One more time?

Hi guys! Prvá časť niečoho, čo som nazvala One more time? Ako pozerám, moje názvy majú slabosť pre ten otáznik na konci. S kým a o čom to je? Neprezradím, nechajte sa prekvapiť. Len toľko, že sa zasa raz objavia 1D. Hope u like it!  ♥

Perom som klepala po papieri, sledovala nekonečné biele riadky, ktoré majú byť čoskoro zaplnené mojim písmom. Prečítala som si jediné slovo, ktoré som zatiaľ napísala. Ja. Také bolo moje zadanie, a hoci som nad ním sedela už niekoľko minút, nevedela som, čo napísať. Pripomínala som si slová profesora Stewarta, nechcú opis, ako vyzerám, to im stačí pozrieť sa. Nemá to byť ani ako životopis, príliš zamerané na informácie o mne. Chcú moje pocity. Vedieť, kto vlastne som. Povzdychla som si a nechala pero kĺzať po papieri.

Volám  sa Trisha Newthon. Mám osemnásť rokov.

Prečítala som si svoje prvé dve vety a jednou rýchlou čiarou ich škrtla. Trápnejší začiatok som vymyslieť nevedela?! Tak znova.

Volám sa Trisha, ale moji kamaráti ma volajú Trish. Alebo Bowie. Kôli mojim vlasom, vzniklo to od slova Rainbow (dúha). Pretože moje vlasy maju k dúhe veľmi blízko. Mnohí si povedia, že človek, ktorý takto vyzerá musí byť blázon. No ja sa za blázna nepovažujem. Len nechcem byť dievča, ktoré každý na ulici porehliadne. Na ktorú zabudne skôr, než prejde okolo neho. Nie, ja chcem byť tá, za ktorou sa ľudia otočia. Ktorá ich zaujme. Výnimočná. Nielen však výzorom. Chem byť originálna. Iná. Lepšia, ak je to možné. Nie len jedna z davu, jedna z mnohých...

Potriasla som rukou, ktorá ma z neustáleho písania začala bolieť. Veľa som toho síce nenapísala, no moja ruka už protestovala. Povzdychla som si a zavrela oči. Čo budem písať ďalej? Rozhodla som sa prejsť ku svojim kamarátom. Nejaké tie otrepané rečičky a začala som opisovať svoju najlepšiu kamarátku Rachel.

Rachel je moja najlepšia kamarátka už od základnej školy. Nikdy nebola za múdru, skôr za peknú. Často sa jej stane, že súvislosti a rôzne veci, ktoré sú iným ľuďom jasné na prvý pohľad nedokáže pochopiť. Alebo niečo pochopí až oveľa neskôr ako ostatní, keď sme už dávno zmenili tému. No aj preto ju mám rada. Je vždy milá, človeka podrží za každých okolností...

Prečítala som si, čo som zatiaľ položila na papier a bola som spokojná. Len toho bolo málo. Veľmi, veľmi málo. A tak som začala opisovať všetko, čo ma napadlo. Moju lásku k zvieratám, všetky moje zvieratká, ktoré som kedy mala. Obľúbené filmy, knihy, zážitky z detstva a iné blbosti, ktoré určite aj tak nikoho nebudú zaujímať. Poslednýkrát som prešla zrakom po texte, skontrolovala pravopisné chyby a keď som bola spokojná, s malou dušičkou som to odovzdala. Profesor si ma premeral skúmavým pohľadom a bez najmenšieho náznaku záujmu položil moju prácu vedľa seba na stôl. Vyšla som z dverí, kde ma už čakala 

Rachel. Spolu sme sadli na lavičku pred triedou. A čakali, a čakali, a čakali....

NA DRUHÝ DEŇ RÁNO

Pomaly som otvárala oči, no keď som pocítila dotieravé slnečné lúče, opäť som ich zavrela. Ruku som si ťahavým pohybom položila pred oči, všetko bolo ako v spomalenom filme. Cítila som trieštivú bolesť v hlave a slabosť v každom  kúsku tela. Ničomu som nerozumela. Čo sa deje? Opatrne, s veľkou námahou som zas rolepila oči a snažila sa spomenúť si, kde som, prečo som tu a ako som sa sem dostala. Ale žiadna odpoveď neprichádzala. Nič. Prázdno. Jediná vec v tejto miestnosti mi nebola povedomá. Veľká drevená posteľ, v ktorej som ležala, s modro-bielymi prikrývkami, modré a biele steny, drevený nábytok, lampa, okno s jednoduchou záclonou, určite mäkký koberec na zemi, obraz, zobrazujúci akési abstraktné motívy či tričko visiace na skrini....

už som ho videla, prečo visí na skrini? Mala som ho oblečené? Alebo sa mi to len zdá? Pretočila som sa na druhý bok, so zámerom  vidieť miestnosť aj z iného uhla, a konečne pochopiť, kde to vlastne som. Nemotorne som sa pretočila, načo moja hlava zaprotestovala otočkami o tristošesťdesiat stupňov. Pomaly som ustálila divoké pohyby hlavy a uvedomila si jednu vec. V posteli som neležala sama.