One more time? 4

Ahoj lásky! Možno by ste ma niektoré (ako Maruš) za túto časť (hlavne koniec) chceli zabiť, ale prosím, nerobte to, ja to dám (pravdepodobne) do poriadku. Ďakujem pekne, že to čítate, veľmi vás ľúbim. A ešte nakoniec, túto časť by som chcela venovať vám všetkým, čo to čítate, a takisto všetkým skvelým babám, ktoré čítajú/čítali Amy, who lives next to you?, veľa to pre mňa znamená, ďakujem. ♥

Chvíľku som si vychutnával jej hlas pri mojom uchu, potom som si odkašľal a začal. „Ehm.... no... ja....oh...“  nechápal som, zrazu som nevedel, čo povedať. „Haló?“ spýtala sa mierne netrpezlivo. Začal som znova „A... Ahoj, som Louis, ja... no vieš.... stretli sme sa včera v bare a...“ „Áno, viem, kto si,“ povedala chladne. „Tracey, počúvaj, prosím,“ „Som Trisha,“ z tónu jej hlasu som počul, že ak sa to dalo ešte viac zhoršiť, práve som to urobil, „a nechcem ťa počúvať ani sa vracať k tomu včerajšku. Zabudni na to aj na mňa.“ A zložila. „Trisha?!“ zakričal som do dávno hluchého telefónu. Zavolal som znova. Tú-tú-tú. Ona ma zablokovala! Vytiahol som druhý mobil a začal ťukať opäť jej číslo, tak ľahko sa ma nezbaví!

Večer už mala zablokované obidva moje telefóny,  Zaynove, Harryho, Niallove, Liamove, Daniellin, Paulov, všetkých našich vyzážistiek a kostimérok.... jednoducho všetkých, ktorých som v ten deň stretol. Chalani sa mi celý deň smiali pre moje tetovania na hrudi. Čo tá malá potvorka použila za fixku, že to nijak nejde dole? Bolela ma hlava, včera som toho vypil naozaj dosť. Potreboval som sa poprechádzať na čerstvom vzduchu po parku. Zamieril som pomedzi stromy a začal sa rozhliadať po nejakej lavičke.

Nebola tu jediná voľná lavička. Začal som sa teda rozhliadať po ľuďoch a hodnotiť ich. Ku komu by som si najradšej sadol? Prvých som vyradil dôchodcov, ktorí v stovkách okupovali park, nebudem si sadať k babičkám, nie som predsa Harold. Nakoniec vyhralo pekné dievča s tvárou aj vlasmi skoro úplne skrytými pod veľkým klobúkom, s kávou v ruke a nosom zastrčeným v časopise. Dúfam, že nie je šialená fanynka. „Smiem?“ spýtal som sa tesne pri nej. Prikývla, ani na mňa nepozrela, no ja som v nej spoznal svoju nočnú krásku. Trishu. Nemyslím, že ma spoznala, len si listovala v časopise a zrazu... začala plakať. Naozaj začala plakať. Z ničoho nič. Moja citlivá stránka ma donútila chytiť ju okolo pliec a utešiť. „Trish, no tak...“ prihovoril som sa jej, zdvihla pohľad, začudovane aj vystrašene na mňa pozrela. A zrazu, neviem prečo, začala utekať. „Trisha, čakaj!“ zakričal som a rozbehol sa za ňou. Ako utekala plakala, pomaly som ju dobiehal, keď mi do tváre hodila svoj časopis. Kým som sa spamätal, vbehla do blízkej budovy. Nad dverami svietil nápis internát. Už viem, kde ťa nájdem kráska, už mi neujdeš! Pripadal som si ako nejaký úchyl alebo vrah, keď som tú myšlienku sformuloval v hlave. No myslel som to vážne. Musím ju ešte vidieť, hovoriť s ňou, neviem o čom, načo, ale musím. Vstúpil som do budovy a namieril si to rovno k vrátnikovi, musí ma pustiť za Trishou!

Ten sviniar ma vyhodil! Idiot! Čo si to dovoľuje, nevie, kto som?! Magor! No veď ja si počkám, raz odtiaľ vyjsť musí! Sadol som si na lavičku a čakal. Čas sa vliekol neuveriteľne pomaly, nudil som sa, nedokázal som len tak obsedieť. Vzal som do ruky jej časopis, ktorý ležal na zemi a začal listovať. Moje oči boli ako na kolotoči, toľko som nimi prevracal. Samé handry, šminky, topánky, tašky... Pomaly som prišiel k strane, nad ktorou začala Trisha plakať. Nepotreboval som mokré stopy po jej slzách, aby som ju spoznal. Našiel by som ju aj bez toho, nadpis hovoril za všetko.       Kto je dievča, s ktorým bol prichytený Louis Tomlinson (20), člen skupiny One Direction? Nová známosť alebo len spoločnosť na jednu noc? A čo jeho priateľka Eleanor?       Svine jedny, čo sa do toho starajú?! Noviny skončili v smetiaku, spolu s mojou poslednou nádejou na aké-také zmierenie s Trishou.

****Trisha****

Čas plynul veľmi pomaly. Od tej noci, keď som urobila najväčšiu chybu svojho života prešlo už niekoľko dní, všetko sa vrátilo do normálu, chodila som do školy, učila sa, robila všetko, čo bolo treba, ale aj keď som sa snažila, nebolo to ako predtým. Nenávidela som samú seba, prečo som taká štetka? Prečo som to urobila? Ani Rachel som nič nepovedala, videla som, že ju to trápi. A vôbec, uverila by mi? To sotva. A keby aj, príliš som sa hanbila. Najhorší bol pohľad na stenu nad Rachelinou posteľou – stále sa na mňa škeril z rôznych plagátov, akoby sa mi vysmieval a pripomínal mi, aká som chudera. Opäť som pozrela naňho, on akoby pozeral na mňa, (prečo na všetkých plagátoch pozerá akurát mojim smerom?!) a keby vtedy do izby nevošla nahnevaná Rachel, asi by som sa opäť rozpakala. „Pozri na toto!“ sikla a hodila mi časopis. Prestala som takmer dýchať, keď som si uvedomila, že je to ten istý, čo som čítala v parku, keď som ho stretla druhýkrát. „Strana 46,“ zavrčala a mňa prešli dvakrát za sebou zimomriavky, presne som vedela, čo je na tej strane. Vie to Rachel? Zistila, že som to ja? Pomaly som ju nalistovala a čakala, čo mi k tomu povie. „Pozri naňho! S Eleanor sú takí zlatí a on ju podviedol s nejakou štetkou!“ Prevrátila som oči, áno, Rachel je hysterická fanynka. Jej výstup ma však uistil o jednom, čo som doteraz len tušila. Má priateľku. Sviniar. A vidím, že nie som jediná, kto si o mne myslí, že som štetka. „Ako to mohol urobiť?!“ začínala hysterčiť, bude ju treba upokojiť. Ale ako? Bože, ďakujem, že ma nespoznala! (ako je to možné zostáva záhadou, je až taká spomalená? Koľko ľudí s ružovými vlasmi pozná?!) „Možno.... možno je to jeho.... se... sestra?“ tak tým by som nepresvedčila ani takého naivného človeka ako som ja, ale hádam moja zlatučká hlúpučká Rachel na to skočí. Neboli tam našťastie žiadne fotky držania sa za ruky, bozkov ani ničoho podobného. „Viem, ako vyzerajú jeho sestry! Žiadna z nich nemá ružové vlasy, jediný človek s ružovými vlasmi, ktorého poznám si ty! A okrem toho, jeho sestry nebývajú v Londýne a keby tu náhodou boli, vedela by som to!“ Pozerala som na Rachel s vypúlenými očami a prvýkrát mi výška jej IQ neprekážala. Uvedomuje si vôbec, čo povedala? Rozmýšlala nad tým? „Tak možno sesternica?“ „Nemá sesternice!“ hystericky zvreskla a ja som vedela, že musím zakročiť ak nechcem, aby tu začala rozbíjať nábytok. „A možno... možno to je jeho.... jeho.... jeho upratovačka! Alebo stylistka!“ povedala Rachel, odhodlaná presvedčiť samú seba, že on je dobrý chlapec, že svoju priateľku ľúbi a nepodvádza. Týmto opäť dokázala svoju schopnosť logicky rozmýšlať, upratovačka o tretej ráno? A keď nad tým rozmýšlam, nikdy sa nepýtala, kde som ja vtedy bola, prečo sme sa nevrátili z baru spolu a ako som sa na druhý deň ráno ocitla v mláke. Možno si myslela, že sú to následky opice. Možno, ktovie, čo jej behá v hlave?

Ostali sme pri verzii, že dievča s Louisom bola upratovačky, aj keď ma to tak trochu urážalo. Pchéé, že urážalo! Štetku urazí, keď ju nazvú upratovačkou! To kde sme?! „Trish, už mi povieš, čo sa ti vlastne stalo?“ spýtala sa Rachel, spokojná s teóriou o upratovačke, pomaly prechádzajúc na inú tému. Jej nevšímavosť sa vždy vyparí v najnevhodnejších chvíľach. „Prosím, daj mi ešte trochu času,“ povedala som jej a ona prikývla. Poznala ma príliš dobre a vedela, že sa to aj tak v blízkej dobe dozvie. Ja som zas vedela, že aj keď to nedá najavo, bude ju to poriadne štvať. „Takže, teraz ideme do mesta! Síce neviem, čo sa ti stalo (vyčítavý pohľad), ale viem, že najlepší liek na zlomené srdiečko sú nákupy, takže Shopping Centre voláá!“ povedala so smiechom v snahe zlepšiť mi náladu a začala ma ťahať z postele. Mala pravdu a mne vnukla skvelý nápad. Nový začiatok. Na všetko zabudnem. Každý na to zabudne a bude pokoj.

V nákupnom centre som zamierila rovno do kaderníckeho salóna a na Rachelino aj kederníčkyno zdesenie som si vypýtala jednoduchú hnedu farbu. Nasledovalo dlhé presviedčanie, no ja som bola rozhodnutá. Kaderníčka si povzdychla a zmenila ma na nepoznanie. Zbohom, moje vlásky, moja originalita, moje myslenie.... pomyslela som si, keď som sa definitívne vzdala svojej snahy o výnimočnosť a namiesto toho sa stala len jednou z davu. Rachel sa snažila tváriť nadšene z môjho nového vzhľadu, no viem, že nebola. Zastavili sme sa aj v obchodoch s oblečním a ja som namiesto tipických farebných vecí zamierila k fádnym a obyčajným. Rachel si povzdychla a nasledovala ma. Keď zmena, tak od základu! Každý zabudne, nikto ma nespozná, hlavne nie on! Bola som spokojná, cítila som, že všetko bude fajn. A potom som ho zbadala opäť. Sedel na lavičke pred internátom.