Last first date

Kika ide skúšať jednodielovku. Sama nechápe, ale tak dúfa, že si to niekto prečíta. A Katie, vieš, čo som sa ťa pýtala, kde berieš nápady na jednodielovky? Skúsila som to a kým všetky príbehy pospisujem, aj prázdniny budú preč. Toto je pre teba, ďakujem. Love ya xx ♥

Sedela som za volantom svojho milovaného autíčka a rýchlosťou zďaleka presahujúcou povolenú som sa rútila po diaľnici. Bola prázdna, príležitostne som predbiehala osamelých vodičov s nohami na brzde. Milovala som rýchlosť! Letela som tak, že okoloidúci nemohli rozoznať ani farbu môho auta. A to je pri krvavočervenej niečo. Sledovala som sivú nekonečnú cestu pred sebou a nohu nezkladala z plynu. Z rádia mi hrala obľúbená pieseň, volume bolo na maxime, nálada sto bodov. Život bol fajn. „This is the pááááárt of me...“ zaspievala som spolu s Katy Perry nahlas. Zasmiala som sa a ďalej si pospevovala. Cesta a všetko okolo nej rýchlo mizlo za mnou. Sledovala som neďaleké svetlá mesta predo mnou, čoskoro som doma. Niečo sa však na ceste predo mnou objavilo. Zaostrila som, a keď som pochopila, čo sa deje, v okamihu som prestala spievať. Toto je zlé. Veľmi, veľmi zlé. Neexistuje spôsob, akým tomu zabrániť, hovorila som sama sebe, kým som rukami kŕčovito zvierala volant a pozerala na auto pred sebou. Nemali sme sa kam uhnúť druhému, dobrzdiť to rozhodne nestihneme. Zaprela som sa čo najviac dozadu do sedadla a so zaťatými zubami sledovala, ako sa ku mne blíži tmavosivé auto. Niekoľko sekúnd. Niekoľko stotín. V jednom jedinom okamihu, keď autá boli niekoľko milimetrov od seba som zazrela tvár vodiča. Chalan. Pekný. Hnedovlasý. Bum! Náraz áut museli počuť všade. Cítila som sklo letiace smerom ku mne. Ďalšie predmety letiaci smerom ku mne, ďalšie a potom nič. Tma.

Možno to bol rok. Možno storočie. Možno sekunda. Tu čas nemal žiaden význam. Neexistoval. Bolo ho nekonečno, a predsa nebol vôbec. Vánok si vial naokolo, kvety kvitli a ich vôňa pohlcovala okolie. Voda v jazierku si žblnakala. Tráva bola zelená a voňavá. Vtáci spievali. Nič z toho sa nikdy nezmenilo a ani nezmení. Takto to je, takto to bolo a takto to bude. Uprostred tej lúky, toho všetkého a predsa ničoho stála ona. Vlasy aj šaty jej viali vo vetre, ktorý nebol ani chladný ani teplý. Pomaly otvorila oči, akoby sa len teraz prebrala a sama nevedela, kde. On ju sledoval. Pozeral na ňu a nedovolil si ani sekundu uhnúť pohľadom. „Odpusť,“ zašepkala a z kútika oka sa jej vykotúľala slza. Pokrútil hlavou a jemne jej ju zotrel, sledujúc vlhké stopy, ktoré zanechala kvapôčka na jeho dlani. Jedným prstom jej zdvihol bradu a bez slov ju požiadal, aby sa mu pozerala do očí. Pristúpil o krôčik bližšie a so strachom, že urobí niečo zle, že ona nebude súhlasiť, položil jej ruku na plece a pomalým pohybom prešiel až ku koncom prstov. Keď videl, že neprotestovala, pohľadil ju opäť. A opäť. A ešte raz. Pomaly sa na jej perách objavil jemný náznak úsmevu a spolu s ňou sa usmial aj on, jej úsmev bol dostatočným dôvodom na úsmev aj preňho. Oči, ktorými doteraz sledovala každé jedno steblo trávy pod nohami zdvihla k nemu s nemou prosbou o odpustenie. On ju so strachom na duši, že nebude súhlasiť chytil za ruku. Prechádzala pohľadom po každom kúsku jeho tváre a jediným pohybom nedala najavo, že s tým nesúhlasí. S nádejou sa opatrne natiahol aj za jej druhou rukou a privinul si ju na hruď. Usmiala sa v jeho objatí a zdvihla k nemu pohľad, ktorý pred chvíľkou opäť sklopila k zemi. Nechcel zostať len pri objatiach, no nechcel ani nič unáhliť. Pustil ju zo svojho náručia a ruka v ruke ju viedol miestom, pre ktoré nenachádzal pomenovanie, sám nevedel kam. Ona ho nasledovala, nevediac, kám kráčujú, no nezaujímalo ju to. Hlavne, že kráčali spolu. Viedol ju pomedzi kvety, stromy, až prišli k drevenej lavičke. Obaja sa usadili, najbližšie k tomu druhému, no zároveň tak, aby to nebolo príliš a ten druhý neprotestoval. Otočila sa smerom k nemu a všimla si, že on na ňu celý čas pozeral. Keď si všimol, že ona pozrela naňho, sklopil pohľad. Nemusíš sa mi vyhýbať, pomyslela si v duchu, no nahlas nič nepovedala, bála sa, ako by zareagoval, čo si o nej myslí. Chlapec zdvihol pohľad a mierne nechápavo na ňu pozrel. V mysli počul, ako si pomyslela, že sa jej nemusí vyhýbať a nechápal to. Iba ak... Nevyhýbam sa ti, pošepkal jej v svojej mysli a nadvihol kútiky úst nahor, keď zmätene naňho pozrela. Vedel, že to počula. Alebo cítila. Čokoľvek. Pozreli na seba a neodtŕhali pohľad. Nikto z nich sa nehýbal, no vzdialenosť medzi nimi sa zmenšovala, až ich pery ostali kúsok od seba. Posledný krôčik museli urobiť sami. Chlapec sa rozhodol nečakať viac a v okamihu prekonal ostávajúco vzdialenosť. Cítil sladkú chuť jej hodvábnych pier, čakajúcich len na tie jeho. Otvorila oči a pozrela hlboko do tých jeho, jej belasé oči mu videli snáď na dno duše. Vychutnávala si sladkosť jeho mäkkých pier a jeho horúci dych. Bezmyšlienkovito sa dotkla jeho ruky a cítila, ako ju zovrel okolo jej dlane. Neprestala sa hrať s jeho perami, keď sa ho bez slov spýtala: kde sme? prečo sme tu? Mikol plecom  a ďalej sa venoval jej perám, akoby mala táto chvíľa čoskoro skončiť. Po chvíľke sa odtiahol a pozeral jej priamo do očí, tie jej zas pozerali do tých jeho. Viedli rozhovor bez slov, pretože tie boli zbytočné. Pomaly skĺzol pohľadom z jej očí k perám a z tváre nižšie, sledujúc každý kúsok jej tela. Ostýchavo sa pousmiala, akoby sa bála, že v tejto skúške neobstojí. Opäť sa vrátil pohľadom k jej tvári a videl, že je iná. Premeral si ju celú, no nevedel sa zbaviť pocitu, že je akási priesvitná. Videla obavy a zmätok v jeho očiach a chcela ho upokojiť. Zdvihla dlaň k jeho lícu a chcela pohladiť. No nemohla. Jej ruka sa ho nedokázala dotknúť. Aj on to cítil a zmätenými myšlienkami sa jej bez slov pýtal, čo sa stalo, no ona ich nedokázala zachytiť. Cítila, že v mysli jej posiela odkaz, no nedokázala ho rozlúštiť. So strachom sa naňho pozrela a on nespúšťal pohľad z nej. Potom sa zrazu jej tvár rozjasnila. Poslala mu vzdušný bozk a zašepkala: „Počkám ťa tam.“ „Ale kde?“ spýtal sa vydesene, čo ak ju nenájde? Veď len teraz sa stretli a už odchádza. „Nájdeš ma. Budeš vedieť, kde. A ja ťa tam budem čakať,“ zašepkala mu s úsmevom a zmizla. Usmial sa a zmizol tiež.

V tom istom okamihu, dvaja úplne iní doktori, v úplne inej časti nemocnice povedali dvom rodinám tú istú vetu: „Je nám to veľmi ľúto. Robili sme, čo sa dalo.“ Kým rodičia so slzami išli pozrieť poslednýkrát svoje milované dieťa, jej brat a jeho sestra radšej odišli z nemocne preč. Stretli sa vo dverách a podľa výrazu tváre toho druhého presne vedeli, čo sa stalo a prečo sú tam. „Mrzí ma to,“ zašepkal chlapec a objal ju okolo pliec. „Aj mňa,“ zašepkala ona. „Som Marco“ „Emma.“ A oni dvaja sa na to len, držiac sa za ruky, zhora s úsmevom pozerali.