, I couldn't make myself wake
u up. I love u so much and I'm glad we're not arguing anymore.
I'll be writing to u every evening and calling u too, I promis.
There's also key from my flat, hope u'll keep it and visit me frequently.
I love you and miss you honey. Hope you're not furious at me now and
forgave me.
With love your Niall ♥
Usmievala
som sa ako taký blázon a lístok som si privinula k sebe. Až keď som
si ho pridržala pri hrudi, uvedomila som si, že ešte stále ležím
v Niallovej posteli bez jediného kúska oblečenia. Zabalila som sa hlbšie
do perín a dýchala príjemnú vôňu, ktorou boli nasiaknuté biele obliečky
a veľmi mi pripomínala Nialla.
Po
chvíli som predsa len vyliezla z teplých perín a prekĺzla do svojho
bytu. Moja nálada bola taká skvelá ako už dávno nie, čakala som na chvíľu, kedy
si plne uvedomím, že Niall je preč a najbližšie dva mesiace ho neuvidím,
no zatiaľ neprichádzala a mne zostávala len radosť zapríčinená včerajším
večerom a nocou. Zo skrine som vytiahla asi najfarebnejšie veci, aké tam
boli a s taškou prehodenou cez plece som sa vybrala do školy. Na
chodbe som akosi čakala, že z vedlajších dverí vykukne blonďatá hlava,
zaželá mi dobré ráno a pridá aj sladký bozk. No chodba zívala prázdnotou
a ja som si uvedomila, že odišiel. Skôr, než sa hlúpa slza dostala
z môjho oka som vybehla von, na čerstvý vzduch a zmenila smer svojich
myšlienok.
V škole
sa mi hneď do cesty postavila Jennifer. Ako rada ju zas vidím, skoro som už
zabudla, že existuje, prečo sa mi hlupaňa musela pripomenúť?! „Ale, zdá sa, že
niekto tu má dobrú náladu,“ podlízavo sa usmiala, no ja sa ňou nenechám
oklamať, „prečo asi?“ „Vieš, možno má ten niekto za sebou veľmi príjemnú noc.
To, že s úžasným človekom ani nemusím spomínať,“ sladko som jej odpovedala
a tiež sa na ňu usmiala. Chvíľku bola mimo a pozerala na mňa ako na
zjavenie, potom sa spamätala a pokračovala: „Alečo, a s kým
tentokrát? Ďalšieho speváka z 1D si si narazila? Alebo si svoje obzory
rozšírila aj do iných zákutí showbuisnisu? Pochváľ sa, koľko hviezdičiek si už
vyskúšala? A kto bol najlepší?“ „Naozaj ťa zaujíma, koľko hviezdičiek som
už otestovala? Ak mám byť úprimná, tak ani jednu. Vieš, ja sa nezapodievam
nejakými malými hviezdičkami, ja mám rovno poriadnu hviezdu a stále tú
istú. Nialla.“ Opäť na mňa vyvalila oči. Asi ani nemusím spomínať, akú radosť
som z toho mala. „A na Zayna si už zabudla? Či to bola len príliš kráta
známosť, aby si si ho pamätala? Alebo nebodaj sa tváriš, že neexistuje, po tom,
čo ťa opustil? Vieš, ja sa mu nečudujem,“ premerala si ma očami zpod umelých
mihalníc. „O tom nevieš nič, tak sa nestaraj. Počkať, veď ty vlastne nič nevieš
ani o nich, ani o nás, chúďatko. To musí byť hrozné, byť tak mimo, keď
dokonca aj niekto ako ja vie, čo sa deje, len ty nie,“ ľútostivo som na ňu
pozrela. Úplne to stačilo, aby sa zvrtla na päte, fľochla ba mňa pohľadom
a celý deň sa mi vyhýbala. Aký pekný deň.
Cestou
do triedy som rozmýšľala nad tým, čo som Jennifer urobila. Nie, že by mi to
vadilo alebo by som to ľutovala. Ani omylom, tá špina si to zaslúžila. Len som
akosi nespoznávala seba, myslím, že za poslednú dobu som sa poriadne zmenila.
Stará Amy by ju obišla s hlavou dole a tvárila by sa, že ju nevidí.
Tá nová jej pekne do tváre so sladkým úsmevom chrstla všetko, čo mala na srdci.
A čo je podstatné – páčilo sa jej to. Zasmiala som sa, smiešna predstava,
premýšlať o sebe v tretej osobe. Učiteľka samozrejme nebola nadšená
zo smiechu uprostred jej hodiny, no už mi aj ona bola viac-menej ukradnutá.
Odkedy celý svet nenávidí mňa, ja nenávidím jeho. Čiže od doby, čo chodím
s Niallom. A tak, zasa raz, jediný človek, ktorý sa so mnou rozprával
bol Sara. A hoci mi nič nevyčítala, hnevala som sa sama na seba, že som
jej nič nepovedala. Že aj keď je ku mne milá a sme kamarátky, nevie
o mne a mojom vzťahu s Niallom nič. No aj tak som sa jej
nedonútila nič povedať, možno som mala strach, že nás niekto bude počuť. Prečo som jej to
nepovedala?! Vyčítala som si cestou domov. A tak prvé, čo som urobila, keď
som prišla domov bolo, že som vytiahla mobil a naťukala jej číslo (ako sa
dostalo do môjho telefónneho zoznamu? A kedy?). Zdvihla mi to a s
pozvaním ku mne súhlasila, čiže som jej opísala, kde ma nájde a už len
čakala. Nie však dlho.
O pol
hodinu sa ozval zvonček pri dverách, a kedže som sa v poslednej dobe
správala slušne (aspoň vrámci tejto bytovky), nemohli to byť žiadni rozhnevaní
susedia. Jedine Sara. Hneď, ako vošla som sa vrhla do jej náručia a objala
ju. Tvárila sa mierne šokovane, no ruky obtočila okolo mňa a objatie mi
opätovala. Možno sme doteraz neboli až takéto kamarátky, no ja som jednu súrne
potrebovala. Vtiahla som ju dnu a dúfala, že ma pochopí, musím jej všetko
povedať, neudržím to už dlhšie v sebe, niekomu sa musím vyrozprávať.
„Sara, ja, chcela by som ti niečo povedať. Dúfam, že ma pochopíš...“ „Nie si
tehotná, však?“ pozrela na mňa s vyvalenými očami. Musela som sa zasmiať.
Toto je jedna z najobľúbenejších klebiet v anglických bulvároch. Mala
som raz na sebe volné tričko a už sú všetci veľmi múdri, prekukli ma, vraj
pod ním schovávam bruško (áno, moje brucho rada schovávam, ale
s tehotenstvom to nič spoločné nemá. Takže od teraz idem nosiť čo
najmenšie tričká, nevadí, že v nich budem natlačená a nebudem môcť
dýchať. A určite sa budem ožierať na každom kroku, inak z mojej
abstinencie urobia ďalší príznak tehotenstva. A ešte nemiem pribrať! Možno
si potom nájdu iný terč). „Samozrejme, že nie, ide len o to, čo bolo alebo
skôr nebolo so Zaynom. Potrebujem to niekomu porozprávať, už to dlhšie
v sebe dusiť nemôžem.“ Prikývla a nechala ma vyliať si dušu, keď som
si poplakala, chlácholivo ma hladila po pleciach. Cítila som úľavu, keď som to
mohla niekomu povedať a ten niekto si so mnou ponadával na otravných novinárov,
haterov, dokonca na Caroline (Harryho, samozrejme).
Dorozprávala
som, Sara ma stále držala okolo pliec, no ticho, ktoré zavládlo, začalo byť
otravné a trápne. „Pozrieme si nejaký film?“ navrhla som a Sara
prikývla. Môj výber bol však poriadne obmedzený a nič sme nemohli vybrať.
Keď som už asi desiatykrát prechádzala CD-čkami a hľadala nejaký zaujímavý
film, ktorý tam aj tak nebol, spomenula som si na kľúčik uložený na poličke pri
dverách. Začala som sa hrabať medzi kopou nepotrebných dorbností, až som zacítila
jeho chladný kovový povrch. Prvý večer uňho sme pozerali predsa ten horor,
včera tiež a všimla som si, že má naozaj pestrý výber DVD-čok.
Pochybnosti, či ísť k nemu alebo nie ustúpili, keď som si po tisícikrát
prečítala lístok pri kľúčiku. Sara sa nepýtala, kam idem, jednoducho počkala,
kým som sa vrátila s rukami plnými filmov. Z tých sme si rýchlo
vybrali. Skvelý pocit, mať tu kamarátku, pomyslela som si, keď sme spolu
plakali nad smrťou priateľky hlavného hrdinu a obhadzovali sa popcornom.
Tridsiata piata časť
Kým sme so Sarou
pozerali film, začal mi zvoniť mobil. Zdvihla som skôr, než som pozrela na meno
volajúceho. Starý zlozvyk, aj keď sa snažím dávať si na to pozor, občas
zabudnem. „Ahoj Amy! Tak platí to, dnes večer u nás?“ ozval sa veselý hlas
Danielle a v pozadí som počula smiech. Zrejme Caroline alebo Eleanor.
Alebo obe. „Čo je dnes večer?“ spýtala som sa nechápavo a videla som ten
Daniellin pohľad, ktorý určite nahodila. Ona je tá múdra a miestami
idiotov ako ja nechápe. „Sľúbila si, že si s nami pozrieš priamy prenos
z koncertu,“ pripomenula mi a ja som si plesla po čele. Za sebou som
počula Sarin smiech. „Dan, ja som úplne zabudla,“ povedala som zahanbene. „Je
mi to úplne jasné. Ako je možné, že sme to čakali?“ spýtala sa so smiechom a počula
som krik v pozadí. „Čo sa u vás deje, búrate dom?“ Z telefónu sa
ozval Dannin smiech a vreskot El v pozadí. „Dan, čo sa deje?!“
„Ony... sa... sta-sta-stavili,... že... zabudneš!!“ vykoktala cez smiech
a ďalej sa rehotala. „A prečo búrate ten dom?“ spýtala som sa zvedavo. „El
nechce dať Caroline svoje bordové lodičky, aj keď prehrala.“ To som sa už
musela rehotať, tie lodičky som videla a hlavne som o nich veľa
počula. El sa nad nimi rozplýva už asi mesiac. Darček od Louisa. Ako ju napadlo
staviť ich, nechápem, ale Caroline ju bude musieť zviazať, aby ich dostala.
A úprimne? Nečudujem sa jej, krajšie topánky som nikdy nevidela. „Dan, si
tam ešte?“ spýtala som sa, keď som si uvedomila, že už viac ako minútu sa
smejem a neodpovedám. „Hmmm?“ ozvala sa a ďalej sa smiala, kým
v pozadí vrieskala El. Alebo Caroline? „Dan, mám tu jednu kamarátku,
nevadí, keby prišla tiež? Je to úplne normálna baba, vážne,“ povedala som jej
a myslím, že keď súhlasila, sama nevedela, s čím. Telefón som si
rýchlo odtiahla od ucha, pretože vreskot v pozadí mi trhal bubienky.
Zložila som a pozrela na Saru, ktorá, samozrejme, pozerala na mňa.
„Nepôjdeme za pár kamarátkami? Zoznámim ťa s nimi, sú to super baby!“
spýtala som sa jej a ona súhlasila.
Kedže sme nemali
veľa času (samozrejme, moja chyba, nemala som zabudnúť), rýchlo sme sa obuli
a ponáhľali k babám, teda, mala by som povedať k chalanom,
pretože sa stretneme v ich dome, ako vždy. Neviem, ako sa nám to podarilo,
ale keď sme prichádzali, koncert ešte nezačal. Vlastne sme mali pol hodinu k dobru
a prišli sme práve včas, aby sme Danielle pomohli odtrhnúť od seba
škriekajúce Caroline a Eleanor. „Prosím, dám ti hociaké iné, len tieto
nie!“ vrieskala El a ťahala Caroline z ruky bordovú topánku. „Dohoda
je dohoda!“ zvreskla Caroline a zhodila El na zem. „Dám ti dvoje! Dva
páry! Sama si vyberieš!“ prosíkala El a ťahala Caroline topánku. „Nevieš
dodržať slovo? Vieš, ako sme sa dohodli?!“ „Tak tri! Dám ti tri páry, len nie
tieto!“ Caroline sa vážne zamyslela, zliezla z El, vstala a vytiahla
aj ju na nohy. Skôr, než vybehli do Louisovej izby, kde má El určite ďalšiu
stovku dokonalých topánok, Caroline zakotvila pred zrkadlom a začala si
upravovať strapaté, no aj tak perfektné vlasy.
„Vy so Zaynom ste rovnakí!“ zasmiala som sa, keď som jej napravila zabudnutý
pramienok vzadu. „Mimochodom, toto je Sara,“ predstavila som ju až teraz, kedže
skôr nebolo čas. „Teší ma! Caroline, alebo ak chceš, Carrie,“ zakričala
Caroline a už ťahala El na poschodie, pre svoju výhru. „Aj mňa teší! El,“
zakričala aj ona. Pozrela som na Danielle. Ona pozrela na mňa. A obidve
sme sa zvalili v kŕčoch od smiechu na zem.
Z poschodia
som počula El kričať: „Tie niééé, prosím, vyber si iné,“ a silný úder.
Keby som bola schopná vstať zo zeme a prestať sa smiať, išla by som ich
skontrolovať. Niekoľko ďalších úderov a El s krikom dobehla ku nám.
„Čo sa deje?“rozprávať pomedzi smiech dokázala len Sara, a tak začala
zisťovať, čo sa deje. El však nestihla odpovedať, už s krikom utekala preč
a vo dverách sa zjavila Caroline s plnými rukami lodičiek. Jednu
hodila po El, ale tá už dávno vybehla a tak zasiahla poličku zhodila fotku v rámiku. Pomaly som už
vstávala, ale po tomto som sa opäť zvalila so smiechom na zem. „ELEANOR! Daj!
Mi! Tie! Topánky!“ zvreskla Caroline a bežala za ňou po schodoch. „Mali by
sme zachrániť El,“ navrhla som a skoro sa zadusila smiechom. Baby prikývli
a pomaly začali vstávať zo zeme, keď okolo preletela El s Caroline
v pätách. Tyrkisová sandála mi letela tesne pri hlave a pristála na
gauči. Biela balerínka letiaca za ňou trafila do chrbta El, ktorá zapišťala
a vybehla na dvor. Caroline bežala rovno za ňou a hádzala ďalšiu
topánku. „Toto si odskáčeš!“ zasyčala El, „keď Louis zistí, čo si urobila,
zabije ťa!“ nechápavo som pozrela von, toto sa mi vôbec nepodobalo na El,
takéto vyhrážanie.
Obe ležali na
zemi a výnimočne sa nebili. Ony sa rehotali! Sledovala som okolie, no
nechápala. „Prečo ju Louis zabije?“ „Ona... trafila... KEVINA!“ pomedzi smiech
zo seba vysypala El a natiahla sa za béžovou lodičkou, ktorú okamžite hodila
po Caroline. Tá sa uhla, ale hneď na to hodila inú topánku ležiacu pri nej.
„DOSŤ UŽ!“ zakričala Danielle a chytila Caroline. Ja som sa tiež prebrala
a chytila som Eleanor. „Baby, myslím, že by to chcelo nejako im vysvetliť,
ako sa majú správať,“ povedala Sara po tom, čo sa obe pokúsili vytrhnúť
a znova si šklbať vlasy. Ukradomky pozrela smerom k bazénu a ja
som tam pozrela tiež. Bolo jasné, že nás napadol ten istý nápad. Voda nebude
najteplejšia. El hneď pochopila, čo máme v pláne a začala vrieskať znova.
Aby nebola nuda, Caroline sa pridala. A my tri sme ich len ťahali smerom
k ľadovej vode. Prosíkali, pišťali,
a hoci som videla, že Dan by nemala problém hodiť ich tam, mne ich bolo
naozaj ľúto. „Dan, nestačí to už?“ spýtala som sa jej a El s Caroline
horlivo prikyvovali a prosíkali. „No ja neviem...“ začala Sara
a skôr, než som stihla pochopiť, čo sa deje, Caroline bola v bazéne
Eleanor tiež... a ja s ňou.
Mala som pravdu.
Tá voda je naozaj studená. „SARA! DANIELLE! Ja! Vás! Zabijem!“ Danielle sa len
zasmiala a hodila po mne Eleanorinu topánku ležiacu neďaleko. „Tá je
z Brazílie! Vieš, čo stáli?!“ zakričala majiteľka a keby práve
Caroline nezistila, že o minútu začína koncert, vlastnoručne by ju
uškrtila. Tak sme vyliezli z bazéna, cestou pozbierali desiatky
najrôznejších topánok a vošli dnu. „Mimochodom, od kedy ťa volajú Carrie?“
spýtala som sa Caroline, keď sme spoločne drkotali zubami pod dekou. „Od kedy
poznám tú starú ježibabu a nechcem, aby si ma s ňou mýlili,“
zamračila sa a ja som presne vedela, koho myslí. Caroline Flack. Zrejme by
sme si na ňu ponadávali ešte chvíľku, ale práve začal koncert, a keď Lou
vybehol na pódium, spustila som neuveriteľný rehot. Toto je koncert na
Slovensku. Na ten nikdy nikto nezabudne.
Tridsiata šiesta časť
Lou vybehol na
pódium, začal mávať fanúšikom a kričať na nich po slovensky. Presne, ako
som ho naučila. „Mám problémy s močovým mechúrom!“ vykrikoval, vysmiaty od
ucha k uchu a fanúšikom posielal vzdušné bozky. Ako som ho sledovala,
chytil ma taký rehot, že som spadla z gauča. Sara, ktorá mu tiež rozumela
dopadla so zadunením o sekundu po mne. Chytali sme sa za bruchá
a váľali na tvrdej dlážke. „To je tvoja práca?“ spýtala sa a ďalej
dusila smiechom. „Čo sa deje? Čo sa smejete? Čo povedal?“ pýtala sa El, ktorá
aj s Danielle a Carrie sledovali ostatných chalanov pomaly
dobiehajúcich na pódium. Kedže ja som nebola schopná, Sara preložila. Dan
s Carrie sa okamžite rozosmiali tiež, len El sa na okamih zamračila. Potom
však spustila najväčší smiech a vypýtala si High Five. V publiku bol
tiež obrovský smiech, no keď začala hudba, utíchol.
Prvých niekoľko
piesní zaspievali dokonalo ako vždy, bez najmenšieho zaváhania, fanynky jačali,
oni sa usmievali, všetko bolo, ako má byť. Potom si Louis vypýtal mikrofón
a začal sa prihovárať fanúšikom. „Našu ďalšiu pesničku by som chcel
venovať jednému dievčaťu,“ začal a ja som videla El, ako sa premáha, aby
sa nerozosmiala. „Amy, chcem sa ti poďakovať za to, ako si nás naučila po
slovensky, aby sme sa tu dnes nestrápnili,“ pokračoval, zamračene pozrel
do kameri a mne bolo jasné, že vie, čo som urobila. A že teraz bude
nasledovať pomsta. Už by som mala vymýšlať aj ja niečo, za toto. Nech to bude
čokoľvek. „Viem, že si mala strach povedať to Niallovi, malé tajomstvo, ktoré
si skrývala pred celým svetom. Chcem ti takto povedať, že už to vie. Áno,
povedal som mu, že ho chceš opustiť, pretože si sa zamilovala do niekoho iného.
Vie všetko o tebe a Jennifer a praje vám veľa šťastia. Preto,
táto pieseň je pre teba,“ zakričal, mne bolo jasné, že si celý svet začína
myslieť, že som lesbička a začali spievať. More than this. Akurát Lou
upravil text. Namiesto He spievali She. „When she lays you down it just don't
feel right...“ Spiknutie. Všetci to spievali, Niall sa dokonca tváril nešťastne,
pozeral do zeme a občas si utieral “slzy“, ktoré mu vôbec netiekli.
Baby sa
samozrejme rehotali ako besné. Čudujem sa? Keby to spravili niektorej
z nich, ja by som sa smiala tiež. Po ďalších troch piesňach nasledovala
prestávka. Zatiaľ, čo nejaká miestna kapela zabávala divákov, zapla som
twitter. Svetový trend no. 1? We're so sorry Niall.
No. 2 Niall's
broken heart. No. 3 Don't cry Niall . ďalšie nesúvisiace a v poslednom bol spomenutý Louisov močový
mechúr. Ukázala som to babám a začali sa rehotať. Mne zatiaľ fanynky
povypisovali, ako som to mohla Niallovi urobiť, prečo som ho ťahala za nos, že
mi šlo len o jeho slávu a peniaze... a jeden odkaz: Hope you're happy now. Cause he's not. Now you're
successful, you‘ve destroyed him. A zas ďalší od nej: I knew u were bitch but I haven‘t noticed that this kind. I allways
regretted meeting u. I hated u, knew something was wrong with u. Now
i know what it is. Hope u'll die soon and painfuly. Začala som sa smiať ako besná a baby
na mňa nechápavo pozerali. Keď si to prečítali, pozerali ešte nechápavejšie.
Ukázala som na odosieľatela a vtedy sa začali rehotať aj ony. Toto meno
vyvoláva smiech aj samo o sebe, no v tomto kontexte...
Chalani opäť
vybehli na pódium a fanynky ich privítali hromadným jačaním. Chalani dospievali
aj ostatné piesne a skôr, než skončili úplne, Louis si vypýtal opäť
mikrofón. „Amy,“ strhla som sa pri svojom mene, čo ešte? „dúfam, že sa ti
koncert páčil, aj tvoja pieseň, a že ste si ho s Jennifer pozreli
spolu. Ľúbi ťa tak ako ty ju a ja dúfam, že vám to výde.“ Keď Lou skončil,
mikrofón si k ústam priložil Niall a zakričal na Louisa: „A nemám aj
ja niečo odkázať Kate? Ty si odkázal
mojej priateľke, ja tvojej...“ hrobové ticho v miestnosti a Niall
nahodil prekvapený a šokovaný face. „Eleanor, samozrejme, myslel so
Eleanor,“ rýchlo napravil svoj omyl a v publiku začali reči, všade sa
ozýval šepot. Chalani sa poslednýkrát rozlúčili a rýchlo vypadli do
zákulisia.
Koncert skončil
a ja som sa opäť vrátila k twittereu. Why, Louis? Bol nový svetový trend, Elenor's and Niall's broken hearts hneď ďalší. We used to love u Louis bol kúsok nižšie. Chalani dnes vládli twitterom, Never forgive Amy & Louis ako posledný trend. Samozrejme, všetky baby si to
hneď pozreli a spolu sme sa smiali. „Baby, mohli by ste to dotiahnúť do
konca,“ povedala Carrie, vzala mi notebook a začala ťukať nový tweet. „El,
teraz ty,“ povedala a podala jej notebook. „Najprv si to chcem prečítať,“
povedala som a vzala jej notebook. Sorry Niall, but time for u to know the truth
came. Hope u'll forgive me once and u'll find someone to love u. Zasmiala som sa a podala notebook
El. Prihlásila sa a začala tiež písať tweet. Po schválení od Carrie ho
potvrdila. Louis, I loved u, tell me why. What have I done u stopped
loving me? What gave u reason for doing me this? Prečítala som si a prikývla. Vedela som, že
čoskoro budeme všetci toto všetko ľutovať. Ale sledovať tie reakcie fanyniek,
hlavne El boli milé. Ku mne veľa milého neprišlo, ale čudujem sa? Danielle si
vzala druhý notebook a tiež niečo napísala. Videla som nový tweet,
otvorila a zbadala, že je od Danielle. Označení sme v ňom boli ja,
Niall, El a Lou. Hope we'll stay friends after this. i'm sorry for all of u. Začala som sa znovu smiať.
Potom prišiel
tweet od Jennifer. Bitch!
What do u think u're doing? U're death person! Opäť sme sa rehotali a fanynky chalanov
začali písať, že tak mi treba, že ma nechce ani ona. Nový trend – None of them wants her. Hovorte si čo chcete, patril mne. Škoda, že mi to
bolo úplne jedno. Vtedy ma niečo napadlo. „El, však si ty vedela, čo má Tommo
vpláne?“ „No, možno mi niečo povedal, možno som aj ja niečo vymyslela...“
„Týýýý!“ vykríkla som a skočila na ňu. El zapišťala, no ja som ju začala
štekliť, a tak vrieskala ešte viac. Cítila som, že ma niekto zozadu chce
stiahnuť z El. Carrie. „To myslíš vážne?“ spýtala som sa jej, na chvíľu
som El len držala a nechala ju nadýchnuť sa, „veď ju držím, môžeš bežať po
tie topánky!“ Caroline sa rozbehla preč. „NIÉÉÉÉÉ!“ vrieskala El, ktorá sa bála
o svoje dokonalé topánky a ja som ju začala štekliť opäť. „Bazén?“
spýtala sa Danielle a Sara súhlasila.
O minútu sme
sa s El kúpali. Carrie doletela niekoľko sekúnd po nás a zhodila do
vody Danielle. Chcela aj Saru, no tá zas chcela ju. Začali sa sácať pred
bazénom. Pozrela som na El a vedela, že myslíme na to isté. Priplávali sme
k okraju, ja som chytila za nohu Saru, ona Carrie a už leteli.
A všetky sme skončili v ľadovej vode, kým práve o nás celý svet
klebetil. A Caroline Flack mi písala ďalšie nenávistné tweety. No
a čo?!
Tridsiata siedma časť
Manažéri 1D mali
veľké problémy vysvetliť fanúšikom vsťahy medzi Louisom a El, medzi mnou
a Niallom. Z Jennifer sa na niekoľko dní stala hviezda. Zahrala úbohé
dievča, ktoré údajne už dlho otravujem a neviem pochopiť, že ona ľúbi
niekoho iného. S El, Danielle, Carrie a Sarou sme sa na všetkom tomto
chaose dobre smiali. Stretávali sme sa tak často, ako to len šlo, vždy bola
sranda, skončili sme ako dobrá päťka. Čas ubiehal, chalani odohrali ďalšie
koncerty a postupne sa blížil čas ich príchodu domov. O štyti dni.
O tri dni. Zajtra. Dnes. Dnes sa vráti. Konečne. Chýba mi.
Zazvonil mi mobil
a pri mene na displayi som sa pousmiala. Úsmev mi však zamrzol na perách,
keď mi oznámil, že príde až o deň neskôr. Vysvetlil mi, prečo, ale zabudla
som to v tej sekunde, ako sa to dostalo do mojich uší. Jediná podstatná
vec pre mňa bola, že nepríde dnes, ale zajtra. Aby som zabránila depresii
dostaviť sa, zdvihla som telefón a zavolala Sare, ktorá bola
o dvadsať minút u mňa. Smiali sme sa ako vždy a pomaly som
zabudla na človeka, ktorý mi najviac chýbal. Začula som zvonček
a v naivnej nádeji, že je to on, že to bol len hlúpy fór, príde dnes
a prekvapí ma som utekala k dverám. Nebol to on. Samozrejme. Za
dverami stál Harry. Premočený stratený Harry. „Je u teba Niall?“ spýtal
sa, a keď som záporne pokrútila hlavou, chcel odísť. Rukou som ho
zastavila a vtiahla dnu (ľahké to zrovna nebolo, chlapec neváži desať
kíl). „Takto nikam nepôjdeš,“ oznámila som mu, „sadneš si k radiátoru, tu
máš deku a ja zatiaľ idem k Niallovi pre nejaké suché oblečenie,“
začala som rozdávať inštrukcie a skôr, než stihol namietať, zavrela som za
sebou dvere (úplne som zabudla na Saru, ktorá bola stále u mňa
v byte, no čo som to ja za kamarátku?) a prešla k susedným
dverám, kde som zamierila rovno šatníka.
Chcela som len
vziať jedno tričko a nohavice, ale keď som vošla a zo všadial bolo
cítiť jeho typickú krásnu vôňu, nešlo to. Prehrabávala som sa v jeho
veciach, až som konečne po desiatich minútach usúdila, že by som niečo asi mala
priniesť Harrymu. So sivými teplákmi a tmavomodrým tričkom som vyšla zo
šatníka. Potom ma však napadlo, že by som mu mala doniesť aj nejaké iné
oblečenie, a tak moje nekonečné prehrabávanie sa pokračovalo. Rozhodla som
sa mu doniesť aj nejaké boxerky a ponožky, a práve v zásuvke so
spodným prádlom som strávila najviac času. Poobzerala som si všetky jeho kúsky
a rozmýšlala, ktorý by Niallovi (mne) najmenej chýbal. Po nekonečnej dobe
som vybrala dosť oblečenia a s plnými rukami, sama neviem, ako, som
zamkla. Až keď som stála na chodbe, niekoľko metrov od môjho bytu, uvedomila
som si, že som Harryho a Saru nechala samých u mňa, aj keď sa vôbec
nepoznali. Keď tak nad tým rozmýšlam, vôbec neviem, aký ma Sara na Harryho,
a vlastne celkovo na One Direction názor. Len dúfam, že to spolu nejak
prežili.
Vošla som dnu
a to, čo som uvidela, by som určite nečakala, hlavne nie od šťastne
zamilovaného Harryho. Niekoľkokrát za sebou som rýchlo zažmurkala, no obraz
nezmizol. So Sarou sedeli spolu, milimetre ich delili od seba. Obaja zakrytí
pod hrubou vzorovanou dekou, v tesnom objatí popíjali zo šálok niečo,
z čoho sa parilo. Jemným zakašlaním som dala najavo svoju prítomnosť,
nechcela som ich vyrušiť. Pozreli sa na mňa a zbadala som začínajúcu
červeň v ich lícach. V duchu som sa zasmiala a bez slov som
podala Harrymu oblečenie a veľký mäkký uterák. Poďakoval a zmizol
v kúpelňových dverách. Sara ma “nenápadne“ obišla a sadla si na
posteľ. Len nech si ani náhodou nemyslí, že sa vyhne otázkam!
„Sara,“ začala
som pomaly a ticho, aby Harry v kúpeľni nepočul. „Nie, ja ti to
vysvetlím,“ prerušila ma, „nechcem, aby si sa na mňa hnevala, je to tvoj
a Niallov kamarát a... prepáč.“ Povzdychla som si, tak som to predsa
nemyslela. „Sara, prepáč, nechcem, aby si si o mne myslela, že som nejaká
mrcha a neprajem ti šťastie. Si najúžasnejšie dievča na svete, jediná
osoba, ktorej som mohla veriť. Ak chceš niečo s Harrym, budem vám to veľmi
priať. Len sa o teba bojím, nechcem, aby ti ublížil. Nepozeraj tak na mňa,
nechcem ti tvrdiť, že je nejaký sviniar, len by si mala vedieť, že má
priateľku...“ ďalej som sa nedostala, pretože sa stalo niekoľko neočakávaných
vecí naraz. Sara na mňa pozrela zlomeným pohľadom a z kútika oka sa
jej vykotúľala slza. Zároveň sa roztvorili kúpeľňové dvere a k nám
vošiel Harry. „O čo ti ide?!“ spýtal sa ma nahnevaným tónom, aký som uňho ešte
nepočula. A potom pristúpil ku mne a spravil niečo, čo by som od neho
nikdy nečakala. Sledovala som jeho ruku, pristála na mojom líci a ja som
zacítila silnú bolesť. Podvedome som cúvla niekoľko krokov dozadu, až kým mi
posteľ podrazila nohy. Sara sa pokúsila vyhodiť Harryho, ale nebolo treba,
odišiel sám. Po líci sa mi spustili slzy. Nie pre jednu hlúpu facku, ale pre to
sklamanie, že bol toho schopný. Nechápala som, čo som mu urobila, veď mal
Caroline a boli spolu šťastní. Aspoň vyzerali. Ja som to len chcela
povedať Sara, aby to vedela a on jej neublížil. Tak ublížil mne. A ja
som bola tomu veľmi rada, takto to bolo lepšie. Sara ma objala a spolu sme
predýchavali posledné udalosti a sklamanie.
Na druhý deň
prišiel Niall a po zvítaní sa sme mali ísť k chalanom, aby sa zvítali
všetci spolu, samozrejme, aj s priateľkami. Boli sme posledná dvojica,
ktorá dorazila a rovno sme sa k ostatným usadili na gauč. To bolo
všetko. Viac sa nedialo, viac-menej sa nikto s nikým nerozprával, vládlo
trapne ticho, no nenašiel sa nikto, kto by ho prerušil. Všetci boli so všetkými
pohádaní. Ja ani Niall sme sa nerozprávali s Harrym, kvôli tej facke, on
sa nerozprával so mnou kvôli Sare a s Niallom len z princípu,
lebo bol so mnou. Niall bol naštvaný na Caroline, pre to, čo mi napísala po
Louisov fóre na twiter. Vlastne, za to boli na Caroline nahnevaní všetci, len
Harry sa jej zastával a bol naštvaný na všetkých. Carrie sa opäť pobila
s El kvôli topánkam a tak sa navzájom nerozprávali. Kvôli tomu sa
spolu nerozprávali ani Zayn a Louis. Danielle sa nebavila s nikým
z nich, pretože vždy bolo na nej ťahať tie dve od seba a už ju to
nebavilo. Louis bol nahnevaný na mňa kvôli tomu fóru, na Nialla tiež a my
sme sa zas hnevali naňho pre jeho fór. El bola s ním a teda sa
nebavila so mnou ani Niallom. Danielle sa nebavila s Niallom, lebo sa pri
obede pohádali, keď chcel, aby mu nabrala štvrtú porciu. Liam so Zaynom sa zas
pohádali, keď chceli obaja byť pred tým istým zrkadlom. A tak sme sedeli
a pozerali do blba.
Nakoniec sa Liam
rozhodol aspoň zapnúť telku, keďže z nás nikto nič nepovie. Len čo na
obazovke naskočil obraz, všetci sme otvorili ústa. Len Caroline zapišťala
a vybehla preč. Jediného Harryho to trápilo, bežal za ňou a my sme si
všetci dali High Five. Potom sme opäť pozreli na telku, kde zaujímavý program
pokračoval.
Tridsiata ôsma časť
Tri dni po tom, ako Caroline paparazzi odfotil pri bozkávaní sa
s nejakým chlapíkom sa s ňou Harry rozišiel. Ja, Niall, El, Lou, Dan,
Liam, Carrie a Zayn sme sa udobrili, kým sme túto správu oslavovali, El
nakoniec dala Carrie bordové topánky a kúpila si veľmi podobné, len ešte
krajšie. A to som si myslela, že krajšie už ani neexistujú. Všetok čas som
trávila s Niallom, má teraz asi tri mesiace voľno, potom ďalšie koncerty.
Chodievali sme na prechádzky, do kina, reštaurácií a boli sme šťastní. So
zvyškom skupiny sme sa veľmi nestretávali, každý chcel byť so svojou
priateľkou, dokonca sa zdalo, že aj Harry si niekoho našiel, nikdy nemal čas na
chalanov, vždy mal niečo na práci. Priali sme mu to, no boli sme zvedaví.
Veľmi, veľmi zvedaví. A preto, keď sa chceli všetci stretnúť
u chalanov a Harry povedal, že nepríde sám, nevedeli sme sa dočkať.
Hrýzla som si nervy od nervozity, kto je to? Po Caroline som akosi mala strach,
čo si môže so sebou doviesť. Uvažovala som nad každým človekom, ktorý ma
napadol a potom mi na myseľ prišla jedna osoba.
Sekundu na to sa objavila vo dverách, držiac sa za ruky s Harrym.
Príjemné prekvapenie pre všetkých, kým chalani sa okamžite zvítavali
s Harrym, ja, Dan, El a Carrie sme rovno objali ju. „Vy ste odkedy
spolu? A ako ste sa spoznali?“ spýtala sa Dan zvedavo. Skôr, než však
odpovedala, ozval sa Harry: „Sara, vy sa poznáte?“ nechápavo na ňu pozrel
a keď prikývla, Harry sa poobzeral po babách a skončil pri mne. Naše
oči sa stretli a on sklopil pohľad. Možno mi ešte neodpustil. Ja som mu
neodpustila tiež. A nič som mu neurobila. Aby všetci videli, pobozkal Saru
a ozval sa potlesk. Zasmiala som sa a tiež zatlieskala. „Aj ja chcem
potlesk!“ zamrnčal Niall a pritiahol si ma k sebe, aby pritisol pery
na moje. Sladko ma pobozkal a ja som sa zasmiala, keď sa z okolia
ozval smiech a potlesk. Niekto si odkašľal, no my sme ho ignorovali
a pokračovali sme.
Po chvíľke sme sa odtiahli a a až vtedy si všimli, že sme
v miestnosti sami. Zvyšok sme našli v obývačke, ako hrajú pravdu
a odvahu. Prisadli sme si a sledovali, ako sa Zayn prechádza po
miestnosti na desaťcentimetrových opätkoch. Pridala som sa k smiechu,
ktorý sa ozýval celou miestnosťou. Zayn si z toho nič nerobil, ďalej sa
predvádzal, kráčal z jedného konca miestnosti na druhý, s hlavou hore
a snobským výrazom na tvári. „Pozrite na mňa, som modelkááá!“ zapišťal
prehnane sladkým hláskom a všetci sa smiali ešte viac. Všetci, okrem
Eleanor. Keď prechádzal popri nej, kývuc bokmi a zadkom, šťuchla ho pod
koleno a už sme len sledovali, ako sa pomaly, ale isto rúti k zemi.
Ozval sa dunivý náraz a po uistení, že to prežil sme sa všetci začali
smiať znova.
Červený v tvári vzal fľašu a roztočil smerom k Harrymu.
„Pravda alebo odvaha?“ spýtal sas prefíkaným výrazom. „Pravda,“ povedal Harry
a stretol sa s veľkým neshlasom okolia. „Strachopúúúút!! Fúúúúj!!“
kričal po ňom Louis, kým sa ostatní rehotali. „Pravda sa nehrá!“ povedala Dan
a všetci jej prisvedčili. „Tak prečo je na výber?“ spýtal sa Harry, no
nepomohlo mu to a skončil s odvahou. „Kedže si vymýšľal, bude to
horšie,“ varoval ho nadšený Louis a začal nahlas uvažovať nad úlohou pre
Harryho. „Vezmeš si od Sary jej nohavičky, dáš si ich na hlavu
a s jej podprsenkou....“ začal, no Sara ho okmžite prerušila. „Ja sa
tu vyzliekať nebudem,“ chladne vysvetlila Louisovi situáciu a keď vštky
jeho presviedčacie metódy zlyhali, sklamane začal vymýšlať niečo iné. „Vezmeš
svoje boxerky (čo má Louis stále s tým spodným prádlom?!), podotýkam, že
si ich vyzlečieš priamo tu pred všetkými....“ „To myslíš vážne?“ spýtal sa
Harry. „Ale no tak, my sme ťa už videli nahého!“ „Ja som ho nevidela
a nechcem to ani meniť,“ varovala som ich a Louis zvesil hlavu.
Po dlhej dobe vymyslel úlohu, s ktorou okolie súhlasilo a ďalšia
na rade som bola ja. Všetci sa vytešene na mňa pozreli, vymýšlajúc čo najhoršiu
úlohu a a ja som sa so strachom chytila Niallovej ruky. Ten ma však
opustil a zmizol na WC-ko. Akurát teraz? Harry sa zaškeril a pozrel
na mňa. „Pobozkáš Zayna!“ vypúlila som oči a skúmala jeho výraz, myslel to
vážne? Akoby počul moje myšlienky, prikývol a ostatní začali kričať, že
chcú vidieť ten bozk. Pozrela som najprv na Carrie, potom na Zayna, a až
keď obaja prikývli, naklonila som sa k Zaynovi a priložila pery na
jeho líce. „To neplatí!“ zakričal Harry
a Louis sa pridal hlasným FÚÚÚJ. „Nechceme pusu na líčko! Poriadnu!
A s jazykom!“ vypúlila som oči, no nikto v miestnosti ma nepodporil,
všetci očakávali bozk. Znova som sa zúfalo pozrela na Carrie a Zayna,
dúfajúc, že oni to tak nenechajú a zvyšok sa bude musieť uspokojiť
s pusou na líce. No Carrie len prikývla a pozrela na mňa pohľadom
značiacim Veľa Šťastia. Povzdychla som si a po Zaynovom súhlase som sa
k nemu naklonila a priložila svoje pery na jeho. Pootvorila som ústa
a jazykom vkĺzla do tých jeho, hádam to ostatným bude stačiť. Ešte
sekunda, aby som si bola istá, že je to dosť a nebudem to musieť
zopakovať. Zayn sa bozkával dobre. Ale nebol to Niall. Chcela som sa odtiahnuť,
no nemohla som. Niekto to spravil za mňa, silným potiahnutím za vlasy ma
odtrhol od Zayna a zostala som pozerať do zúrivých Niallových očí.
Skôr, než na niečo zmysluplné a ospravedlňujúce som sa zmohla len na
nahnevané AU! a chytila som sa za hlavu v časti, kde Niall vytrhal
zrejme všetky vlasy. Prebodol pohľadom najprv mňa, potom Zayna, potom zase mňa.
„Vedel som, že medzi vami dvomi to nebolo len také nevinné! A ja idiot som
vám veril! VERIL SOM VÁM! Povedali ste, že ste spolu nič nemali a ja debil
som tomu uveril! Celý čas som si myslel, že ste neboli len kamaráti, ale TY si
mi povedala, že nič medzi vami nebolo a ja som ti dôveroval! Mal som to
vedieť, tušil som to, ale chcel som ti veriť! Spokojní ste so sebou?! Ako
šikovne ste to vymysleli?! Gratulujem, skočil som vám na to! Ja magor! Čo som
si myslel?! Celý čas som bol taký slepý! Nepozeraj tak na mňa, ty štetka! Tvoje
umelé, hrané slzy ma už neoklamú! Už vám nenaletím! Doteraz som vám hlúpo
veril, už sa nenechám oklamať! A vy ostatní ste to vedeli! Pokojne ste sa
pozerali, ako sa tu títo dvaja olizujú a nejaký idiot ako ja vás netrápil!
VYPADNI! Už ťa nikdy nechcem vidieť ty chudera! Už nikdy, počuješ?! Nevracaj
sa! Spokojná si sama so sebou, ty štetka?! Ako pekne vám to vyšlo! Nenávidím
ťa! Si obyčajná šlapka! ZMIZNI! A skap niekde!“ jeho slová sa niesli vo
vetre za mnou, keď som vybehla von, sama neviem kam, len preč odtiaľ.
Videla som, ako niekto bežal za mnou. Jeden, dvaja, traja, veľa... už som
ich nevedela spočítať, cez slzy som videla rozmazane, hlava sa mi krútila.
Rozbehla som sa najrýchlejšie, ako som vládala, kam má nohy viedli, nepozerala
som pred seba, padala som a opäť vstávala. Vždy som vstala, aj keď som
v tom nevidela žiaden význam. Niall mal pravdu. Mala som niekde skapať.
Namiesto toho som pochopila, že stojím pred činžiakom, kde bývam. Neviem, ako
som sa sem dostala, nohy ma doviedli samy. Akosi som sa dostala až do svojho
bytu a ľahla si na posteľ. Toto bude dlhá noc. Plná sĺz
a premýšlania. Štetka! Zmizni! Skap niekde! Vypadni! Veril som vám! Jeho
slová som počula v mysli stále dookola a cítila, že ich už odtiaľ
nedostanem. Mala som radšej skapať...
Tridsiata deviata časť
Premýšľala som.
Alebo nie? Malo to význam? Nemalo? V mysli som si opakovala každé jeho
slovo. Do posledného písmena sa mi všetko vrylo do mozgu a už ho
neplánovalo opustiť. Počula som jeho krik. Znova a znova. Že som štetka.
Že ma nenávidí. Že mám vypadnúť. A skapať. Prečo sme vlastne boli doteraz
spolu? Ja som ho ľúbila. A on? Nemyslím. Opäť som počula v mysli
každé jedno jeho slovo. Nič o tom, že by ma niekedy ľúbil. Nič. Len, že mi
veril. To bolo všetko? O tom bol náš vzťah? Nie o tom, že ma mal rád,
ale že mi veril? Nie je to trochu málo? Načo sme potom boli spolu? Zas som
počula všetky tie hrozné slová. Jedno mi zarezonovalo v mysli. Štetka.
Počula som ho stále dookola, v kombináci s jeho nahnevaným hlasom.
Štetka. Preto sme boli spolu? To bol jediný dôvod? Bola som preňho len obyčajná
štetka? Nejaká zábavka? Nechcela som tomu veriť. No akosi nič nenaznačovalo
tomu, že to tak nebolo. Práve naopak. Čím viac som rozmýšľala, tým istejšia som
si bola. Bola som mu na jednu jedinú vec. Dúfam, že bol chlapec spokojný. Možno
ani nie. A toto mu prišlo ako jednoduchá výhovorka a spôsob ukončenia
toho vzťahu. Fajn. Keď to tak chce, ja mu v tom nebudem brániť.
No ťahšie sa to
robilo ako hovorilo. Moja myseľ sa rozdelila na dve strany a zvádzala
neúprosný boj. Rozumná časť chcela naňho zabudnúť a nenechať si ešte viac
ublížiť. Tá druhá zas vedela, ako veľmi ho chcem a potrebujem.
A chcela bojovať, aj keď to nemalo zmysel. Nechcela som ho stratiť, no
zároveň som si nechcela nechať spôdobiť ďalšiu bolesť. Spomenula som si na náš
posledný rozchod. Keď odchádzal na turné. Prečo som sa už vtedy s ním
zmierila? Načo? Aby som si to urobila do budúcna ešte ťažšie? Strelila som si
facku. No bolesť nestačila. Strelila som si ešte jednu. Hlavu som si otrieskala
o stenu. Znova. A znova. Potom o stôl. Pomohlo mi to. Neviem,
ako je to možné, ale cítila som sa trochu lepšie. Až na hlavu, ktorá sa krútila
do všetkých strán. Opäť som bez pohybu ležala na posteli a nechala slzy
stekať po tvári. Čo som si myslela? Bola som taká hlúpa? Taká naivná? Kdesi
uprostred svojich výčitok som zaspala.
Stála som
uprostred akéhosi námestia. Nikde nikoho. Len ja a donekonečna námestie.
Žiadne budovy, lavičky, stromy, nič. Dokonca ani žiadne zvuky. Nikde žiaden
pohyb. A zrazu stál predo mnou Liam. „Nemala sa to urobiť. Bola to chyba,“
povedal a zmizol. Čo som nemala robiť? Čo bola chyba? Obzerala som sa, no
Liam sa už neobjavil. Ani žiadna odpoveď. Znovu som bola sama v tichu.
Nikde nebolo nič. Len ja a námestie. A zrazu stála predo mnou
Danielle. „Už to nemôžeš vrátiť. To bolo to najhoršie, čo si mohla urobiť,“
povedala a tiež zmizla. Otáčala som sa na mieste dookola a hľadala
ju. No viac tu nebola. „Oľutuješ to. Nebolo to správne rozhodnutie,“ ozval sa
Louis, ktorý stál sekundu predo mnou a zrazu tam už nebol. Čo oľutujem? Čo
som urobila? Aké rozhodnutie? „Nemala si to robiť, nemala,“ zašepkala mi
Eleanor a zmizla hneď ako jej slová zanikli v nekonečnom tichu.
Eleanor? Kde si? Čo som nemala robiť? Zúfalo som sledovala okolie a hľadala
neexistujúce odpovede. Pozrela som dole na svoje ruky a videla, že niečo
nie je v poriadku. Sledoval som svoje dlane. Čo nie je v poriadku?
Pozerala som na červenú tekutinu, ktorá bola všade, kvapkala z mojich rúk
na zem. Čo nie je v poriadku? Čo som nemala robiť? A zrazu som
vedela, čo tá červená tekutina je. Krv. Cítila som, že to nebola moja krv. Ale
koho potom? Zabila som niekoho? To je to, čo oľutujem? Slzy zúfalstva mi tiekli
po tvári, nevedela som, kde som a čo sa deje. Prečo som tu? Kde som? Čo
oľutujem? Čo som urobila? Predo mnou sa vynorila postava. Bola ďaleko
a kráčala smerom ku mne. Pôsobila strašidelne, no ja som akosi vnútorne
cítila, že mi neublíži. Že nemám utekať. Pokojne som stála a čakala, kým
príde ku mne. Bol v tmavom plášti, nevidela som z neho nič.
Približoval sa a ja som videla, že kríval. Nemala by som predsa len
utekať? Zrazu som cítila strach. Strach z neznámeho človeka stojaceho už
len necelý meter odo mňa. Rozmýšľala som, kam utekať, keď si zrazu zložil
kapucňu. Zayn. Čo tu robí? Čo chce? Pomaly prišiel ku mne a objal ma.
Kamarátsky. „To bude dobre,“ zašepkal. Prikývla som, a hoci som netušila,
čo bude dobre, verila som mu. Cítila som sa bezpečne. Pomaly sa odtiahol
a pozerala som mu do tváre. Nebol to on. Nebol to viac môj kamarát. Zmenil
sa na úplne iného človeka. Chcela som kričať, vrieskať, kopať okolo seba,
utekať, no nemohla som. Nedokázala som sa pohnúť. Opäť ma objal a videla
som mu na perách nebezpečný úškrn. Na chrbte som pocítila čosi chladné.
Nebolelo to. Dýka sa mi zabárala stále hlbšie do chrbta, no nebolelo to. Krv,
ktorú som mala narukách sa zmiešala s tou, ktorá mi práve stekala po
chrbte. Pozrela som do jeho jasnomodrých očí a videla tú radosť, keď ma
pozoroval, ako padám na zem. Už som nevstala. A Niall ma spokojne
pozoroval.
Prebudila som sa
so strachom. Čo ten sen znamenal? Chce mi Niall ublížiť? Bolo to znamenie?
Triasla som sa, no nie od zimy, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Prišiel si
po mňa?
Trvalo mi
neuveriteľne dlho, kým som sa donúrila ísť otvoriť. Pomaly som sa prebrala
a uvedomila si, že to bol len sen a nič sa mi nestane. Vôbec nič.
S nazbieranou hŕstkou odvahy som prešla k dverám. Postava celá
v čiernom. Výkrik sa mi zasekol v hrdle. Pomaly si zložil kapucňu
a ja som spoznala Zayna. Presne ako v tom sne, pomyslela som si
a oblial ma studený pot. „Ani ma nepozveš ďalej?“ spýtal sa veselo. Uhla
som sa od dverí a nechala ho prejsť.
Postupne som si
začala uvedomovať, že toto je realita a nič také, ako v tej nočnej
more mi nehrozí. Z hlboka som dýchala a nasledovala Zayna dnu, kde
sme si sadli. Predýchavala som následky nočnej mory, až kým som pochopila, že
realita je ešte horšia. Tu totiž ešte žijem. Zatiaľ. Presne, ako som očakávala,
Zayn ma prišiel utešiť. A skontrolovať, či žijem a čo je so mnou.
Ospravedlnil sa mi za ten hlúpy bozk, no ja som ho zastavila. Po prvé, bola to
hra. Po druhé, ja som pobozkala jeho. Sedeli sme mlčky a nič nevraveli.
Zdalo sa mi to alebo počujem nejaký šuchot? Neprichádzal odtiaľto. A potom
som pochopila. Opäť som sa začala rozprávať so Zaynom, no hlasnejšie. Keď chce
Niall počúvať za stenou, tak nech počuje! Len nezaručujem, že sa mu to bude
páčiť.
Štyridsiata časť
„Zayn, prečo si
myslí, že my dvaja spolu niečo máme? Veď je to nezmysel!“ povedala som mu
nahlas, aby som si bola istá, že aj Niall, ktorý nenápadne počúva za stenou
bude počuť každé jedno slovo. Zayn si len povzdychol. „Lebo žiarli. Má ťa rád,“
„Prestaň! Ak mi tu budeš hovoriť takéto kraviny a klamať mi, môžeš rovno
vypadnúť!“ „Ale...“ snažil sa protestovať, no ja som neskončila. „Tam sú
dvere!“ teraz som skončila. Samozrejme, že neodišiel, no prestal s tými
nezmyslami. „Ja som ho naozaj, naozaj ľúbila. S tebou som nikdy nebola
viac ako kamarátka, veď to vieš, ty si s Carrie, ja som bola s ním
všetci sme boli šťastní. Ja som žila v svojej hlúpej, naivnej predstave,
že ma mal tiež rád. Mala som si skôr uvedomiť, že je to nezmysel. Skôr som sa
mala prebudiť z tej rozprávky. Je to moja chyba, ja viem, nemala som si
namýšlať, že ma má tiež rád. To bola obrovská chyba. A ja ju už nezopakujem,“
rozprávala som a po tvári mi tiekli slzy, „pozri, Zayn, týmto to skončilo!
Je to pre mňa cudzý človek.“
****Z pohľadu
Nialla****
„...týmto to
skončilo. Je to pre mňa cudzý človek.“ Neveril som jej. Ani jedno slovo.
Klamala. A on to hral s ňou. Vraj medzi nimi nič nie je! Ľudia, medzi
ktorými nič nie je sa nebozkávajú! Na verejnosti! A on ešte mi to chce
vysvetliť! Čo mi chce vysvetlovať, nie je to úplne jasné?! Ako mi to ale mohli
urobiť? Ľúbil som ju a ona... A Zayn? Vraj kamarát. Sviniar obyčajný!
Aj s tou štetkou ma celý čas klamali. Už ho nechcem vidieť. Nikdy. Nechcem
už s ním byť v skupine. Dokončíme toto poondiaté CD-čko a ja
vypadnem. Nech si hľadajú niekoho iného. Alebo nech zostanú štyria. Mne je to
jedno. Nech aj skončia. No a čo?! Nepočul som už nič z ich rozhovoru,
nech som akokoľvek napínal uši. Preto som sa na to vykašľal a šiel za
mojou pravou láskou. Jedinou, ktorá ma má naozaj rada a nikdy ma neopustí.
S ňou sa nikdy nepohádam. A je to práve ona, kto ma v takýchto
situáciách, keď som najviac nešťastný podporí, s ktorou sa vždy upokojím.
Neviem, čo by som bez nej robil. Chytil som ju do rúk a jemne prešiel po
jej strunách. Vydala dokonalý zvuk ako vždy a ja som začal hrať. Žiadna
pieseň, ktorú som poznal mi akosi neprichádzala na rozum, tak som len skúšal
rôzné melódie, spieval do toho slová, aké ma napadli a bol som príliš
zaneprázdnený na to, aby som rozmýšľal. Len ja a moja gytara. Postupne
začali tóny akosi nadvezovať, slová dávať dokopy zmysel a ja som si až teraz
uvedomil, že som práve takmer vytvoril novú pieseň. Zahrám to chalanom, možno
Amy a možno z toho niečo bude. A potom som si až uvedomil, že to
nejde. Že ona si to nepríde vypočuť. A že za chalanmi zas nepôjdem ja. Po
tom, čo mi urobili, ako to celý čas vedeli a nič mi nepovedali. Bolo
príjemné na okamih na to všetko zabudnúť, no o to horšie bolo potom
prebudenie do reality. Pomaly som položil gytaru vedľa seba na posteľ
a ľahol si tiež. Nechal som slzy stekať mi po tvári a spomínal som na
naše spoločné chvíle. Vtedy nám bolo dobre a ona ma ešte ľúbila. Alebo som
si to aspoň myslel.
Niekto mi
zaklopal na dvere a ja som myslel, že toho dotyčného zabijem. Potom som
otvoril a zbadal tam Zayna. Moja chuť vraždiť sa znásobila. Keby som mal
v tej chvíli v ruke pištol, prisahám, že strelím. „Čo ešte odo mňa
chceš?! Nestačí ti ešte ubližovať mi?!“ zvreskol som naňho ako šialenec
a vrazil mu jednu. Chytil sa za nos a nič na to nepovedal, len na mňa
ďalej pozeral ako na idiota. Nemohlo to byť silné. Prečo mu neviem ani jednu
poriadnu vraziť?! Stáli sme tam vo
dverách a mňa už nebavilo pozerať na jeho odporný zradcovský ksicht. Stál
presne vo dverách, akoby vedel, že mu ich chcem zabuchnúť pred nosom. Možno to
aj vedel, veď ma dlho poznal. „Čo ešte odo mňa chceš?!“ znova som sa ho spýtal
a môj hlas bol každým slovom hlasnejší a zúrivejší. „Vysvetliť ti
to,“ povedal a mračil sa na mňa. Ako keby som ja urobil niečo jemu
a nie on mne! „A čo ako? Nie som dement, je mi jasné, čo sa asi deje, keď
sa spolu bozkávate!“ „Nevieš, čo sa deje, nechaj ma to vysvetliť,“ hovoril
stále pokojne, aj keď ja som vrieskal. Jeho pokojný tón ma ešte viac ubíjal.
Ako môže byť úplne pokojný v takejto situácií?! „Čo ešte chceš?!“ „Aby som
ti to mohol vysvetliť.“ „A čo mi chceš vysvetliť?! Ako ju veľmi miluješ,
a že chceš byť s ňou, a že ti je to hrozne lúto, že ste mi to
nepovedali?! A že vám mám želať veľa šťastia! Strčte sa! Obaja!“ zakričal som čo najhlasnejšie, nech to počuje
aj ona, určite počúva za stenou! „Už ma budeš chvíľu počúvať?“ spýtal sa Zayn
maximálne otrávene a stále sa držal za nos. Možno, keby som mu ešte jednu
takú vypálil... Raz si predsa ten nos pustí a potom mu ešte jednu vrazím,
ale silnejšiu, nech vidí. „Vnímaš ma? Už počúvaš?“ spýtal sa Zayn a mával
mi rukou pred tvárou. Teraz alebo nikdy! Moja päsť vyštartovala smerom
k jeho nosu a tentokrát priamy zásah. Chytil sa oboma rukami za nos,
cúvol niekoľko krokov dozadu, nechápavo a naštvane na mňa pozrel a so
zadunením padol na chrbát. „Už chápeš,
že nechcem nič počuť, ty idiot?!“ zakričal som a chcel som zabuchnúť
dvere, keď sa susedné dvere otvorili a stála v nich ona.
Pozrela nechápavo
na mňa, na Zayna, znova na mňa a vyšla von. „Čo robíš?! Čo ti urobil?!“
zakričala na mňa a zúrivo mi jednu vrazila. Však nech si obraňuje svojho
nového chalana! Kým si ona kľakla k nemu a kontrolovala, či žije
(dúfam, že som toho debila zabil!), začal som si uvedomovať, že ma bolí nos,
a že som dostal poriadnu ranu. Vždy som to jej “karate“ považoval len za
blbý fór. Žeby na tom niečo predsa len bolo? Zazrela na mňa, pomohla Zaynovi
vstať a odišli do jej bytu. Nechcel som rozmýšlať nad tým, čo tam asi budú
robiť a ako to cez naše kvalitné steny bude počuť, radšej som zavrel za
sebou dvere a šiel preč. Sadol som si na prvú lavičku pred panelákom
a rozmýšlal. Takmer som zabudol, čo sa práve stalo, jediné, čo mi to
pripomínalo bola krv, tečúca z môjho nosa. O to väčšie bolo moje
prekvapenie a znechutenie, keď zo vchodu vyšiel Zayn. Sám.
Štyridsiata prvá časť
****Z Niallovho
pohľadu****
Zayn prišiel
rovno ku mne, a keby som nemal ruky príliš zaneprázdnené držaním si svojho
nosa, vrazil by som mu zas. „Niall počúvaj ma chvíľu!“ povedal mi
a zatriasol mnou, načo som ho ja ignoroval, pevnejšie si držiac nos. „Nie
je to tak, ako to vyzerá! Medzi nami naozaj nič nie je!“ nič som mu na tie
klamstvá nehovoril, len som prižmúril oči a zazrel naňho. „Hrali sme
pravdu/odvahu. Harry jej vymyslel takúto úlohu, musela to splniť!“ povedal
a odišiel, stále si držiac nos. „HORAN!“ ozval sa zúrivý hlas za mnou a ja
som sa otočil, hľadajúc toho, kto kričal. Potom som zbadal Amy, vykláňajúcu sa
z okna. „Možno si na mňa naštvaný a nenávidíš ma, ale nemusíš za to
mlátiť Zayna!“ zakričala a zabuchla okno skôr, než som mohol vôbec začať
rozmýšlať nad tým, že jej niečo zakričím späť. Fajn. Tak oni mi tvrdia, že to
bola len hra, že o nič nešlo a ona ma má rada. Veď uvidíme. Vzal som
do ruky mobil a vytočil Mary, starú kamarátku, ktorá mi s tým určite
pomôže. Veď mi dlhuje láskavosť.
S Mary sme
sa stretli na druhý deň poobede v parku a ja som bol rád, že ju po
dlhej dobe vidím. No neboli sme tu kvôli nejakému kamarátskemu stretnutiu.
Chytil som ju za ruku a kráčali sme smerom k činžiaku, kde bývam,
občas sme prehodili pár slov o tom, čo je nové a čo sa zaujímavého
stalo. „Si si istý?“ spýtala sa, keď sme prišli k činžiaku a ja som
zamieril na lavičku pred vchodom. Namiesto odpovede som si sadol
a potiahol si ju na kolená. Prevrátila očami a sadla si na mňa.
Sledoval som okolie, vedel som, že asi o tomto čase sa bude Amy vracať
domov zo školy. Ako asi zareaguje? Čo povie? S Mary sme sa rozprávali
a čakali, ja som sa obzeral po okolí a hľadal Amy. Myslel som si, že
sa asi zdržala a nepríde, keď som ju zbadal za neďalekou budovou, ako nás
sleduje. Na okamih som zaváhal, uvažujúc, či to predsa len bol dobrý nápad. No
potom som sa na to vykašľal a naklonil sa bližšie k Mary. Ona presne
vedela, čo má robiť. Pobozkal som ju, ona si ruky položila okolo môjho krku
a naklonila sa ku mne. Neprerušoval som náš bozk, no zároveň som stále zostával
s hlavou v takej pozícií, aby som mal na Amy výhľad a mohol
sledovať jej reakciu. Najprv nás bezvýrazne sledovala, no o niekoľko
sekúnd som videl, ako si utiera oči a beží preč. „Vďaka Mary,“ povedal som
jej a ona prikývla a odišla. Čo mám teraz robiť? Mám bežať za Amy?
****Amy****
Ako mi to mohol
urobiť? Utrela som si otravné slzy tlačiace sa mi do očí a rozbehla sa
rýchlo odtiaľ. Nemalo by ma to trápiť. Veď sme sa rozišli. No nemohla som
uveriť tomu, že si tak rýchlo za mňa našiel náhradu. A akurát tu? Keď vie,
že ich tu uvidím? Zrejme mu to je jedno. Možno aj chcel, aby som ich videla.
Naozaj je taký? Nezastaví sa pred ničím? Pchala som do zámky každý kľúč, ktorý
som chytila, ruky sa mi triasli, no dvere nakoniec predsa len ustúpili
a pustili ma dnu. Stlačila som tlačidlo na výťahu, no už po pár sekundách
čakania som sa rozhodla pre schody a vybehla tie poschodia. Po zápase
s dverami som sa dostala do svojho bytu a zavrela ich s hlasným
tresknutím. Tak on už má inú. Je s ňou, ako sa zdá, šťastný. Načo som sa
mu vôbec niekedy plietla do cesty? Zničila som si život. Nenávidí ma celý svet
a kvôli čomu? Kvôli ničomu! Kvôli jednej namyslenej hviezdičke, ktorá na
mňa zabudla hneď, ako sme sa rozišli. A už je s inou. A ja som
si myslela, ako ma má rád. Hlúpa! Naivná! Krava! Krava! Krava! Po chvíľke
úplneho zúfalstva, kričania, plaču a trieskania do stien som opäť skúsila
rozmýšlať. No moje myšlienky sa vracali k tomu, ako som si zničila život.
Keď sme boli spolu, nevadilo mi, že ma celý svet nenávidí. Hlavné bolo, že som
bola s ním. Lenže teraz ma nenávidí už aj on. Nie, nie teraz, vždy to tak
bolo, len ja som bola slepá. Načo byť ďalej v takomto svete? Kde ma všetci
nenávidia?
Pomaly som prešla
do kúpeľne a uvidela svoju tvár v zrkadle. Takto v poslednom
čase vyzerala stále. Oči červené od plaču, pod nimi čierne kruhy od nedostatku
spánku. No ten akosi nikdy neprichádzal, vyháňali ho nočné mory
a predstavy jeho. Pomaly som pohľad preniesla zo zrkadla nižšie na krátku
poličku. Oči mi padli na rúžovú žiletku a akosi nesmelo som ju chytila do ruky,
obzerajúc si ju z každej strany. Bola nová. A určite ostrá. Bude to
bolieť? Sama seba som sa so strachom pýtala. No uvedomila som si, že väčšia
bolesť ako tá, pred ktorou chcem utiecť to nebude. Pomaly sa približovala
k môjmu zápästiu, stále bližšie a bližšie, až som cítila chladný
dotyk kovu na pokožke. Na sekundu som zaváhala, no prešla som si ňou po ruke,
sledujúc hladký kov zanechávajúci červenú stopu na mojom zápästí. Usmiala som
sa na červenú tekutinu a sledovala kvapky, odrátavajúce koniec tohto
trápenia. Pomaly sa mi kĺzali do dlane, zanechávajúc červené stopy. Odtiaľ
kvapkali na moje topánky a na zem a ja som ich cestu sledovala,
neschopná odvrátiť pohľad. Keď sa ten chudák spamätá, ja tu už nebudem.
A nič po mne nezostane. Nič po mne nezostane. Nič nezostane. Nezostane.
Nezostane. Nezostane. Posledná veta sa mi ozývala v hlave. Chcem, aby po
mne nič nezostalo? Aby nevedeli, prečo som to uroblia?
Dotkla som sa
prstom červenej tekutiny na zápästí a so záujmom ju sledovala. Priložila
som ho k zrkadlu a sledovala červenú čiaru, ktorú tam môj prst nechal.
Opäť som sa dotkla tekutiny na zápästí a prst priložila k zrkadlu,
snažiac sa o oblúčik. Po ňom krúžok, čiara dole, jemne doprava
a hore. Opäť som prstom prešla po svojom zápästí sledujúc horúce červené
kvapky. Slučka, oblúčik doprava, pripomínala som si a prstom prechádzala
po zrkadle. Oblúčik, oblúčik, ešte jeden. Opäť horúca tekutina z mojej
dlane. Dva kopčeky, jedna zvislá čiara. Slučka a oblúčik. Ruky sa m
triasli, nevedela som, prečo to robím, no niečo mi našepkalo, že má opäť prstom
prejsť po záhadnej červenej tekutine na mojej ruke a na zrkadle urobiť
prstom dve slučky. Zachvela sa mi ruky a pri druhej som ju už neudržala.
Prsty sa mi triasli.
Zrazu som ležala na zemi. Sledovala som niečo čierne
približujúce sa ku mne. Tma. Poď si po mňa, naznačila som jej ústami,
z ktorých nevyšiel jediný hlások. Usmiala som sa na ňu popukanými perami,
na ktorý svietili červené kvapôčky. Také, ako boli všade. Čo je to za zvláštnu
farbu? Poď sem, vezmi si ma. Spolu odtiaľto utečieme. Ako priateľka ma uchopila
do svojich rúk. Bola všade, no nemala som z nej strach. Napĺňala ma
uspokojujúca predstava, že nech ma vezme kamkoľvek, horšie ako tu to nebude.
Zavrela som oči, aby nás nič nerušilo a so svojou novou a jedinou
priateľkou som tam mohla byť osamote. V jej spoločnosti som zaspala. Na
dlážke, v červenej mláke pod zrkadlom, kde mojou vlastnou krvou svietil
nápis I love you Niall.
Štyridsiata druhá časť
****Niall****
Musím za ňou
bežať, rozhodol som sa na koniec, keď ušla potom, čo ma videla s Mary. Som
taký idiot! „Amy?!“ kričal som, no bola ďaleko a nepočula. Alebo ma
ignorovala. Kým som dobehol k vchodu, bola už dávno dnu a dvere boli
zatvorené. Kde mám kľúče?! To snáď nie!
Prehľadal som všetky vrecká, no kľúče som zrejme stratil. Zanadával som si
a bežal späť k lavičke, kde sme sedeli s Mary. No tááák, musia
tu niekde byť. Museli mi len vypadnúť. Päť minút som sa tam kolenačky hrabal vo
vysokej tráve, kým som ich našiel. Zdvihol som ich a rovno utekal späť
k činžiaku. Zadýchaný som stál pri dverách a snažil sa trasúcimi
rukami trafiť kľúč do dierky.
„Pomôžem Vám?“
ozvala sa staršia pani z druhého poschodia, ktorá sa tiež chcela dostať
dnu, no ja som už päť minút blokoval dvere v bezúspešnej snahe otvoriť
ich. Prikývol som a ona ich za pár sekúnd otvorila. Zakričal som za ňou,
že ďakujem a bežal dnu. Po piatich metroch som sa vrátil. Moje kľúče!
S úsmevom mi ich podala a ja som utekal po schodoch. Rovno som
zabúchal na jej dvere, no neozývala sa, nebolo nič počuť. Trieskal som
z celej sily. „Amy! Ja ti to vysvetlím! Amy! Otvor! Prosím, vysvetlím ti
to! Amy! Musíš mi otvoriť! Milujem ťa! Amy! Otvor! Prosím!“ zúfalo som kričal
a búchal do dverí, no neozývala sa. Stalo sa niečo? Prečo sa neozýva?!
Buchol som do dverí, v snahe vyraziť ich, potom som si uvedomil, že mám
kľúč. Zväzok mi vypadol z ruky, kým som hľadal ten správny.
Konečne som ho
vopchal do zámky a dvere sa potichu otvorili. „Amy?“ spýtal som sa
a nazrel dnu. Miestnosť bola prázdna. Nie je tu? Kde je? Veď bežala dnu.
Čo sa stalo? Obzeral som sa po maličkej izbe. Nebolo tu jediné miesto, kde by
sa mohla skryť. Nie je tu. Ale kde potom je? Čo som to urobil? Som taký debil!
Zničil som to všetko! Nemohol som tomu pomôcť, po lícach mi začali tiecť slzy.
Musím ju nájsť a povedať jej, že ma to mrzí. Že som bol idiot. Otoči som
sa a šiel smerom von, keď som o čosi zakopol. Chytil som sa steny,
a keď som našiel rovnováhu, pozrel som sa pod nohy. Ležala tam kockovaná
taška, ktorú nosí do školy. Jemne som ju odtisol z cesty, až potom si
uvedomil, že ak tu má tašku, musí tu byť. Pozrel som zasa po miestnosti, no len
som sa utvrdil v tom, že je prázdna. Kde môže byť?! Jediná tu bola
kúpelňa, druhá miestnosť v jej byte.
Prešiel som
k dverám a nedokázal som zabráňiť výkriku. Zpopod nich tiekla červená
tekutina a ja som nemusel rozmýšlať, čo to bolo. Rýchlo som ich otvoril
a pri pohľade dnu sa mi zakrútila hlava. Ležala na zemi, v kaluži
krvy. „Amy, čo sa ti to stalo?“ pýtal som sa jej s plačom, kým som vo
vrecku hľadal mobil. Na sekundu pohla viečkami a skúšala otvoriť oči.
Pozrela na mňa a skúsila sa zahnať a streliť mi. Bolo to neuveriteľne
pomalé. V polovici pohybu jej ruka padla na zem, zavrela oči a už sa
nepohla. Nemohol som sa pozerať na jej zakrvavenú tvár, radšej som zdvihol
pohľad. No keď som uvidel zrkadlo, na ktorom bol krvou napísaný odkaz pre mňa,
podlomili sa mi kolená a už som ležal na zemi pri nej.
O necelý
týždeň sa konal pohreb. So slzami v očiach som sa usadil na stoličku úplne
vzadu a celé to neprítomne sledoval. Prišli aj chalani, aj Sara, Danny,
Carrie a El. Len naše kytice zabrali asi polovicu miesta okolo jej hrobu.
Pristúpil som k nemu ako posledný a položil veľkú kyticu červenách
ruží. Amy, ja som ťa ľúbil, naznačil som perami belasej oblohe, ktorá sa
nezvyčajne objavila, akoby na jej počesť a poslal jej vzdušný bozk.
Milujem ťa, zopakoval som potichu, utrel si slzy a pomaly kráčal domov.
V paneláku som však zastal pred jej dverami namiesto svojich. Chvíľku som
váhal, no nakoniec som otočil kľúčom a v tichosti stisol kľučku.
Dvere sa nečujne
otvorili a všetko dnu bolo tak, ako pred tým. Nevedel som, či je to dobrý
nápad, no otvoril som dvere na kúpelni. Na zrkadle stále svietil ten nápis.
Nemohol som zabrániť prstom, aby po ňom prešli, bola to moja posledná spomienka
na ňu. Hladkal som ho, akoby to mohla cítiť, akoby som sa cezeň dotýkal jej.
Stále nové a nové slzy mi tiekli po tvári. Prečo odišla? A bez
rozlúčky? Bez toho, aby sme sa mohli udobriť a ja som jej povedal, že ju
milujem? Vyšiel som z jej bytu, no dvere nechal otvorené, kým som prešiel
do svojho. Zo starej drevenej skrine som vyhrabal drobnú krabičku, ktorú som
tam skrýval už pár týždňov. Čakal som na správnu chvíľu, no tá už nikdy
nepríde. Pretože som to celé zničil. Venoval som drobnému prstienku posledný
pohľad, kým som ho z celej sily hodil von otvoreným oknom. Teraz je preč.
Tak ako ona. S hlasným buchnutím som zavrel dvere svojho bytu
a vošiel do jej. Znova som zakopol o kockovanú tašku pri dverách, keď
ma niečo napadlo. Sklonil som sa k nej a hľadal, čo som potreboval.
S hrubou čiernou fixkou som prešiel do kúpelne a pod jej odkaz na
zrkadlo dopísal: I love u too. Prsty sa mi triasli a fixka sa mi
z nich vyšmykla. Pozrel som sa na zem a všimol si, že ležala vedľa
rúžovej žiletky posiatej zaschnutými kvapkami krvy. Zdvihol som ju neisto do
ruky a pozrel smerom k oblohe. Zašepkal som: milujem ťa, poslal jej
posledný vzdušný bozk a ostrie si priložil k zápästiu.
♥ THE END ♥
Epilóg
****Zaynov pohľad****
Pohreb skončil a ľudia sa
pomaly začali rozchádzať. Niall to nevydržal a v slzách odišiel po
skončení hneď medzi prvými. Ja som chcel ešte chvíľku zostať, počkať, kým
ostatní odídu a sám zostať pri jej hrobe. Veď to bola moja kamrátka. Ako
to mohla urobiť a opustiť nás? Ľudia pomaly odchádzali, niekto ešte
položil na hrob kvety či veniec. Sledoval som ich a slzy sa mi kotúľali po
lícach. „Prepáčte,“ poklepkal mi po pleci starší chlapík, „a úprimnú sústrasť.
Vy ste boli jej kamarát?“ Prikývol som a utrel si oči, aby som ho videl
aspoň trochu ostrejšie. „Môžte ísť
so mnou? Je tu niečo, čo by ste asi mali vedieť.“ Nasledoval som ho do
opustenej časti a v tichosti sme zostali na chvíľku stáť, kým si
odkašľal a začal. „Viete, ja som lekár. A čo sa týka toho dievčaťa,“
„Amy,“ prerušil som ho, „čo sa týka Amy, je tu niečo, čo by ste mali vedieť.
Vlastne, chcem vás požiadať, aby ste zvážili, či je jej priateľ schopný prijať
túto informáciu a v správnej chvíli mu to povedali.“ Opäť som
prikývol, na sucho preglgol, a keď som sa uistil, že tu v okolí nikto
nie je, vypočul som si doktora.
****
Možno to nebola správna chvíľa, no
vedel som, že on by to chcel vedieť. Preto som rovno z cintorína šiel
k nemu. Naozaj som nevedel, ako mu to povedať. Rozmýšľal som nad tým, až tak,
že som skoro zabudol vystúpiť z auta, keď som bol na mieste. Ako to vezme?
Ako mu to vysvetliť? Čo robiť? Kráčal som pomaly po schodoch a snažil sa
to čo najdlhšie odkladať. No už prišla tá chvíľa, jeho dvere boli predo mnou
a ja som nemal inú možnosť, len zaklopať a pripraviť sa na najhoršie.
Čakal som so zatajeným dychom, no nikto dvere neotvoril. Zaklopal som ešte
niekoľkokrát, potom to vzdal. Buď
tam nie je alebo, čo je pravdepodobnejšie, nechce otvoriť. Chce byť sám
a mať pokoj, čo chápem, no toto je tiež dôležité. Nemá to zmysel,
neotvorí. Pohľad mi zablúdil k Amynim dverám, keď som si uvedomil, že sú
otvorené. Mimovoľne som sa oprel o stenu a zošuchol na zem. Chvíľku
som tam len tak sedel a slzy mi tiekli po tvári. Vedel som, že tam nájdem
Nialla. Chudák, musí to veľmi zle zvládať. Keď je tam, tak skoro to nepredýcha.
Ako mu to mohla urobiť? Nemohol som si pomôcť, musel som jej to vyčítať.
Neuvedomovala si, čo to urobí Niallovi? Ale potom mi došlo, že ona zomrela vo
vedomí, že on ju viac neľúbi. Vzdychol
som si a donútil sa vstať. Prešiel som k dverám a zhlboka sa
nadýchol. Teraz vojdem dnu a oznámim najlepšiemu kamarátovi, že neprišiel
len o priateľku. Ale že čakala aj jeho dieťa. Pomaly som potlačil dvere
a v sekunde ako sa otvorili som zbadal Nialla nehybne ležať na zemi.
No comments:
Post a Comment