Viem, že tento príbeh mnohí z Vás čítali
a povedzme si úprimne, nebol nejaký skvelý. No napriek tomu, je môj prvý
a rada by som ho mala niekde uložený spolu so všetkými ostatnými.
Samozrejme, že ho mám aj v PC a na USB, ale pre každý prípad by som
ho chcela mať aj tu, nech sa nestratí. Ak si to náhodou niekto prečíta, berte
ohľad na to, že je to písané dávno, keď som len začínala. A tie slová, čo
som tam používala (ku gramatike sa nevyjadrujem)...
Anyways,
enjoy :*
Prvá časť
Bolo asi 9 hodín.
Neviem presne, netrápilo ma to. Musela som sa učiť. Zas. Stále sa len musím
učiť, to je na porazenie. Ale mám inú možnosť? Už teraz som mala v škole
problémy, nepotrebujem ďalšie. Keby som chcela, tak môžem ísť, samozrejme,
domov, ale toto bolo predsa len Anglicko. Vždy som chcela bývať v Anglicku
a teraz som sa sem dostala na školu. Splnený sen – aspoň som si zo
začiatku myslela. Mala som veľa hlúpych predstáv o tom, že hneď ako sem
prídem budem mať strašne veľa kamarátov. Ako budem chodiť každý večer
s pár ľuďmi von. Po meste alebo si niekam sadnúť, alebo obchody. Vlastne
ani tie obchody neboli také, ako som očakávala. Alebo to bolo jednoducho tým,
že som bola sama. Stále, som tu už dva mesiace a nikoho tu nepoznám. Ale
čudujem sa? Som tu nová, obyčajné nudné dievča od neviem kade. Asi tak ma tu
ľudia vnímajú a ja sa im nečudujem. A tak trávim všetok čas sama,
zavretá v tomto byte. Musela som sa pousmiať sama nad sebou. Zasa stratená
v svojom svete. V inom svete. Z toho učenia dnes veľa nebude.
A tak sa len
obzerám poizbe. Potrebuje to zmenu, hovorím si. Je to vlastne celý byt,
v tejto maličkej izbe. V jednom rohu kuchynka, iba sporák, chladnička
a pár políc. Čo viac by som sem ale chcela zmestiť?! Potom už len postel,
ktorá je zároveň aj gaučom a niekedy aj jedálenským stolom. Vyznie to
hlúpo, ale nemám si kde inde sadnúť a najesť sa. A potom už len
skrine. Dve veľké skrine, ktoré ukrívajú všetko, čo ešte mám. No, a ešte
zrkadlo. Len malý obdĺžnik v drevenom ráme. Inak tu nie je nič. Iba biele
steny, ktoré mi poriadne lezú na nervy, veď medzi nimi trávim väčšinu svojho
času. Celý byt je hrozne prázdny a nudný. Nevyhnutný nábytok, žiadne
kvety, sošky, fotky... nič. Dokonca ani záclony. Treba s tým niečo urobiť, ale čo?
V mojej
tupej hlave sa zrodilo obrovské množstvo totálne nepoužiteľných nápadov. Od
vykradnutia obchodu s dekoratívnymi predmetmi až po vymaľovanie stien
vodovkami. Chlapík, čo mi tento byt prenajíma by sa asi nepotešil. Rozmýšlala
som ešte nad kopami ďalších “riešení“ keď ma konečne napadlo niečo použiteľné.
Moji rodičia aj tak netušia, čo mi majú dať na narodeniny, tak im nenápadne
naznačím. Ako sa poznám, veľmi nenápadné to nebude, ale aj tak. Smiešna
predstava, že už o mesiac mám mať osemnásť. Má to však aj svoje výhody, to
nepopieram. Napríklad si bez problémov kúpim v obchode alkohol. Nie som
alkoholik, ale keď musím tak musím. Občas to na mňa jednoducho príde. Na chodbe
buchli dvere a to ma vrátilo späť do reality. Zase raz som bola mimo,
v inom, svojom vlastnom svete. Realita bola iná, príliš otravná.
No tie dvere na
chodbe mi pripomenuli jednu vec. Môj sused je doma. Takže ma zrejme zas čaká
koncert. Super. Prečo musí vedľa mňa bývať práve on? Našťastie je to môj jediný
sused, bývam na konci chodby. Ako len nenávidím tento hlúpy byt! No na lepší
nemám. Vlastne celý tento činžiak je úplne divný. Jeho majitel je určite nejaký
zazobaný magor, ktorý sa potrebuje ešte viac nabaliť. Kto iný by prerábal malé
priestory medzi bytmi, pôvodne určené na kočiare, bicykle a podobné blbiny
na miniaturne bytíky? A ja v jednom takom bývam. Pekná diera, čo si
budem nahovárať?
Plesla som si po
čele. Preber sa! Zas si totálne mimo! To čo ma však prebralo nebolo moje trápne
dohováranie si, ale zvuky spoza steny, o ktorú som sa opierala. Gytara. No
super, takže ide hrať. Nie že by bol zlý, hral a spieval, dokonca mal
celkom slávnu kapelu s ďalšími 4 chalanmi, ale ja som ich hudbu nemala
rada. „If I’m a louder
would you see me would you lay down in my arms and rescue me cause we are the
same you...“ ďalej sa
nedostal, to som mu už klopala na dvere. Ruky som si prekrížila na prsiach
a mračila som sa. Otvoril dvere a prehrabol si tie svoje blond vlasy.
Zrejme chcel vyzerať frajersky, ale podľa mňa to bolo maximálne trápne. Keď si
všimol, že som to len ja, prevrátil oči a zabuchol dvere. Ja som spokojne
odišla s vedomím, že dnes už bude ticho.
Zo začiatku sa so
mnou snažil hádať, neskôr pochopil, že to nemá zmysel. Ja totižto hádky
neprehrávam. Koniec koncov, v tomto byte trávi tak jeden, dva dni do
týždňa. Neviem, kde je inokedy, ale nech si hrá tam. Tento štýl hudby fakt
nemusím. Samé strašne zamilované texty, ako keby nikečo z toho myslel
vážne. Nech si oblbuje niekoho iného, ja sa nenechám!
Stojím tu na
chodbe, zas stratená v svojich myšlienkach. Čistý blázon, som súca na
psychiatriu. Vošla som do svojho bytu a keď som prechádzala okolo zrkadla,
nemohla som si odpustiť krátky pohľad. Krava! Vynadala som si v duchu. Čo
ťa má čo trápiť, ako vyzeráš, keď nadávaš susedovi! No aj tak som sa pozrela
znovu do zrkadla. Pozerala na mňa tá istá nudná tvár čo vždy. Svetlohnedé vlasy
strapaté, klasika. Oči červené, paráda. Zas som mala niekoľko dní vkuse
šošovky. Ihneď som si ich vybrala a nasadila si okuliare. Vyzerám
v nich ako idiot, ale, povedzme si úprimne, o čo lepšie vyzerám bez
nich?
Spratala som
všetky knihy z postele, aj tak sa dnes do nich už určite nepozriem
a vytiahla som notebook. Mal už svoj vek, a tak chvíľu trvalo, kým sa
zapol. Prihlásila som sa na facebook a hneď ma privítali štyri nové
správy. Jedna od sestry, zvyšok od kamarátok. Všetky o tom, ako im chýbam
a čo je nové. Odpísala som im, no neboli ani jedna online. Pozrela som na
hodiny a došlo mi. Boli dve hodiny v noci, u nich dokonca tri.
Samozrejme, že spia. Veď zajtra majú školu. A ty máš školu tiež! Tak
poďme, do postele! Prikázala som sama sebe ako idiot a išla spať.
Druhá časť
NA DRUHÝ DEŇ RÁNO
Keď som sa ráno
zobudila, bolo svetlo. Zdalo sa mi to zvláštne, veď vždy vstávam za tmy.
Pozrela som na hodinky, ktoré som mala na ruke. Zas som si ich večer zabudla
dať dolu, ale to bol môj najmenší problém. Zaspala som a o pol hodiny
musím byť v škole. Cesta trvá dvadsať minút, perfektné. Vyskočila som
z postele asi tak ako Niall na koncerte a bežala do kúpelne. Rýchlo
som sa učesala a dala si šošovky, na make up už nebol čas. Hodila som na
seba prvé rifle a tričko, čo som v izbe našla. Nestihla som sa ani najesť a tak som si
hodila do tašky jogurt. Obula som si tenisky, obliekla mikinu, prehodila tašku
cez plece a vyšla z bytu. Zamkla som a pripomenula si, že si
nesmiem za žiadnych okolností vyzliecť mikinu. Neviem totiž, aké tričko mám na
sebe ani či ho mám oblečené správne. Keď tak nad tým uvažujem, som si takmer
istá, že som si ho obliekla naopak.
Zabratá do úvah
som si neuvedomila, že nie som na chodbe sama a vrazila som do môjho
suseda. Niall (tak sa volal) na mňa škaredo pozrel. Ja som ho ignorovala
a bežala som preč. Určite som vyzerala ako zbabelec, ale bolo mi to jedno.
Musela som sa poponáhlať do školy a chcela som sa vyhnúť upišťaným
dievčatám, čo ho obklopia.
Do školy som
dorazila pár sekúnd pred zvonením a rýchlo som sa ponáhlala do triedy.
Našťastie sme mali prvú matiku a profesorka si dala ako vždy načas. Kým
vošla do triedy, stihla som zistiť, že nemám zošit. A tak sa hodina začala
desaťminútovým monológom na tému: nosenie si pomôcok. Po dvoch minútach som
nemala poňatie, o čom vlastne točí. Potom už pokračovala vo vysvetlovaní
nového učiva, ale celú hodinu na mňa zazerala. Keď zazvonilo, s úľavou som
vyšla z triedy a šla som na ďalšiu hodinu. Chcela som si ešte zjesť
ten jogurt, čo som si vzala, ale po chvíli som zistila, že nemám lyžicu. Môže
byť tento deň ešte horší?
Odpoveď sa
dostavila na konci poslednej hodiny. Áno, môže. Profesor sa rozhodol zadať nám
referát a ešte k tomu po
skupinách. „Amy,“ pozrel na mňa, „ty budeš robiť s Jennifer. Poď si
vytiahnuť tému!“ išla som teda k nemu a vzala si papierik. Bez
pozretia som si ho strčila do vrecka a vrátila sa na miesto. Jennifer,
ktorá zrejme až vtedy zistila, že existujem, si prestala obzerať svoj dokonalý
rúžový lak na nechtoch a pozrela na mňa. „Ideme to robiť k tebe, ja
si k sebe domov len tak hocikoho nepozývam.“ Oznámila mi a ďalej ma
ignorovala. Mala som veľkú chuť vraziť jej, vybiť jej tie dokonalé biele zuby,
ale ovládla som sa. Môžem byť rada, že ten projekt chce robiť, že mi len
nepovie, aby som to spravila a doniesla jej na druhý deň.
Po vyučovaní si
vypítala moju adresu a oznámila mi, že o piatej príde. To sa ani
nespýta či mi to vyhovuje?! Stále nechápem, ako sa mi podarilo nevylepiť jej.
Dýchaj, pripomínala som si a zvrtla som sa na päte. Cestou domov som sa
zastavila v obchode a kúpila som colu a chipsy. Bez nich by som
dnešný večer asi neprežila. Keď som prišla domov, dal som colu do chladničky
a chipsy do police. Potom som začala upratovať. Moje upratovanie vyzeralo
asi tak, že som všetko nahádzala do skrine.
O piatej prišla
Jennifer. Hneď ako vošla, rozhliadla sa a tvárila sa totálne znechutene.
Len ťažko som premáhala smiech. Vyzerala úplne komicky. Očividne ju stálo
obrovskú námahu prinútiť sa sadnúť si na môj “gauč.“ Ale keď som jej ponúkla
chipsy a ona na mňa zhrozene pozrela, vraj nechápe, ako to môžem jesť
a začala menovať, čo všetko to obsahuje (sledovala som to vzadu na obale
a povedala všetko okrem zemiakov,) už som sa záchvatu smiechu neubránila.
Zatvárila sa urazene a vytiahla si z taška notebook, samozrejme, celý
ružový. Vraj si nebola istá či ja nejaký mám.
Kašlala som na
jej poznámky a začali sme pracovať na referáte. Teda, ja som pracovala.
Ona si po chvíli zlomila nechet na klávesnici, a tak som začala písať ja.
To bol celkom dobrý nápad, kedže ona by to písala ešte týždeň. Keď sme mali asi
dve strany, zazvonil jej mobil. Zdvihla so slovami „Ahoj láska“
a s dotyčnou osobou si hrkútala presne 48 minút. Z nudy som to
stopovala. Za ten čas si dohodli manikúrku, prebrali handry, chalanov, make up,
poohovárala asi všetkých čo pozná vrátane mňa (moje meno síce nepadlo, ale
vedela som, o kom hovorí) a nakoniec jej tá osoba povedala
o niečom čo videla na nete.
Keď zložili,
Jennifer vzala notebook a zrušila náš referát. Ani ho neuložila! Myslela
som, že ju zabijem. Robili sme ho niekoľko hodín. Vraj má niečo dôležitejšie.
Zapla si facebook. Ona zrušila náš referát len aby mohla nejakej jej, rovnako
retardovanej kamoške okomentovať fotku! A keď zrušila celý facebook
a ja som uvidela jej pozadie na ploche, mala som nebezpečne blízko
k infarktu.
Z obrazovky
sa na mňa vyškieral môj sused Niall aj s ďalšími štyrmi chalanmi. Nádych,
výdych, nádych... opakovala som si v duchu stále dookola. Musela som sa
veľmi premáhať, aby neletela aj s notebookom z okna. Keď som si už
myslela, že to bude v pohode, že to moje nervy zvládnu, spoza steny sa
ozvala gytara a o pár sekúnd neskôr aj spev. Jennifer iba otvorila
svoje dokonalé ústa a čumela neviem na čo. Ja som vyskočila, rozrazila
dvere a vybehla na chodbu. Na toto tak skoro nezabudne, sľubovala som si.
Začala som mu
trieskať do dverí. Vyšiel naštvatý a očividne mi chcel vynadať za to
trieskanie, no kým sa nadýchol, už som spustila: „Ty si taký idiot! To si musíš
stále brnkať na gytare a škriekať?! Tu sa nedá pri tebe existovať! Kto ťa
má počúvať?! Magor jeden! Nanávidím ťa! Človek sa potrebuje učiť a ty tu
robíš hluk!“ v tej chvíli bolo ešte veľa vecí, ktoré som mu chcela
vykričať, ale Jennifer, ktorá si všimla, komu nadávam mi zapchala ústa
a odtiahla ma späť ku mne do bytu.
Potrebovala som
niečo naozaj silné. Zo skrine som vytiahla malú flašku a na ex som ju
vypila. Viac som tu toho nemala. Ešte mesiac! Jeden mesiac a môžem sa
poriadne opiť. Tá trocha borovičky mi naozaj pomohla. Otočila som sa
k Jennifer, ktorá na mňa civela. „Vieš ty vôbec, na koho si to ziapala?!“
Neviem, kto tu ziape, ale nevadí, toto si ešte obaja odskáču.
V provokovaní som dobrá a Jennifer sa o tom rýchlo presvedčí.
„To je môj retardovaný sused Neil.“ „Volá sa Niall!“ zúrila „máš vôbec tušenie,
kto to je?!“ zúrila, no ja som ešte ani poriadne nezačala. Teš sa, moja.
„Asi že viem, kto
to je. Má kapelu s ďalšími štyrmi teplošmi. A čo má byť?!“ to bude
kriku. „Tak aby si vedela, oni nie sú žiadny teploši!...“ po tejto vete som ju
prestala úplne prestala vnímať, aj keď ešte ďalších desať minút vrieskala.
Potom si len vzala veci a treskla dverami.
Tretia časť
Ako Jennifer
odišla, začalo mi dochádzať, čo som urobila. Zostala som sama, len so svojími
výčitkami svedomia. Sadla som si na postel a rozplakala sa. Bola som
k Jennifer strašne hnusná. Prehnala som to a poriadne. Jedna časť mňa
si síce myslela, že Jennifer si to zaslúžila, no ja som dala za pravdu tej, čo
tvrdila, že som to prehnala a bola som odporná. Vedela som, že to, že sú
teplí som hovoriť nemala. Keď som to hovorila, tak som asi nemyslela. Veď ja
som očakávala takúto reakciu. Presne o toto mi šlo! Ale prečo som to
urobila? Nechápala som samú seba. A prečo som nakričala na Nialla? Veď on
za nič nemôže. Jednoducho mi praskli nervy. Mala by som sa Jennifer
ospravedlniť. Asi ma nebude počúvať, ale musím to skúsiť.
Niekto zazvonil
pri dverách. Kde mám okuliare? Hmatala som po posteli a niekto mi stále
zvonil pri dverách. Po chvíli som to vzdala a išla som otvoriť. Pripadala
som si ako úplny retard, keď som sa človeka stojaceho pri dverách musela
spýtať: „Kto si?“ Zrejme na mňa pozeral ako na debila, ale s očami plnými
sĺz a bez okuliarov som toho veľa nevidela. „Ty si pila? Alebo je to
nejaký blbý fór?“ spoznala som Nialla podľa hlasu.
„Poď ďalej.
Prepáč, ale neviem, kde mám okuliare, takže toho veľa nevidím. Ak by si ich
náhodou niekde zbadal, bola by som ti neuveriteľne vďačná.“ Asi po piatich
sekundách mi podal okuliare. Utrela som si oči a nasadila si ich. Vyzerala
som s nimi ako magor ale čo už. „Prepáč, že som na teba kričala. Stratila
som nervy. Ale prečo si vlastne prišiel?“ spýtala som sa a priniesla som
colu, chipsy a poháre. Mala som to prichystané pre Jennifer, ale tá sa
toho ani nedotkla.
Niall si vzal
z chipsov, jeho očividne netrápilo, čo obsahujú. Potom mi objasnil dôvod
svojej návštevy. „Musíme sa vážne porozprávať. Takto to už ďalej nejde.
Vysvetlíš mi, čo máš za problém? To už ani nemôžem hrať na gytare bez toho, aby
si mi klopala na dvere? Čo ti vlastne vadí na mojej hudbe?“ Uff, čo mu na to
poviem? Pravdu určite nie. Že sa mi pri ich dojemných piesňach chce plakať? Že
aj ja chcem, aby mi niekto niečo také povedal? To určite.
Musela som
vyzerať dosť idiotsky, nič som nevravela, premýšlala som a pri tom fňukala
ako malé decko. Nemohla som s tým však nič robiť, plač ma nechcel prejsť.
Keď mu došlo, že asi nič nepoviem, ozval sa zas. „Počul som vašu hádku. Naozaj
si myslíš, že sme teplí?“ Ako to povedal, záchvat plaču sa mi vrátil.
„Pre-prepáč, ja... ja...ja som to tak ne-ne-nemyslela“ dostala som zo seba
pomedzi vzliky. Sadla som si na postel a plakala. Nedokázala som prestať.
„Mal...mal by si ísť...“ vykoktala som a dúfala, že hneď odýde.
Neodyšiel. Prečo
neodyšiel? Chce sa na mne smiať? Prosím, nech sa pobaví aj tak už som všetkým
na smiech. Urobil však niečo iné, niečo čo ma šokovalo. Chytil ma okolo pliec
a jemne objal. Nemohla som nijak zareagovať, aj keď by som chcela. Len som
sedela a plakala. Veľmi dlho sa nič iné nedialo, len som plakala a on
ma držal okolo pliec.
Asi po desiatich
minútach som sa konečne spamätala. Vstala som, zložila jeho ruky z mojích
pliec a odišla do kúpelne. Rýchlo som si pustila studenú vodu a opláchla
tvár. Potom som sa vrátila k nemu späť. Musím mu to vysvetliť, nemám inú
možnosť. „Ja... asi by som sa mala ospravedlniť. Za všetko. Viem, že som sa
správala hnusne. Jednoducho... nemám rada tvoju hudbu, prepáč. A mrzí ma
aj to dnešné ráno. Keď som do teba vrazila na chodbe. Mala som sa ti
ospravedlniť, ale ponáhľala som sa do školy.“ Videla som na ňom, že ma chce
prerušiť, no rýchlo som hovorila ďalej. Nebola som si istá či by som bola
schopná znovu začať. Porozprávala som mu všetko, čo sa dnes stalo. Čo urobila
Jennifer, ako mi praskli nervy... Sama som nechápala prečo. Prečo som to
hovorila úplne cudziemu človeku. Ale pomohlo mi to, mala som pocit, že ma
konečne niekto pochopí. „Prepáč“ tým som to ukončila. Nevedela som, čo ešte
povedať. Len som rozmýšlala, čo si asi po tomto o mne pomyslí.
„Pozri, ja-ja...
myslím, že by si už mal ísť. Hneď!“ povedala som oveľa ostrejšie, ako som
chcela. On iba na mňa neveriacky pozrel. „Pozri sa na seba, ako vyzeráš.
Myslíš, že je dobrý nápad nechať ťa tu samú?!“
„Neviem, prečo by
som tu nemohla zostať sama. Ak si si nevšimol, bývam tu. A doteraz som tu
bola tiež stále sama a som úplne v pohode.“odvrkla som mu. Neviem, čo
na tom bolo také vtipné, ale Niall dostal brutálny záchvat smiechu. Rehotal sa,
zvalil na sa postel, potom sa zvalil z postele a rehotal sa na zemi.
Ja som sa len na neho pozerala s otvorenými ústami.
Keď sa dosmial,
a to bolo o dobrých päť minút, pozrel na mňa a povedal: „Ty mi
chceš tvrdiť, že si úplne v pohode? Myslíš, že ti to uverím?“ a ďalší
smiech. No ja som nechápala, prečo tu vlastne ešte stále je. Veď som mu to
vysvetlila, ospravedlnila sa. Tak načo tu je? Dosmial sa. Mala by som niečo
povedať, ale čo?
Rozmýšlala som, ale predbehol ma. „Nepôjdeš ku
mne? Môžme si pozrieť telku!“ zdvihla som jedno obočie a pozrela na neho
pohľadom, značiacim niečo ako: ČO?! „Pozri, ja ťa tu samu nenechám. Ešte si
niečo urobíš.“ „A keby som si aj chvíľu potvojom odchode podrezala žily, prečo
by ťa to malo trápiť?!“ „Trápilo by ma to, tým si môžeš byť istá. Ale prečo si
taká? Chcem, aby sme sa normálne bavili, boli kamaráti a ty sa ku mne
takto správaš.“ No, prečo sa takto správaš?! Vynadala som si v hlave. Veď
má pravdu, nič ti neurobil, tak čo si hnusná?! „Prepáč,“ rezignovane som
pokrútila hlavou. Chytil ma za ruku a ťahal za sebou. Pustil ma len na pár
sekúnd, kým som zhasla a zamkla. Potom ma zas ťahal za ruku. „No tak poď,
pozrieme si film, dobre?“ prikívla som, mala som vôbec na výber?! Keď odomkol,
zostala som stáť v nemom úžase.
Štvrtá časť
Tak toto je teda
byt. Takéto niečo si nikdy nebudem môcť dovoliť. „Amy?“ zamával mi rukou pred
očami. Mala som čudný pocit, keď ma oslovil. Už by som si na to meno mohla
zvyknúť. V skutočnosti sa volám Amélia (bŕŕŕŕ), ale všetci kamaráti ma
vždy volali Mell. Odkedy som v Anglicku sa síce predstavujem ako Amy, je
to tak jednoduchšie, no ľudia v mojom okolí väčšinou nemajú potrebu ani
dôvod oslovovať ma. Niall mi znova zamával pred očami a ja som sa vrátila
do reality. „Prepáč, zamyslela som sa.“ Uškrnul sa. „Ale, a na čo
prevratné si prišla?“ „Že nechápem, prečo so mnou strácaš čas.“ „Nemyslím si,
že strácam čas.“ Znova sa uškrnul, no mne to nebolo o nič jasnejšie.
„Nemáš niekoho lepšieho, s kým by si mohol byť?“ Začal nado mnou krútiť
hlavou. „Musíš to riešiť? Ber to tak, že chcem stráviť večer so svojou
kamarátkou.“ Neveriacky som na neho pozrela. „Ja som tvoja kamarátka?“
Nepochopil, ako to myslím. „Myslel som, že by sme mohli byť kamaráti, keď sme
si to už vyjasnili. Ale ak nechceš tak...“ Už som ho nemohla počúvať. Bože, som
taká nevďačná. Rýchlo som ho objala. Šokovaný je len slabý výraz
v porovnaní s tým, ako sa zatváril. „Mrzí ma to, viem, som hlúpa
a nevďačná. Len ma nenapadlo, že by si sa mohol chcieť kamarátiť so mnou.“
Pokrútil hlavou a nič nevravel.
Vtiahol ma do
dverí za sebou a ocitla som sa v obývačke. Obrovskej, asi 4-krát
takej veľkej ako celý môj byt. Mal to tam perfektné a ja som tam stála
a zízala. Pravdepodobne ako idiot, s otvorenými ústami, lebo Niall sa
pri pohľade na mňa rozosmial. Rýchlo som sa prebrala a vykoktala niečo ako
že má pekný byt. Pripadala som si ako magor a nepripadala som tak iba
sebe, ale aj Niallovi, ktorý sa na mne stále rehotal. „Čo si pozrieme? Máš rada
horory?“ spýtal sa, keď sa konečne dosmial. Mám mu povedať pravdu alebo si
rýchlo niečo vymyslieť? Za idiota budem tak či tak, tak nech som aspoň čestný
idiot. „Ešte som žiaden nevidela, takže neviem.“ Neveriacky na mňa pozrel. „No
čo, na to, aby som horor pozerala sama, odvahu nemám a nepoznám nikoho,
kto by mal horory rád.“ Znova sa zasmial. Vie aj niečo iné? „Takže, teraz už
poznáš niekoho, kto má rád horory, už sa z toho nevykrútiš!“ Zasmial sa.
Zas?! Najprv to bolo otravné, ale teraz je to smiešne. Vložil DVD-čko do
prehrávača a sadli sme si na gauč. Vystrašene som na neho pozrela. „Ale ak by som sa veľmi bála tak to vypni,
prosím.“ Nevedela som, čo mám od toho očakávať. Niall prevrátil oči, chytil ma
za bradu a otočil k televízoru. Keby to urobil hociaký iný chalan, asi
by mi to vadilo. Ale pri ňom nie, on bol kamarát. Smiešne, ešte pred polhodinou
som ho nenávidela.
Film ešte ani
poriadne nezačal a Niall ho už stopol.
Utekal do kuchyne so slovami, že potrebuje niečo na jedenie. Rozmýšlala
som či mu mám pomôcť alebo tu na neho počkať, no skôr, než som sa rozhodla bol
späť s asi piatimi balíkmi chipsov. Rýchlo som mu bežala na pomoc, pretože
to vyzeralo, že mu to všetko vypadne. Nechápala som, načo toho toľko berie, ako
to chce všetko zjesť. No do pol hodiny to bolo všetko preč. Ja som mu vôbec
nepomohla, tak ako väčšina ľudí v Anglicku, aj on jedol chipsy
s octovou príchuťou. Blééé, veď to je úplny humus, ako to môžu jesť?
Niall musel film
ešte dva razy prerušiť, lebo mu došlo jedlo. Uvažovala som či aj vie,
o čom bol film alebo len vnímal chipsy pred sebou. Odtrhla som od neho oči
a začala som pozornejšie sledovať film. Myslela som, že horory sú
strašidelnejšie. A nemala by byť krv “krvavo“ červená? Táto bola oranžová.
A ten krik! Vôbec neznel vystrašene. Znelo to ako, ako... niečo mi to
pripomínalo, ale ešte si spomenúť, čo.
Mám to! Niallove faninky takto jačia, keď ho vidia. A tie určite
nie sú vystrašené. Uškrnula som sa. Nemohla som si pomôcť. Niall sa na mňa
čudne pozrel. Podľa neho bol ten film strašidelný. „Čo sa smeješ? Veď ich práve
rozsekali.“ Zamrmlal a oči mal znova nalepené na obrazovke
a vytreštené. „Nič, prepáč,“ zamrmlala som zahanbene a sledovala
ďalej film. Ignorovala som okolie vrátane chrúmajúceho Nialla a pozorovala
ľudí umierajúcich na obrazovke.
Práve tam bola
dlhonohá, prsnatá blondína a utekala pred niečim zeleným a nechutným.
Všade mala oranžovú krv a z jej oblečenia už toho veľa nezostalo.
Nenápadne som pozrela na Nialla, zaujímalo ma, kam sa pozerá. Presne ako som
čakala, do blondínkinho, poriadne hlbokého výstrihu. Tí chalani sú nepolepšiteľní!
Pomyslela som si a pozorovala tú zelenú vec, ako si pochutnáva na zvyškoch
blondíny.
Už tam zostali
len dvaja ľudia a ja som si bola istá, že prvý umrie ten vysoký (a pekný)
čiernovlasý chalan. Skoro som sa rozosmiala, keď sa všade rozprskla jeho (oranžová)
krv. Drobný chalan, ktorý stál pri ňom umrel o pár sekúnd neskôr
a tým sa film skončil. Pozrela som na hodinky – bolo pár minút po polnoci.
„Mala by som ísť, je už naozaj neskoro“ vstala som a konečne si vystrela
nohy. Niall na mňa vypleštil oči. „To ma tu necháš samého? Po tomto?“ ukázal na
telku, kde pomedzi titulky kvapkala “krv.“ Aspoň už bola červená. Vyprskla som
smiechom. „Hádam sa...len-len ne,nebojííííš!“ nejako som zo seba vysypala
pomedzi záchvaty smiechu. Urazene na mňa pozrel a hodil po mne vrecúško
z chipsov, ktoré, samozrejme, nedoletelo, ale dopadlo k jeho nohám na
zem. Pokúsil sa ma zavraždiť pohľadom, kedže vrecúško zlyhalo a potom mi
urazene povedal: „Tak počúvaj, ty hrdinka! Za to, že to nemáš v hlavičke v poriadku
a nevieš, čo je to strach, ešte nemusíš byť múdra!“ Vyplazila som mu
jazyk. „Ale no tak, tak tam zomrelo pár deciek. Ale veď to nevyzeralo reálne.
Napríklad tá krv. Bola oranžová ako.... ako....ako mrkva!“ Zamračil sa na mňa.
„Čo máte všetci s tou mrkvou?!“ „Spomínal tu niekto mrkvu?“ ozval sa
veselý hlas od dverí. Obaja sme pozreli tým smerom.
Piata časť
Rozlúčila som sa
s Niallom: „Ja už idem. Sám nebudeš, tak sa nemusíš báť.“ Usmiala som sa
a pobrala sa domov. Keď som odchádzala, snažila som sa čo najväčším
oblúkom vyhnúť dvom chalanom, ktorí prišli navštíviť Nialla. Obaja mali zjavne
v sebe pekných pár pohárikov a keď ma zbadali, jeden zkríkol na
Nialla: „Asi sme tu trocha nevhod! Máme vypadnúť alebo sa môžeme pridať?“
a zachechtal sa. Druhý urobil čudný pohyb. Vyzeralo to, že ma chce plesnúť
po zadku, ale vysoká hladina alkoholu v krvi spôsobila, že netrafil. Amy,
nenamýšlaj si! Zase taký opitý, aby chcel TEBA plesnúť po zadku nie je. Chalan,
čo prišiel s ním to tiež postrehol. „Ále, Harold, čo stváraš? Musíš vystáť
frontu. Prví ju mal Nialler a keď s ňou skončí tak som ja na rade.
Všáááák, mrkvička?“ pozrel na mňa a nebezpečne sa priblížil. Cúvla som
a on sa opäť obrátil k svojmu kamošovi. „Neboj, Harold, Horanovi to
chvíľu potrvá, zatiaľ môžeš byť so mnou!“ žmurkol na neho a nahodil sexy
pohľad.
Vtedy tam prišiel
Niall. „Správne, najprv je moja, takže vy sa choďte zatiaľ dakam zašiť.“
Povedal a odsotil ich od dverí. Vyšli sme a odprevadil ma tých pár
metrov k mojím dverám. „Prepáč im to. Oni, no vieš, už majú niečo
v sebe...á... normálne sa takto nechovajú. Naozaj ma to mrzí.“ „Tak si
trochu šluhli, no a? Nemusíš sa ospravedlňovať, aspoň bola sranda.
A ďakujem. Za všetko.“ Usmiala som sa na neho a šla do svojho bytu.
Keď som sa
octitla dnu, počula som Harolda (čo je to Preboha za meno?!) ako kričí na
Nialla: „Ty si s ňou ale rýchlo hotový. My sme ešte nestihli ani začať!“
a potom strašný rehot. Keď sa dosmial, pokračoval: „Ale kde si ju nechal?
Už som mal na ňu chuť asi ako Louis na mrkvu!“ Strašný rehot, samozrejme
a potom sa ozval ten druhý: „No Horan, ty musíš byť poriadne zlý, keď ti
ušla.“ A zas výbuch smiechu. Už som ich nemohla počúvať.
Vošla som do
sprchy a voda, dopadajúca na mňa prehlušila zvuky od vedľa. Len občas bol
počuť smiech. Niall má pekných kamarátov, uškrnula som sa. Keď som si umyla
zuby, rozčesala vlasy, vybrala z očí šošovky a spravila ešte ďalších
pár nevyhnutných vecí, ľahla som si spať. Od vedľa sa ozýval smiech
a hlasné rozhovory. Niall tých dvoch už v pití zrejme dobieha. Do uší
som si vložila slúchatka a kedže som nemohla zaspať, premýšlala som nad
dnešným dňom. Najprv som zaspala do školy, potom tá hádka s Jennifer
a nakoniec sme sa udobrili s Niallom. Nechápem, ako k tomu
vlastne došlo, ale som rada. A títo dvaja... hľadala som správne slovo
...exoti, áno, to je ono... títo dvaja
exoti tento deň veselo ukončili... posledná ako-tak súvislá myšlienka toho
večera.
NA DRUHÝ DEŇ RÁNO
Vďaka budíku,
ktorý konečne zvonil som vstala načas. Totálne nevyspatá som sa vyšuchtala
z postele a nahmatkala kúpelňové dvere. Pred tým som však stihla ešte
vraziť do steny. V kúpelni som sa pokúsila prebrať a s pomocou
studenej vody sa mi to aj podarilo. Rýchlo som sa učesala a jemne
namaľovala. Obliekla som si tričko, rifle, sveter – klasika
a s taškou cez plece som vybrala z bytu.
Na chodbe som
stretla Nialla a tých dvoch. Po včerajšku by som povedala, že budú spať
celý deň. Akurát som uvažovala či sme sa s Niallom naozaj udobrili, či sa
mi to len nesnívalo, keď mi zamával a zaželal dobré ráno. Harold (myslím,
že to bol on, ale nie som istá) mi tiež zaželal dobré ráno a ja som ich
odzdravila. Vtedy som si všimla, ako sa na mňa ten druhý chalan pozerá. Mala
som pocit, že nevie, kto som. Žeby má po včerajšku okno? Nečudovala by som sa.
Vlastne, obidvaja na mňa čudne pozerali. Čo sa deje, nie je so mnou niečo
v poriadku?
Šiesta časť
Stále na mňa
čudne pozerali a vtedy mi niečo napadlo, predsa len, boli mi nejakí povedomí.
Asi budem za debila, ale musím sa opýtať. „Vy asi budete z tej Niallovej
kapely, že?“ chalani sa začali rehotať tak, že ich počula aspoň polovica mesta.
Ten chalan, ktorého meno mi stále unikalo sa spamätal ako prvý. „Tak toto je
dobré! Že Niallova kapela, pchéé! Už som počul aj o Harryho kapele, ale
žeby niekto povedal Louisova kapela, to nie!“ zas som nechápala, o čom to
hovorí. „Prepáč, ale kto je ten Louis?“ spýtala som sa a to sa už Niall
váľal na zemi od smiechu. Ten chalan, ktorého meno som nevedela, ku mne vystrel
ruku. „Louis Tomlinson, teší ma!“ uškrnul sa. Tak toto je trapas! Ale čo som
mohla od seba očakávať?! „Ou, no prepáč. Ja som Amy. Tiež ma teší.“ Zachectal
sa.
Nemohla som si
odpustiť otázku: „Ty si ma nepamätáš, však?“ iba zmätene pokrútil hlavou,
a tí dvaja blázni sa rehotali. „Ešte včera si ju chcel dostať do postele
a dnes si nepamätáš ani jej meno? Ty si teda pekné číslo, Lou!“ povedal
Harry, keď na chvíľu ovládol smiech, potom sa rehotal ďalej. „To bolo so mnou
až také zlé?“ spýtal sa nechápavo Louis. Pozerala som na neho a na
Harryho, ktorý stál dva kroky za ním. Zrazu sa Harrymu na tvári rozhostil
úsmev. Ako keď niekto dostane nápad. A potom na mňa nenápadne žmurkol.
Neviem, čo plánuje, ale čoskoro to všetci zistíme.
Znovu som pozrela
na Louisa. „Ty si zo včera naozaj nič nepamätáš?“ Vyzeral, že tuho premýšla
a loví v pamäti, no nakoniec len rezignovane pokrútil hlavou. Harry
zatiaľ niečo šepkal Niallovi a ten mal problém ovládnuť smiech. Čo tá
dvaja plánujú? Harry ma nenechal dlho čakať na odpoveď. „Ale Lou, to si fakt
nepamätáš? Bol si naozaj zábavný. Najprv si začal riešiť poradie, v akom
budeme spať s Amy!“ zarehotal sa a chcel pokračovať, no ja som ho
prerušila. Mne totiž prišlo celkom vhod, že si to nepamätal. „To mu musíte
pripomínať?!“ „Ale áno, myslím, že by to mal vedieť. Toto je len začiatok.
Potom si sa rozhodol, že prvý pôjde Niall a ty zatiaľ pretiahneš mňa...“
nedokončil, lebo cez Niallov záchvat smiechu to nebolo možné. „Lou...Lou na to
ne-ne-nepotre-trebuje-e-e byť ani o-o-opitýýý“ Niall zo seba vysypal cez smiech
a potom sa nerušene rozrehotal znova.
Len som nechápavo
pozerala z jedného na druhého. ČO?! No Harry ešte neskončil. Vlastne som
mala pocit, že ešte len začínal, ale s čím, to som netušila. Otočil sa
k Louisovi a pokračoval: „Potom si volal Eleanor, to si pamätáš,
nie?“ Louis nechápavo pokrútil hlavou. Ale teraz som bola mimo aj ja. Aká
Eleanor? Veď on žiadnej Eleanor nevolal. Ja by som si to mala pamätať, ja som
predsa nič nepila. „Čo som povedal Eleanor?!“ zvreskol netrpezlivo Louis. Harry
sa uškŕňal od ucha k uchu. „Nó, povedal si jej, že ťa nemá tak skoro
čakať, lebo plánuješ otestovať Niallovo nové dievča. A že ak bude lepšia,
tak ťa vôbec nemusí čakať. Dosť nakričala, ale ty si povedal, že sa nemusí báť,
že pre Zayna by mohla byť aj tak dosť dobrá“ Harry sa zachechtal a Louis
viditeľne zbledol. Tá Eleanor asi bude poriadne dôležitá, ale kedy jej volal?
Niall sa rehotal, Harry uškŕňal a ja s Louisom sme boli úplne mimo.
Harry mi niečo naznačoval ústami. Raz, dvakrát, trikrát. Spolupracuj.
A vtedy mi docvaklo.
„Ani ďalej si
nepamätáš?“ spýtala som sa a Lou pokrútil hlavou. Ešte bude veselo. „To by
si si mohol pamätať. U Nialla si stiahol ešte jednu flašku a potom si
sa ho pokúsil znásilniť.“ Harry a Niall sa museli oprieť o stenu, aby
sa od smiechu nezvalili na zem. No ten Harryho nápad sa mi páčil. Konečne som
pochopila, o čo m u ide. Ešte sa zasmejeme, tým som si istá. Lou očividne
veril tomu, čo sme mu povedali, že urobil. Mám vymyslených pár zaujímavých
vecí, čo mu poviem, že spravil. A Harry očividne tiež.
Pozrela som na
Nialla a skúsila som nahodiť vážny výraz, no trhalo mi kútikmi úst. „Čo je
Niall, včera, keď ťa zvalil na gauč ti to také vtipné nepripadalo.“ Niall sa
snažil povedať niečo na svoju obhajobu, ale po chvíli to vzadal a zvalil
sa s rehotom na zem. Harry sa rehotal tiež, ale aspoň sa udržal na
nohách. A Louis tam stál
s vydesenou tvárou a pôsobil ako vyoraná myš. Harry sa po chvíli
upokojil a postavil vedľa mňa. Asi mi prišiel na pomoc. „Podľa mňa si si
Nialla pomýlil s Amy. Oslovoval si ho Annie a počas toho, ako si sa
mu snažil vyzliecť tričko si ho prehováral, aby dal prednosť tebe pred tou
blond mrkvou, ako si ho nazval.“ Harry sa odmlčal, došli mu nápady, no mne
pekných pár vnukol. Louis sa tváril vydesene. Len s otvorenými ústami
počúval.
Nesmieš sa
zasmiať! Pripomenula som si a pokračovala som v začatom divadielku.
„Začal si ho presviedčať, že si vo všetkom lepší, hlavne v posteli.“ Niall
sa začal válať po zemi od smiechu. „Narátal si asi 15 dôvodov, väčšina sa síce
opakovala, ale niektoré boli naozaj zaujímavé.“ Niall mi chcel pomôcť, no
smiech mu nedovolil veľa rozprávať. Nakoniec zo seba dostal: „Vraj aj Harry to
môže dosvedčiť“ a vybuchol znova do smiechu.
Ja som len
nechápavo pozrela na Harryho a Louis nasucho preglgol. Chudák, toto bude
dlho predýchavať. Ďalší dôvod mu chcel “pripomenúť“ Harry. „No a potom si
povedal, že je dôležité aj “náčinie,“ ako si to nazval. A keby v tom
niekto nezaklopal na dvere, zrejme by si nám to náčinie aj ukázal.“ Niallov
rehot prerušil Harryho rozprávanie. Moja myseľ pracovala na plné obrátky. Čo
ďalej?!
Niall sa rehotal
tak hlasno, že nebolo možné nič hovoriť a ja som rozmýšlala, čo poviem
ďalej. Bola by jedna vec, ale budem až taká zlá? Zlomyselný hlások v mojej
hlave povedal, že budem a tak som pokračovala. Len sa nesmiem zasmiať! „S
Harrym sme ťa stiahli z Nialla, a to vôbec nebolo jednoduché.“ „Tušíš
Lou, koľko vážiš?“ pripojil sa Harry, no ja som ho prerušila. Túto časť som
mala zaujímavo vymyslenú a nechcela som, aby on začal hovoriť niečo iné.
„Keď si prestal obťažovať Nialla, rozhodol si sa, že pôjdeš otvoriť. Za dverami
stála suseda. Milá osôbka, asi okolo 40-ky.“ „Harry si na ňu robil zálusk, ale
nedal si mu šancu Lou!“ kedy sa Niall dokázal upokojiť natoľko, aby mohol
hovoriť, pre mňa ostalo záhadou.
Tú poznámku
s Harrym som nepochopila, no oni áno. Harry škaredo pozrel na Nialla
a Louis stál na mieste celkom nehybne. Dýcha vôbec? Preblesklo mi hlavou
a po pár sekundách som skonštatovala, že dýcha. „Čo-čo bolo s tou
susedou?“ spýtal sa, vydesene čakajúc na odpoveď. „To by si nám mal povedať
ty!“ začal ďalej rozvíjať príbeh Harry. Potom som sa pridala aj ja „My nemôžme
vedieť, čo bolo ďalej, kedže si sa s ňou zamkol v kúpelni.“ Keď som
videla Louisovu tvár, nedokázala som ďalej pokračovať. Bol úplne biely, so
zeleným nádychom, nehýbal sa a neviem či vôbec dýchal. Začala som ho
ľutovať. Asi sme to trochu prehnali.
Ale Harrymu to
nestačilo. Zrejme ho chcel dohnať k šialenstvu. „Zakričal si,že si máme
nechať Amy a ak chceme aj Eleanor, lebo ty máš lepšiu. Potom sme vás
nechali na pokoji a žúrovali sme ďalej v obývačke.“ Nikto už nič
nehovoril, všetci sme čakali na Louisovu reakciu. Ja som sa cítila naozaj blbo,
ale Niall s Harrym sa stále bavili. „Ja...no...idem...idem za...zavolať
El“ vykoktal Louis a vzdialil sa.
Keď už bol ďaleko
a nič nemohol počuť, Niall s Harrym vybuchli do rehotu. Ich očividne
netrápilo svedomie ako mňa. „Neprehnali sme to trochu?“ musela som sa spýtať.
„Nezmysel,“ povedal mi Harry „Louisove žarty bývajú horšie.“ Rehotali sa ďalej
a ja som sa pozrela na hodinky. „Do riti!“ zanadávala som si. Čudne na mňa
pozreli. Ešte som si nezvykla nadávať po anglicky, predsa len v slovenčine
som tých nadávok poznala trochu viac. „Musím už ísť, ak nechcem byť neskoro
v škole.“ Rýchlo som vysvetlila a chcela som odísť, ale Harry ma
zastavil. „Počkaj, môžeme ťa zviezť,“ ponúkol sa. „Prepáč, ale naozaj nechcem
byť pri Louisovi, keď dotelefonuje a zistí, čo sme spravili.“ Uškrnula som
sa, zamávala im a bežala do školy.
Na chodbe som
videla Louisa. Telefonoval, tváril sa nechápavo, no pomaly sa mu vracala farba.
Rýchlo som ho obišla a bežala ďalej.
Siedma časť
OKOLO TRETEJ
POOBEDE
Akurát sedím
u riaditeľky v kancelárii. Okrem mňa a tej starej ježibaby je tu
len Jennifer. Ona môže za to, že tu som. Keď si pomyslím, že som sa jej chcela
ospravedlniť, udobriť sa s ňou, až mi je zle. Od rána sa mi vyhýbala
a ignorovala ma, čo mi vyhovovalo. Myslela som, že sa budeme tváriť, že sa
nič nestalo. Tak to bolo celý deň, až kým neprišiel obed. Niesla som si akurát
jedlo a hľadala som voľný stôl. Jennifer prechádzala okolo mňa
s nejakou oranžovou vodou – zrejme džúsom – v rukách. Otočila som sa
k nej a otvorila ústa, že sa jej ospravedlním, keď na mňa pozrela so
zlomyselným úškrnom. O sekundu neskôr už bol džús na mojom tričku. Najprv
na mňa zazrela a potom nahodila vydesený výraz a tak, aby všetci
počuli, začala so svojím divadielkom. „Ó, Bože môj! Som taká nešikovná! Prepáč,
mrzí ma to.“ Očividne ju to nemrzelo no ona nechcela oklamať mňa. Nie, toto
predstavenie bolo určené ľuďom naokolo. Pokračovala ďalej, ako ju to mrzí, že
si ma nevšimla a podobné drísty.
Už som toho mala
dosť. Pustila som svoj obed a ten sa rozletel po okolitej dlážke.
V hlave sa mi zrodila zaujímavá myšlienka. Keď som bola mladšia,
chodievala som na karate. Skončila som síce asi pred šiestimi rokmi, ale pri
mladšej sestre som tieto svoje znalosti využívala hádam každý deň. Jednu ruku
som položila Jennifer na plece, druhú okolo krku, krátky pohyb nohou... Trvalo
necelú sekundu a Jennifer ležala na zemi v zvyškoch môjho obeda. So slovami „Prepáč, nevšimla som si ťa“ som
opustila jedáleň a vydala sa do triedy na ďalšiu hodinu.
Skôr ako som tam
došla ma však zastavil nejaký starší chalan. Najprv čumel na moje tričko (bolo
biele a kedže bolo premočené od džúsu, dosť cezeň presvitalo,) potom mi
povedal, že ma čaká riaditeľka. Keď som vošla do jej kancelárie, Jennifer práve
niečo vysvetľovala riaditeľke a tá mi kívla, nech si sadnem. Tak som si
sadla a počúvala. Jennifer poriadne prikrášlene opisovala riaditeľke naše
včerajšie stretnutie a prácu na referáte. Po chvíli ma to prestalo baviť,
a tak som rozmýšlala, ako to asi dopadlo s Niallom, Harrym
a Louisom. Možno sa Louis nejako pomstil, možno sa s nimi
nerozpráva... z úvah ma vytrhla Jennifer, ktorá už kričala. „...a potom na
mňa vybehla s nožom!“ takže s nožom?! Toto ešte bude zaujímavé,
otočila som sa k nim a počúvala som. Po desiatich minútach
nezmyselných drístov sa utíšila a spolu s riaditeľkou pozerali na
mňa. Asi by som mala niečo povedať. „Ja vám, ak sa nenahneváte, svoju verziu
hovoriť nebudem. Načo, aj tak by ste mi neverili. Ale môžem zavolať jednému
človeku, ktorý celú tú hádku počul.“ Jennifer vypúlila svoje obrovské,
zmachlené oči a riaditeľka prikívla.
Vyšla som von.
Aká som bola rada, že mi Niall dal číslo. Včera som nechápala, načo mi ho
dával, ale som rada, že som si ho zapísala. Vytočila som a čakala. Zvonilo
to a nikto nezdvíhal. Až teraz mi začalo dochádzať, aký veľký problém
vlastne mám. Zbila som spolužiačku, údajne som ju aj napadla nožom. Ak jej toto
uveria, som v riti. Už som pomaly podľahla zúfalstvu, keď sa
z telefónu ozval Niallov veselý hlas: „Haló?“ „Ahoj Niall, to som ja, Amy,
máš chvíľku čas? Potrebujem tvoju pomoc!“ „Samozrejme, že mám čas. Stalo sa
niečo?“ „Stalo sa to, že s Jennifer sme pokračovali vo včerajšej hádke
a teraz sedíme v riaditeľni a ona tvrdí, že som na ňu včera
vytiahla nôž a podobné drísty. Nemohol by si prísť a povedať, čo si
počul? Skôr, než začne tvrdiť, že som sa ju pokúsila znásilniť alebo neviem
čo.“ V telefóne sa ozval rehot. Aspoň, že on sa dobre baví. „Je ti to
vtipné? Lebo mne nie! Možno ma vyrazia zo školy a ty sa tu na tom dobre
bavíš!“ „Prepáč, samozrejme, že to nie je vtipné. Ako ti pomôžem?“ „Nemohol by
si sem prísť a povedať, čo sa včera stalo?“ bola som už zúfalá. „Myslíš,
že je to dobrý nápad? Nezačnú všetky baby pišťať a odpadávať?“ Kde do riti
berie tú istotu? „Nie si náhodou trochu namyslený?“ „Nemyslím. Už mi odpovieš?“
„Škola už skončila, všetci sú už doma len ja tu musím trčať ako debil.“
„Nerozčuluj sa, dobre? Daj mi radšej adresu“ nadiktovala som mu ju a on mi
ešte povedal: „Do pol hodiny sme tam!“ a zložil. Sme? Vŕtalo mi
v hlave, koho dotrepe. Len dúfam, že nie Louisa. Ten ešte asi bude na mňa
nahnevaný. Vrátila som sa do riaditeľne. „Príde?“ spýtala sa prísne riaditeľka.
Prikývla som. „Dobre, buďte tu, keď príde, príveď ho tiež sem. Ja zatiaľ musím
niečo vybaviť. Nemám na práci len riešiť vás dve!“ prísne na nás pozrela
a odišla.
Sadla som si na
gauč, prehodila nohy cez operadlo a vytiahla si slúchatká. Toto som potrebovala!
Pomyslela som si, keď začala moja obľúbená pieseň: Prodigy – When u up.
Jennifer niečo hovorila. Dala som si hudbu hlasnejšie a pozrela na
Jennifer, ktorá len otvárala a zatvárala ústa. Určite stále rozprávala, no
bolo mi to úplne jedno. Asi dvadsať minút som tam ležala a počúvala hudbu.
Vystriedali sa mi všetky obľúbené kapely, Prodigy, Linkin park, Green day...
Toto sú poriadné kapely, nie ako tá Niallova. Keby tak vedel...
Pesnička, ktorá
hrala zrazu v polovici skončila a začala hrať úplne iná. Zdá sa mi to
alebo ten zvuk vychádza z inokade? Plesla som si po čele. Ja krava, zvoní
mi mobi! Zalovila som vo vrecku. Na
displeji svietilo meno Niall.
Ôsma časť
Volal mi Niall.
„Už sme tu, čakáme pred školou“ „Sme? Kto je s tebou?“ „To teraz nerieš,
pohni tým svojím pekným zadkom, nechce sa mi tu už čakať!“ a zložil. Vyšla
som von a hneď som ho zbadala. Vedľa neho stál nejaký chalan, ktorého som
nepoznala. „Nekomentuj môj zadok
a radšej pohni tým svojím!“ zasmiali sa a vošli za mnou. „Mimochodom,
som Amy.“ Otočila som sa k tomu neznámemu chalanovi. „Viem, Niall mi
o tebe hovoril“ uškrnul sa. Škaredo som zazrela na Nialla. Mala to vyzerať
nahnevane, ale on sa začal rehotať.
Prevrátila som
oči a pozrela na toho druhého. Ten iba čumel na moje tričko. Stále bolo
mokré a presvitala mi spod neho ružová podprsenka s kvietkami.
Prekrížila som si ruky na prsiach a odkašľala si. Zdvihol pohľad, pozrel
mi do tváre a začervenal sa. „Čo si pre Boha robila?“ spýtal sa
a zdvihol jedno obočie. „Ja nič, to moja spolužiačka Jennifer. Kvôli tomu
som tu doteraz.“ „Kvôli tomu, že ťa obliala?“ neveriacky a podozrievavo na
mňa pozrel. Sklopila som pohľad a zahanbene som pozerala do zeme. „No,
vlastne skôr kvôli tomu, čo som jej ja za to urobila“ „A čo také si jej urobila?“
spýtal sa s neskrývanou zvedavosťou. „To nemusíš vedieť!“ zamrmlala som,
červená ako rajčina.
Otvorila som
dvere do riaditeľkynej kancelárie, kde bola len Jennifer. Vypúlila oči
zamrmlala niečo, čo znelo ako: Oh my carrot. Nechápavo som na ňu pozrela
a chalani sa “nenápadne“ zachichotali. Jennifer očervenela. Nebola zvyknutá
na to, že sa na nej smejú. Zvačša sa ona smeje na ostatných. Potom ten druhý
prevrátil oči a zamrmlal: „Nevravela si, že tu nikto nebude?“ „To je
Jennifer. Kvôli nej som tu.“ Povedala som mu znechutene.
Chcela som ešte
niečo dodať, ale vtom došla riaditeľka a spýtala sa: „Kto je to?“
Postavila som sa k Niallovi a predstavila ho. „Toto je Niall, môj
sused, ktorý počul našu hádku. A toto je niekto, kto prišiel s ním.“
Ukázala som na toho druhého chalana, ktorý sa dovtedy tváril strašne vážne. Zachechtal sa a Jennifer
prevrátila očami, pozrela na mňa ako na debila (nič nové) a nechutne
sladko zažmurkala na neho. „Volá sa Zayn. Zayn Malik.“ Nahodila najvtieravejší
úsmev, ako dokázala. „Vy sa poznáte?“ spýtala som sa, Zayn a Niall sa na
mne začali smiať, Jennifer prevrátila oči a zasmiala sa tiež, pričom
hádzala po obidvoch nechutné pohľady. Vtedy mi došlo.
Otočila som sa
k Niallovi a pošepky sa spýtala: „Aj on je z tvojej kapely?“ prikývol
a smial sa ďalej. Zayn na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. „Čo si to tam
šepkáte, hrdličky?“ spýtal sa s nevinným úsmevom. Snažila som sa nemyslieť
na jeho úsmev a odpovedať. „Keby som to povedala nahlas, bola by som za
debila. A tie hrdličky si nechaj!“ „Mne to môžeš povedať“ sladko prehodila
Jennifer, „ja ťa považujem za debila v každom prípade.“ Ukázala som jej
prostredný prst, ani som na ňu nepozrela.
Riaditeľka sikla, no ja som ju ignorovala, ešte som to nedoriešila so
Zaynom. „Keď som to povedala ráno pred Harrym a Lewisom, smiali sa na mne
ešte asi desať minút.“ „Louisom!“ opravil ma Niall, no vtom nás začala
riaditeľka utišovať. „Tak dosť! Všetci sadnúť! A vy,“ ukázala na Nialla
„mi povedzte, čo sa vlastne včera stalo. A skúste ho niekto prerušiť!“
škaredo zazrela na všetkých v miestnosti. Niall porozprával všetko tak,
ako bolo. Vrátane všetkých nadávok a urážok, čo padli, oveľa podrobnejšie,
než bolo treba. Riaditeľka sa tvárila rovnako zmätene ako Zayn. Obaja len
pozerali raz na mňa, raz na Jennifer ako na totálnych idiotov. Mne to bolo
jedno, už som bola na to zvyknutá, ale jej to jedno nebolo, očividne sa jej to
nestávalo často.
Keď Niall
skončil, postavila som sa. „Aj ja by som k tomu chcela niečo povedať.“
„Budeme počuť tretiu verziu tohto príbehu?“ spýtala sa prísne riaditeľka.
Prevrátia som oči „Už som vám hovorila, že to nebudem vysvetlovať. Ale
rozmýšlala som nad jej verziou“ ukázala som smerom k Jennifer, „a musím
povedať, že je asi taká reálna ako moja šanca sem zapadnúť. Včera keď bola
u mňa, mala asi desať centimetrové opätky, sukňu dlhú asi pätnásť
centimetrov, v ktorej nohy od seba nemohla dať ďalej ako na dĺžku chodidla.
Vážne si myslíte, že keby som vytiahla na ňu nôž, tak by mi ušla? A ešte
si zobrala aj všetky svoje veci? A keď ešte vezmem do úvahy, že má asi tak
dvadsať kíl, obvod pása tak pätnásť centimetrov a zlomený nechtík,“
Jennifer na mňa hodila vražedný pohľad a Niall so Zaynom sa začali smiať,
no zamaskovali to “veľmi dôverihodným“ kašlom. „a ja vážim asi trikrát toľko,
mám hnedý pás z karate, nemyslím, že by došla vôbec po dvere. Ale aj keby
som sa ju pokúsila zabiť a ona by mi ušla, asi by niekomu zaklopala na
dvere alebo kričala o pomoc, alebo zavolala políciu.“ „Bola som
v šoku“ povedala slabým hláskom. „A dnes cestou do školy ťa ten šok
natoľko prešiel, že si nemala problém ma obliať?“ zazrela som na ňu
a kedže jej došli argumenty (ak sa to argumentmi dalo nazvať), rozplakala
sa.
Ja som si
sadla, podoprela si hlavu a zamrmlala si popod nos: „Ja už
nevládzem...“ Niall, ktorý sedel vedľa mňa to počul, chytil ma okolo pliec
a potiahol k sebe tak, že som skončila na jeho pleci. Zavrela som
oči, nevládala som ani myslieť, z týchto nezmyselných hádok som bola
totálne vyčerpaná. Nikto nič nevravel, počula som len šťuknutie pera
a škrabot po papieri,ako keď niekto veľmi rýchlo píše. Prestala som si
uvedomovať zvuky okolia a začala vnímať úplne iné veci. Ako napríklad
Niallovu vôňu. Voňal... dobre. Únava mi stenčila moju, aj tak dosť skromnú
slovnú zásobu. Vrátila som sa k úvahám o Niallovi. Dnes mi zrejme zachránil život. Neviem čo by
som bez neho robila, je tu môj jediný kamarát. A to sa poznáme deň. Ak
nerátam tých pár mesiacov každodenného nadávania. Dúfam, že mi to dokáže
niekedy odpustiť. A že zostaneme kamaráti. Iba kamaráti. Ale čo ak to on
tak nebude chcieť? Čo potom urobím? Budem predstierať, že ho ľúbim, aj keď to
tak nebude? Alebo mu poviem “nie“ a už ho možno nikdy neuvidím? Ale keby
si tak našiel nejakú priateľku... ale keby ona bola žiarlivá a vadilo by
jej, keby som sa s Niallom stretávala? Čo potom urobí Niall? A čo
urobím ja?
„Amy?“ zdalo sa mi alebo niekto povedal moje
meno? „AMY!“ Niall mnou zatriasol, ja som sa vystrela a otvorila oči.
Poobzerala som sa po miestnosti, včetci čumeli na mňa, ako inak?! Pozrela som
na riaditeľku, myslím, že to ona povedala moje meno. Spustila desaťminútový
monológ a ja som všetku svoju energiu venovala tomu, aby moje oči zostali
otvorené. Keď skončila, len som prikývla. Ani neviem, na čo. Niall aj Zayn
vstávali, takže asi môžme ísť. Tiež som vstala a vyšla z dverí.
Jennifer sa pokúšala hádať s riaditeľkou, ale tá ju odbila.
„Ty to berieš
pokojne“ uškrnul sa na mňa Zayn. „Aký bol rozsudok?“ spýtala som sa
a vyslúžila si dva nechápavé pohľady. „Ty si nepočúvala?“ zazrel na mňa
Niall. „Vlastne ani nie, sústredila som sa na to, aby moje oči zostali
otvorené“ pozreli na seba a Niall začal vysvetlovať. „Takže, ty máš dvojku
zo správania a Jennifer trojku a...“ „Takže ma nevyhodili?“ tešila som sa
ako malé decko. Vyskakovala som, točila sa okolo vlastnej osi, až kým som
vrazila do steny. Chalani sa rozbehli ku mne, zachraňovať ma, no ja som na
nárazy zvyknutá. Zažijem ich denne desiatky, ak nie aj stovky. Vyskočila som
skôr, než ku mne dobehli a pokračovala vo vykrikovaní: „Zostávam
v Anglicku, oh yeááááh!“ Nechápavo na mňa zazreli a z Nialla
vyšlo slabé „Čo?“ vykrikovala som si ďalej: „Nevylúčili ma, takže zostávam
v Anglicku!“ pridala som čudesnú otočku a hoci to vyzeralo všeliako
a Zayn s Niallom ku mne naťahovali ruky, predsa len som to ustála.
„Nemusím sa vracať domov!“ zas na mňa nechápavo pozreli, potom sa Zayn spýtal:
„A kde je to tvoje domov?“ Vtedy mi došlo, že oni nevedia, že nie som
Angličanka. „Si z Írska?“ spýtal sa Niall s nádejou v hlase.
Bolo mi až ľúto, že ho musím sklamať.
Pokrútila som
hlavou a Zayn pokračoval v hádaní „USA“ znova som pokrútila hlavou „Z
niekadiaľ z Európy?“ prikývla som a on hádal ďalej. Francúzsko,
Španielsko, Taliansko... samozrejme, stále mimo. Niall sa na tom dobre bavil
a ja som stále len krútila hlavou. Vyšli sme zo školy a Zaynovi došli
názvy európskych krajín (ja by som si spomenula ešte aspoň na desať ďalších.)
Pozrel na mňa neodolateľným pohľadom psých očí. „Prezradíš mi, odkiaľ si?“
spýtal sa a pomaly kráčal k veľkému čiernemu autu, ktoré parkovalo
neďaleko. „Zo Slovenska!“ zakričala som mu a vybrala sa opačným smerom,
smerom ku mne domov. Pochybujem, že o tej krajine vôbec niekedy počul.
Zrazu ma niekto
chytil zozadu za ruku. Prudko som sa otočila a moja tvár bola niekoľko
milimetrov od Zaynovej. „Kam si sa vybrala?“ spýtal sa a stále bol pri mne
neuveriteľne blízko. Musela som o krok cúvnuť, inak by som nebola schopná
premýšlať. „Domov, kam asi?“ „Ideš opačne, auto máme tam“ ukázal smerom
k čiernemu autu a Niallovi. „Ja radšej pôjdem pešo, ak sa neurazíš.
Ale som veľmi rada, že som ťa stretla. A vďaka, že ste prišli
a zachránili ma.“ Vycerila som na
neho svoje krivé zuby a na sekundu som ho objala.
„Uvidíme sa ešte
niekedy?“ spýtal sa, keď som sa odtiahla. „Neviem“ pokrčila som plecami, zakývala
Niallovi a pobrala sa domov. „Amy?!“ zavolal za mnou a ja som sa
otočila. Usmial sa na mňa, Bože, ten chalan má neuveriteľne krásny úsmev,
spamätaj sa!!!! Rýchlo som precitla a zachytila jeho otázku: „Naozaj chceš
ísť takto cez mesto?“ nechápavo som na neho pozrela. „Tvoje tričko!“ uškrnul sa
a ja som pozrela na obrovský oranžový fľak, ktorý doslova svietil. „Áno,
chcem!“ zatvárila som sa nesmierne vážne, čo ho rozosmialo, tak som im len
zamávala a šla domov.
Akonáhle som
zašla za roh a nemohol ma vidieť, obliekla som si sveter. Aj keď by som to
pred ním nepriznala, naozaj som nechcela ísť cez mesto so škvrnou na tričku.
Keď som prišla domov, rovno som sa zvalila do postele. Bolo len šesť hodín, no
ja som zaspala.
Deviata časť
O NIEKOĽKO
DNÍ
Bola streda.
Vstala som, obliekla sa, učesala, namaľovala... urobila všetko pre to, aby som
vyzerala ako človek a šla do školy. Od “incidentu“ s Jennifer sa
postoj ľudí na škole ku mne zmenil. Namyslené fifleny ako ona ma ohovárali, aj
keď dovtedy ani netušili, že existujem. Ľudia, ktorí Jennifer nemali radi sa so
mnou začali baviť. Hneď na druhý deň mi nejaká baba povedala, že ma obdivuje, ako
som si s ňou poradila. Iní mi občas zakývali, pozdravili sa. Ja som
odzdravila späť, zo slušnosti. Doteraz sa oni nechceli baviť so mnou, odteraz
sa ja nechcem baviť s nimi. Ak sa so mnou chcú baviť len preto, že som
zložila Jennifer, môže sa stať, že skončia rovnako.
Dorazila som do
školy, no to nedokázalo prerušiť moje úvahy. Len sa zmenil ich smer.
So Zaynom sme sa odvtedy ešte párkrát stretli, len sa tak rozprávali
a stali sa z nás celkom dobrí kamaráti. No Nialla som už odvtedy
nevidela. Som len paranoidná alebo sa mi naozaj začal vyhýbať? A naozaj to
začalo, keď som sa začala stretávať so Zaynom? Hádam mu to nevadí. Ale nech! Ja
sa kvôli tomu neprestanem kamarátiť so Zaynom! Veď je to tu jediný človek,
ktorý sa so mnou rozpráva, jediný v celom Anglicku! Musím povedať, že ma
vážne prekvapil. Chvíľu mi trvalo, kým som ho začala vnímať inak ako len
pekného chalana a pochopila, že je úplne v pohode a dá sa
s ním dobre pokecať. Viem, že som povrchná hlupaňa a hodnotím ľudí
podľa výzoru, no už som sa hádam poučila. Zayn je pekný... no a čo? Už je
mi to úplne jedno, hlavne že má rozum a je milý. A ja ho mám rada.
Viem, že sa s ním môžem rozprávať o všetkom a on to pochopí. Veď
na to sú kamaráti... Pochopila som, že
z nás nikdy nebude nič viac ako dobrí kamaráti. A uvedomila som si,
že to tak aj chcem. Chvíľkové pobláznenie, ako by som to nazvala, ma už prešlo.
Našťastie. V skutočnosti mám totižto rada niekoho iného. Niekoho, kto
o tom nevie a asi ani nikdy nebude...
Zazvonilo
a ja som sa pobrala na prvú hodinu. Celý deň prebehol tak ako vždy. Písala
som poznámky a pomedzi ne som kreslila zaujímavé ornamenty, zväčša zhluky
čarbaníc. Na obede som obsadila posledný voľný stôl a vyložila si nohy na
stoličku. Všetci na mňa čumeli, no ja som sa pokúšala pôsobiť odstrašujúco
(čistý magor), aby si ku mne nikto nesadol. Samozrejme, nepomohlo to. „Smiem si
prisadnúť?“ ozval sa nesmelý dievčenský hlások. Prikívla som ani som nezdvihla
pohľad, nechcela som vedieť, kto si ku mne prisadol.
Po chvíli ma však
premohla zvedavosť. Oproti mne sedela drobná tmavovláska. Tvárila sa vystrašene
a pozerala na mňa, akoby očakávala, čo spravím. Usmiala som sa na ňu
dúfajúc, že sa prestane tak vydesene pozerať. Tiež sa pousmiala
a predstavila sa: „Som tu nová, volám sa Sara,“ predstavila sa pričom
svoje meno vyslovila akosi inak, so zvláštnym prízvukom. „Sarah?“ spýtala som
sa ako idiot. „Nie, len Sara“ „Ja som Amy. Ty asi nie si odtiaľto, však?“
„Vlastne nie, som z Česka.“ Vypúlila som oči a ona začala
vysvetlovať: „To je taký menší štát v stre...“ „Ja viem!“ prerušila som ju
nahlas, po Slovensky, „veď my sme skoro susedy!“ teraz vypúlila oči ona „To
nééé!“ vykríkla a celá miestnosť sa pozrela na nás. Rozrehotali sme sa
a tak pokračoval celý náš obed. Kecali sme, nemuseli sme sa báť, že by nám
niekto rozumel, takže som sa mohla na všetkých posťažovať a ponadávať si
(a ja som to patrične využila).
Toľko sme sa
rozprávali a smiali, až sme skoro zmeškali začiatok ďalšej hodiny. Smola,
že so Sarou nemáme žiadne spoločné hodiny, rozmýšlala som, kým som pracovala na
jednom zaujímavom graffite medzi poznámkami v zošite. Nemal žiaden význam,
aspoň ja som o ňom nevedela.
Po škole som si
doma vytiahla notebook a zapla faceebook. Napísala som pár starým
kamarátom, ktorí mi veľmi chýbali. Vtedy som si všimla, že mi blikla žiadosť
o priateľstvo. Nejaký Mark Willinson. Nepoznám, takže som to odmietla.
Písala som si s kamarátkami a ukázala sa mi nová správa. Odosielateľ:
Mark Willinson. Kto je a čo chce?! Správa bola krátka: „Why did u refuse?“
„Cos I don’t know ya“ odpísala som mu a nedočkavo
pozerala, kedy odpíše. Napísal takmer okamžite: „Yes you do“ nemal žiadnu
fotku, nič, čo by mi prezradilo, kto to je. „Where do I know ya from?“
spýtala som sa a bola som veľmi zvedavá na odpoveď. Klopkala som
netrpezlivo po stole, ale on si dával načas. „Long story, I’d write it if accepted“ a blikla mi znova žiadosť
o priateľstvo.
Prijať či nie?
Dlho som uvažovala, ako keby to bolo neviem čo, potom som klikla na “accept.“
Veď si ho môžem vymazať, keď sa ukáže, že je to nejaký magor. Rovno som
otvorila chat a napísala: „Explain it now“ „impatient?“ odpísal okamžite.
Nereagovala som, len som sledovala malý symbol dole, ktorý ma uisťoval, že on
niečo píše.
Keď prišla
správa, nedočkavo som ju otvorila. Na to, koľko ju písal, bola krátka. „Sorry
that’s not my real
name, but i cannot write my name. U know who I am. We r friends, remember?” „you're Zayn, right? „yep” ach, fakt milujem takéto správy. A
čo mu ja mám na to odpísať?! Potom ma
napadla jedna vec, ktorú som veľmi chcela vedieť. „Do u remember my, Niall's and Harry's joke? When
Louis was here and drunk? was he angry when he discovered what we had done? Is
he mad at me?” „no way. He liked that joke, told it had
been good one and that he was gonna borrow it” „good to know i'm not going to get drunk when he's close to me” „yeah, great idea. But there's one thing
I need to ask u I need some kind of help, hope u can do
that for me”
Bez váhania som sa rozhodla pomôcť mu. Nech už potrebuje
čokolvek. Veď on mi zachránil život a to ma ani nepoznal. (viem, trochu
prehnané, len prišiel a pozeral sa, ako Niall vysvetlí to so mnou a Jennifer,
ale vždy to tak beriem) „go
for it. What do u need me 4? I promise I'll do my best to help ya” „i feel so silly about asking u but
I have no other choice. Our band is invited to a party we should take our
girlfriends with us and I have nobody to take with me. Louis' got Eleanor,
Liam's taking Danielle, Harry's taking Caroline and Niall's going with
Samantha. None of us knows her, we're going to meet her first time there. Everyone
has someone to take with them but me. Would u go with me and pretend
u r my girlfriend? I don't want
them to make fun of me because of being alone.”
Tak oni sa mu
smejú? To si s nimi
ešte vybavím! Zvyšok mi akosi nedával zmysel, aj keď som si to čítala asi po
desiatykrát. Najviac mi nešlo do hlavy, prečo som mala chuť zavraždiť tú
Samanthu, nech už bola ktokoľvek. „do u have time right now?” „yep but why r
u asking that?” „i just wondered if you would rather come
to my place and tell it to me by yourself” „sure i'm on my way”
odpísal a v tom momente bol offline.
Desiata časť
Keď prišiel,
samozrejme, sme zabudli na veľmi vážny dôvod jeho návštevy a skončili sme
pri veselých rozhovoroch. Zaujímavých zážitkov z koncertov a neviem
kade ešte mal ako vždy zásobu. Ja som sa len rehotala a nebola som schopná
rozprávať, len som sa váľala po posteli a chytala za brucho. No aj keď sme
sa dobre zabávali, obaja sme mysleli na to isté. Keď sme len tak ležali na
posteli, rozhodla som sa to pripomenúť. Aj tak sme len čakali, kým na to príde.
„Ešte sme sa nedostali k dôvodu tvojej návštevy,” povedala som. Smiech ho
rýchlo prešiel, sadol si, vystrel sa a tváril neisto.
Tiež som sa
posadila a usmiala na neho. „Pozri, ja ti pomôžem, sľubujem, že spravím všetko,
čo budem môcť, len mi musíš povedať, čo vlastne potrebuješ.” Objal ma. „Ďakujem,“
zašepkal. Za každú cenu sa chce tomu vyhnúť? „Ehm, Zayn, nechcel si mi niečo
povedať?“ Povzdychol si a keď pochopil, že sa z toho nevykrúti,
začal. „Ide o to, že Ed Sheeran vydáva nové CD a bude ho
krstiť. My s chalanmi máme vystúpiť s jedným songom a zúčastniť
sa na párty. Lenže, všetci sme pozvaní s priateľkami. A ja jediný
žiadnu nemám. Preto ťa chcem poprosiť, aby si šla so mnou a predstierala,
že so mnou chodíš. Bol by to problém?” nahodil taký smutný pohľad, že keby som nebola rozhodnutá dávno, že to
spravím, rozhodla by som sa tak teraz. „Musíš na mňa tak pozerať?” spýtala som sa. „A
prečo ti to vadí?”
nadvihol obočie. „Lebo si
budeš myslieť, že súhlasím len kvôli tomu” „Takže súhlasíš?”
spýtal sa rozžiarene. Prikívla som. Zayn ma objal, vlastne sa na mňa zvalil a
ja som nemohla dýchať. S vypätím všetkých síl som ho od seba odtlačila. „Tvoja radosť ma zabije!” rozosmiala som sa a on sa ku mne
pridal.
„A čo ak budú
ľudia očakávať, že sa pobozkáme?” opäť som pokračovala vo vážnej debate. „A to
by bol pre teba taký problém? Ak hej, môžeš si predstavovať, že som niekto iný.” Vážne som sa nad tým zamyslela.
Bola by som schopná oklamať samú seba? „Tak, koho si budeš predstavovať?” prerušil otázkou moje myšlienkové pochody. „Roberta Pattisona!” vytresla som prvé meno, ktoré mi prišlo na
rozum. Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý
vravel: to nemyslíš vážne! Zamyslela som sa. „Mám lepší nápad,” Zayn na mňa pozrel, očakávajúc najhoršie. „Ruppert Grint!” Prikývol „To už je lepšie” „A ty si koho budeš predstavovať?” neodolala som a spýtala som sa. Na
chvíľu sa zamyslel. „Neviem,
ja by som si asi predstavoval, že je to normálne, dať si pusu
s kamarátkou, že to kamaráti robia,” uškrnul sa, „divné,
však?” „Nemyslím,” povedala som po krátkom uvážení, „len to berieš z iného uhla pohľadu. A kedy vlastne je tá párty?”
„V piatok o siedmej” Perfektné, o dva dni.
V tej chvíli ma
napadla jedna, podstatná otázka: Čo si oblečiem? Budem sa musieť uspokojiť s
tým, čo mám a niečo z toho vyčarovať. Na nákupy peniaze nemám. „Nad čím
rozmýšlaš?” spýtal. „Vážne to chceš vedieť?” prikívol, tak som mu to povedala. „Nad
tým, čo si tam oblečiem” priznala som sa. „Neboj sa, zoženieme ti nejaké sexy
šaty!” uškrnul sa, no ja som pokrútila hlavou. „To nejde, ja si nemôžem dovoliť
vybrať sa do obchodov a kúpiť si šaty.” Sklopila som pohľad, bolo mi to
trápne, priznať sa, no sme kamaráti a tí si hovoria všetko. „Neboj sa, ja sa
o to postarám, budeš tam mať najkrajšie šaty, uvidíš.” Usmial sa a chytil ma okolo pliec.
Pokrútila som hlavou. „Zayn,
to nejde. Nemôžeš mi kupovať šaty, to...” nenechal ma dohovoriť, zakryl mi rukou ústa. „Teraz budeš počúvať ty mňa, jasné? Takže, po
prvé, to čo plánuješ ty urobiť pre mňa, je oveľa horšie a ťažšie, ako
kúpiť jedny šaty. A po druhé, nechcem aby to vyznelo ako vychvalovanie,
ale myslím, že zarábam dosť na to, aby som ti mohol kúpiť jedny šaty.” Keď
dohovoril, jemne som zložila jeho ruku z mojích úst. „Ale ty ma nechápeš? Ono
to jednoducho...” „Ja som ešte neskončil!” prekričal ma, tak som zostala ticho
a čakala, akú múdrosť zo seba vypustí.
„Teraz ma dobre počúvaj! Buď so mnou pôjdeš
zajtra do nejakého obchodu a vyberieš si šaty alebo ti sám nejaké vyberiem
a donesiem!” Vypúlila
som oči. Naozaj by bol toho schopný? Urobil by mi to? Prerušil moje úvahy: „O koľkej zajtra končíš? Prídem po teba do
školy a pôjdeme do obchodov.” Chcela som namietať, ale zas mi zapchal ústa. „Takže o koľkej?” „O druhej” povedala
som rezignovane. Hádku som vzdala, hádať sa s ním nemá zmysel, človek nemá
šancu vyhrať. Jediný človek, ktorý dokáže vyhrať hádku so mnou. Keď mu došlo,
že som sa vzdala a on vyhral, šťastne sa usmial a pokračoval v zaujímavých
príbehoch. Ako si Louis pred koncertom nasadil na hlavu Harryho trenírky a
nechcel mu ich vrátiť. Utekal a nejako sa mu podarilo vybehnúť von medzi
faninky. Rehotala som sa ako blázon a takmer zabudla na to, čo som mu sľúbila.
Takmer. Keď odchádzal, pripomenul mi, že ma o druhej čaká pred školou. Povzdychla som si a zmierila sa
s tým. Takže zajtra...
NA DRUHÝ DEŇ RÁNO
Keď som vstala,
musela som sa dlho prehovárať, aby som vyliezla z postele. Nakoniec som sa
k tomu donútila a odšuchtala sa do kúpeľne, kde som spravila rýchlu
rannú hygienu. Obliekla som si rifle a tričko, potom som si spomenula, že
si mám poobede skúšať šaty a radšej som si pod rifle obliekla hnedé
silonky. Bez nich by som sa v šatách cítila blbo. Keď som sa vychystala,
vzala som si tašku, zamkla a vyšla von. Pred činžiakom stál nejaký chalan.
Nikdy pred tým som ho nevidela a chcela som ho obísť, keď sa mi zrazu
postavil do cesty. Mal dobré dva metre do výšky a asi meter do šírky.
Zrejme trávi dosť času v posilňovni, pomyslela som si. „Ty si Amy?“
zahučal smerom ku mne. „Podľa toho, kto sa pýta!“ škaredo som na neho pozrela.
„Priateľ dievčaťa, ktorému Amy spôsobila v škole problémy.“ „V tom prípade
nie som Amy“ usmiala som sa a odchádzala som. Bola som asi dva kroky od
neho, keď som pocítila ruku na pleci. Mám asi dve sekundy, potom ma zabije, pomyslela
som si a z celej sily som kopla tam, kde asi mohlo byť jeho brucho.
Nebolo to nijaké extra silné, nezložilo ho to na zem ani neodhodilo niekoľko
metrov dozadu, len šokovalo. A kým sa spamätal, ja som už ušla.
Keď ma Jennifer
zbadala v škole živú ani sa nesnažila skryť šok. Ja som chvíľu vážne
uvažovala, že ju zabijem. Našťastie pre Jennifer za mnou prišla Sara. Začali
sme sa rozprávať a ja som na tú kravu úplne zabudla. Celý deň prebehol
normálne vďaka tomu, že som na ňu už nenarazila.
Zazvonilo na
koniec poslednej hodiny a ja som sa ponáhľala pred školu. Bola som zvedavá
či Zayn naozaj príde. Hneď ako som vyšla von, striaslo ma. Bolo neuveriteľne
chladno, a to bol len koniec októbra. Bolo tam veľa ľudí, rozhliadala som
sa okolo, je tu niekde Zayn? Stále som sa obzerala, no nikde som ho nevidela.
Asi sa na to vykašlal, pomyslela som si s úľavou a vybrala sa smerom
domov. Kráčala som smerom k svojmu bytu, keď ma niekto chytil za plecia.
Spomenula som si na toho chalana z rána a striaslo ma. Pomaly som sa
otočila a pozrela na človeka, čo ma držal. Tesne nad oči mal stiahnutú
čiapku, veľké slnečné okuliare mu zakrývali pol tváre a ešte mal aj šál,
vytiahnutý po nos. Chvíľu som naňho pozerala a netušila, kto je a čo
chce. On pozeral na mňa a rozosmial sa, zrejme na mojom vydesenom výraze.
Podľa toho smiechu som ho spoznala. „Vieš, ako si ma vystrašil?! Toto mi už
nerob!“ Len sa usmial a pokrútil nado mnou hlavou. „Vysvetlíš mi, kam si
sa vybrala? Mali sme sa tu o druhej stretnúť a ísť do obchodov.“
Pozerala som do zeme, no Zayn ma chytil za bradu a donútil ma pozerať sa
mu do očí. „Odpovieš mi?“ „Myslím, že nie.“ Snažila som sa tváriť vážne, ale
trhalo mi kútikmi úst. Všimol si to a a uškrnul sa, potom ma chytil
za ruku a ťahal k veľkému čiernemu auto, ktorým sa priviezol aj
minule s Niallom.
Sadli sme si
dozadu a Zayn nadiktoval šoférovi nejakú adresu. Auto sa pohlo a on
sa obrátil ku mne. „Aké šaty chceš?“ spýtal sa. Zatvárila som sa urazene
a prekrížila si ruky na prsiach. Prečo provokuje? „Vieš, že žiadne.“
„Fajn, tak ti vyberiem ja. Nejaké veľmi krátke s hlbokým výstrihom,“
uškrnul sa. „Fajn a vieš čo urobím ja?“ spýtala som sa ho. Neodpovedal.
„Ja sa zamknem u seba v byte a môžeš ísť sám.“ Pozrel na mňa
urazene, ale videla som na ňom, že to len predstiera. „Len som ti povedal, akú
mám predstavu o tvojích šatách. Tak prezraď, aká je tvoja predstava?“
Otočila som sa mu chrbtom a sledovala cestu. Zvyšných pár minút som ho
ignorovala a on sa na mne smial.
Jedenásta časť
Keď sme zastali,
vystúpil, obišiel auto a otvoril mi dvere. „Vystupovať!“ uškrnul sa.
„A musím?“ „Ak nechceš, aby som ťa odniesol, tak áno!“ „Aj tak by si ma
neuniesol,“ zašomrala som a rýchlo vystúpila, aby ho to ani nenapadlo
skúšať. Vošli sme do nákupného strediska a Zayn ma viedol kamsi pomedzi
davy ľudí. Vtiahol ma do jedného obchodu, kde bolo obrovské množstvo šiat. Len
som stála ako idiot a pozerala sa dookola. Zayn sa pri pohľade na mňa
zasmial a potiahol ma k prvému stojanu so šatami. Ukázal na stojan
a naznačil mi, nech si vyberiem. Ja som tam však len stála a ani som
sa nepohla. Pokrútil nado mnou hlavou a sám sa začal hrabať
v šatách. Po chvíli vybral jedny
ružové na ramienka, podal mi ich a prešiel k ďalšiemu stojanu.
Neveriacky som pozerala na šaty, čo som mala v rukách. Do tohto ma chce
navliecť?!
Po pol hodine som
bola zavalená množstvom šiat a už ma ťahal ku kabínkam. „Budeme tu ešte
týždeň, kým toto všetko poskúšam,“ zafňukala som. „Nefrfli a začni!“ znela
jeho milá odpoveď. A tak som zaliezla do kabínky a začala si
navliekať prvé šaty. Rozmýšlala som či sa mám pozrieť do zrkadla. Mala som
strach, čo tam uvidím, ale radšej som sa pozrela nech viem, akú reakciu mám
očakávať. Hlboký nádych a otočila som sa k zrkadlu. Šaty boli krásne,
mali len jeden nedostatok – mňa. Nebola som prehnane sebakritická, tie šaty mi
neboli dobré. Smiešne na mne viseli, očividne boli určené babám
s o dosť väčšími prsiami. Vyšla som von a ukázala sa Zaynovi.
„Vyzeráš pekne,“ usmial sa. Pozrela som naňho prísne a zdvihla jedno
obočie. „No dobre, tak toto asi nebudú tie pravé, ale nevadí. Skús ďalšie.“
A tak som sa vrátila do kabínky a začala sa hrabať v hromade
šiat. Ktoré ďalšie? Vylovila som jedny farby bielej kávy, na ktoré mi padol
zrak. S malou dušičkou som sa pozrela do zrkadla. Neboli zlé. Ak tu nič
lepšie nenájdem, zostanem pri nich.
Vyšla som von
a pri Zaynovi som videla sedieť Louisa. Louisa?! Čo tu ten robí?
Spanikárila som a vbehla späť do kabínky. Zavrela som dvere a zhlboka
sa nadýchla. Niekto zaklopal na dvere. „Amy?“ ozval sa Zaynov nechápavý hlas,
„Amy, čo sa deje?“ Ešte sa pýta! „Nestačí, že ma tu takto vidíš ty, musí sa na
mne baviť aj on?“ „Ja som nevedel, že tu bude. Prišiel na nákupy
s Eleanor.“ Z vedľajšej kabínky niekto zaklopal na tú moju. „Teší
ma!“ ozval sa veselý dievčenský hlas. „Aj mňa,“ zašomrala som. Rozhodla som sa,
že oblečiem svoje veci a vypadnem odtiaľto. Natiahla som ruku dozadu
a chytila zips. Potiahla som ho dolu, no nepohol sa ani o milimeter.
Skúšala som ich rozopnúť znova a znova, ale nešlo to. Toto sa môže stať
iba mne! Keď som si bola istá, že tie šaty sama zo seba nedostanem, pootvorila
som dvere. Louis sa akurát bavil s nejakým dievčaťom, zrejme Eleanor. Aj
ja chcem tak vyzerať! Pomyslela som si závistlivo.
„Zayn!“ zakričala som tak nahlas, aby to počul
iba on. Prišiel bližšie a uškrnul sa. „No tak sa ukáž!“ Otvorila som dvere
a Zayn si ma prezrel. „Pekné!“ zhodnotil. „O to nejde,“ prevrátila som
oči, „zasekol sa mi zips.“ Rozrehotal sa a Louis s Eleanor sa od seba
odlepili. Pozreli smerom k nám a prišli bližšie. „Ty teda nie si
zrovna taktný. Ak sa ti šaty nepáčia, stačí povedať!“ napomenul ho Louis so
smiechom. „Ukáž sa!“ vyzvalo ma to dievča, nie, Eleanor, už si to zapamätaj!
Poodchílila som dvere. Viem, že v tých šatách vyzerám hrozne, ale čo iné
som mala robiť? Zavrieť sa do kabínky a čakať, kým odídu? Eleanor
pokrútila hlavou. „Táto farba ti nepristane. Skús toto!“ Natiahla sa do
vedľajšej kabínky a vytiahla odtiaľ tmavomodré šaty. „To bude problém,“
vzdychla som. Eleanor na mňa nechápavo pozrela a som zahanbene sklopila
pohľad. „Zasekol sa mi zips,“ zamrmlala som. Louis sa rozrehotal a Zayn sa
k nemu pridal. Eleanor ich obidvoch odtlačila o niekoľko krokov
dozadu. „Vy ste ale hnusní!“ povedala im. Louis sa zachechtal a pozrel na
mňa so zdvihnutým obočím. „Neviem, kto je tu hnusný!“ Eleanor prevrátila oči
a vošla za mnou do kabínky. Nedalo sa tam ani pohnúť, no ona sa pozrela na
kôpku šiat na stoličke. „To čo za šaty si si vybrala?“ spýtala sa
a v rukách držala jedny ružové. „To vyberal Zayn“ „A tieto?“ ukázala
na kus zelenej handry vedľa. „Tiež jeho výber!“ vykašlala sa na ne
a začala ma zachraňovať z tých, čo som mala na sebe.
Po chvíľke
bojovania so zipsom som cítila, ako šaty padli na zem. „Vďaka Bohu!“ zamrmlala
som. Nechápavo na mňa pozrela, tak som to zopakovala po Anglicky. Poďakovala
som jej a natiahla sa za riflami. „Čo robíš?“ spýtala sa so zdvihnutým
obočím. „Oblečiem si svoje veci a padám odtiaľto,“ objasnila som svoje
plány. „A čo šaty?“ „Tak na tie nemám ani chuť, ani náladu. A okrem toho,
nemyslím, že by sa tu našli šaty, ktoré by sa mi hodili.“ Povzbudzujúco sa na
mňa usmiala. „Doteraz ti šaty vyberal Zayn. A povedzme si narovinu,
vyberal katastrofálne.“ „Ja som to počul!“ ozval sa urazený Zayn spoza dverí.
„Zayn, ty si dnes už urobil dosť blbostí, ale hádať sa so mnou by bola tá
najväčšia!“ zakričala mu a venovala sa ďalej mne. „Ja sa o teba
postarám, som tu, ako sa zdá, jediný človek, ktorý sa vyzná v šatách.“
Usmiala sa na mňa a ja som hneď mala lepší pocit. „Rob si so mnou, čo
chceš,“ rezignovane som mykla plecami. Podala mi tmavomodré šaty. Boli veľmi
pekné, ale ja si mám dať také krátke šaty a dokonca bez ramienok? „To
myslíš vážne?“ „Smrteľne!“ uistila ma.
Povzdychla som
a začala sa obliekať. Eleanor bola stále pri mne a ja som mala
problém obliecť sa v tom obmedzenom priestore. Keď som si ich prevliekla
cez hlavu, zapla mi gombičky na chrbte, napravila sukňu... proste všetko, čo
bolo treba. Potom na mňa pozrela a usmiala sa. „No vidíš!“ skôr, než mi
objasnila, čo mám vidieť, otvorila dvere a zavolala Louisa so Zaynom. Bála
som sa ich reakcie. Obaja na mňa pozerali a nič nevraveli. Čím dlhšie bolo
ticho, tým horší pocit som mala. Po desiatich sekundách to bolo neznesiteľné
a ja som sa pokúsila dostať popri Eleanor späť do kabínky. Zayn ma chytil
za ruku a usmial sa na Eleanor. „Vďaka!“
povedal jej a potiahol ma ďalej. „Ten zvodný úsmev si nechaj!“
zamračil sa Louis, „a mimochodom, skutočný zvodný úsmev vyzerá takto!“ zaškeril
sa. Zayn tiež nahodil “sexy“ úsmev. Vyzeral hrozne smiešne. „No, kto má krajší
zvodný úsmev?“ spýtal sa. „Sorry Zayn,“ usmiala sa Eleanor a pobozkala
Louisa. „Nemohla som odolať,“ ospravedlnila sa mu pošepky, „ten tvoj zvodný
úsmev, veď vieš...“
Uškrnula som sa na Zayna. „Podľa mňa máš krajší zvodný
úsmev ty.“ „Vďaka,“ usmial sa a objal ma, „vyzeráš nádherne,“ povedal
a znova si ma prezrel. „Nemusíš to hovoriť. Viem, aká je realita a už
som sa s ňou zmierila.“ Pokrútil hlavou a prevrátil oči. „Ty si
nepolepšiteľná! Teraz sa prezleč a padáme odtiaľto. A tie šaty
berieme, to je ti, dúfam, jasné.“ Vbehla som do kabínky a prvýkrát pozrela
na seba do zrkadla. Tie šaty boli krásne, dokonca aj na mne. Eleanor je úžasná.
Rýchlo som ich zo seba zhodila a obliekla si rifle s tričkom. To boli
pre mňa normálne šaty, v tých som sa cítila dobre.
Vyšla som
z kabínky so šatami prehodenými cez ruku. „Ďakujem za pomoc!“ obrátila som
sa na Eleanor. „Nie je zač,“ odvetila mi a šla k pokladni, zavalená
šatami, Louis šiel za ňou a niesol toho ešte viac. „Vy chcete vykúpiť celý
obchod?“ spýtala som sa pobavene a tiež som šla so šatami k pokladni.
Predavačka ich hneď zabalila. S Eleanor a Louisom to bolo komplikovanejšie.
Trvalo dobrých pätnásť minút, kým všetko nablokovala a zabalila. Konečne
boli všetky Eleanorine šaty zabalené, spolu asi v dvadsiatich taškách.
Zobrala som jej ich zopár, rovnako ako Zayn a Louis, ktorí sa pretekali,
kto vezme viac tašiek. Kto vyhral sme sa nedozvedeli, lebo nikomu sa to
nechcelo počítať.
Pred centrom nás
čakalo veľké čierne auto, to, čo nás doviezlo so Zaynom sem. Do kufra sme dali
všetky tašky a sadli si dnu. Auto bolo pre osem ľudí, čiže sme sa
v pohode zmestili. Louis povedal šoférovi adresu a potom sa venoval
už len Eleanor. Celú cestu sa bozkávali a obchytkávali. Keby sme tam
neboli my so Zaynom, určite by nezostalo len pri tom. Pozerala som
z okna a snažila som sa ich ignorovať, no nešlo to. Samé cmuk-cmuk
a mlask-mlask a vyznania lásky. Moja trpezlivosť má svoje hranice
a povedzme si úprimne, ja som ich často prekračovala a teraz som
nemala od toho ďaleko. Nakoniec som ich
poprosila, aby zastavili a radšej som šla domov pešo.
Pomaly som
prechádzala mestom a rozmýšlala. Naozaj niekto uverí, že spolu chodíme?
A čo tam ja budem na tej párty s nimi robiť? Potom som si uvedomila,
že nemám tie šaty. Možno sa stratia a ja nebudem musieť nikam ísť. Som ja
ale potvora! Veď som to sľúbila Zaynovi! Nenechám ho v štichu, veď je to
môj kamarát a aj on mi pomohol, keď som to potrebovala. Jediná vec, ktorá
mi dokázala pozdvihnúť ako-tak náladu bola, že tam zrejme bude aj Niall
a ja ho zas uvidím. Hlupaňa,
nenamýšlaj si! Veď on tam ide s tou Samanthou! A tak som
v totálne blbej nálade dorazila domov...
Dvánasta časť
Pomaly som prišla
domov a moja nálada bola niekde na bode mrazu. Zajtra bude najhorší deň
v mojom živote! Ale musím tam ísť, pôjdem tam, kvôli Zaynovi. Zapla som si
notebook, potrebovala som prísť na iné myšlienky. Nebolo až tak neskoro, možno
bude niekto na fb. Veľa ľudí tam síce nebolo, ale človek, ktorého som
potrebovala, áno. Chcela som jej napísať, ale predbehla ma. Dole sa mi otvorilo
okienko so správou: „Neverím, že si tu =D“ nemusela som sa ani pozrieť na meno,
hneď som vedela, kto to napísal. Človek, ktorý mi tu chýbal asi najviac. „A
ahoj máš kde?“ začala som si ju doberať.
Lenka bola moja
najlepšia kamarátka, kým som žila na Slovensku. Písali sme si vyše hodiny,
zväčša o Eliške. Lenka ju má už viac než dva mesiace a ja som ju ešte
nevidela. Poslala mi síce fotku, ale to nebolo ono. Chcela som ju držať
v ruke a počuť. Je nádherná a celá čierna. Lenka ju zbožňuje, má
z nej nesmiernu radosť a ja sa teším s ňou. Konečne má svoju
gytaru a nemusí kradnúť sestrinu. Ale pomenovať gytaru Eliška... vždy sa
pousmejem, keď si na ňu spomeniem. A to som myslela, že po klavíri menom
Marek ma nič neprekvapí.
Postupne sme sa
od Elišky dostali, ani neviem ako, ku škole a podobným otravným témam. Pri
týchto debatách som úplne zabudla na Zayna a aj na to, čo ma na druhý deň
čaká. Nespomenula som si na neho do chvíle, kým mi neposlal správu: „Would u
mind not going to school tomorow?“ „Why should I do that???!!!“ Čo odo mňa
chce?! „C'mon don't be mad at me Just asking I've got better plan than going to
school that's all“ „And can u tell me what would we do?“ „Well, som kind
of preparing for evening“ „Give a minute“ napísala som mu
a rozmýšlala. O čo prídem, keď sa ulejem zo školy? Keď som si
spomenula na referát, ktorý som mala zajtra aj s Jennifer doniesť,
rozhodla som sa. „OK what time are we going to meet?“ „I don't know what about
10:00?“ „Sure and where?“ „Can I come to your place?“ „Yep“ čo mám ešte
napísať? Už viem. „ I have to go now. See ya tomorrow.“ Odoslala som,
potom som sa rozlúčila aj s Lenkou. Vypnem počítač a idem spať. Išla
som kliknúť na na krížik v pravom hornom rohu, keď mi blikla správa. Od
Zayna. „Can't wait until tomorrow“ „Really funny“ napísala som mu
a zrušila fb skôr, ako mohol odpísať. Nastavila som si budík na ôsmu, nech
nestraší skoro ráno, ale zase nech sa stihnem dať do poriadku. Sprcha, zuby
a spať! Pomyslela som si a hneď som to aj urobila.
V DEŇ
VEČIERKU
Zobudila som sa
s obavami, čo ma asi čaká. Snažila som sa ich potlačiť, ale nešlo to. Tak
som sa strachovala ďalej a popritom som sa snažila dať do poriadku. Umyla
som si a vyžehlila vlasy, make-upom som zakryla tmavé kruhy, čo som mala
pod očami, teda, aspoň som sa o to pokúsila a trochu som si ho
naniesla aj na zvyšok tváre. Linky, špirálu a hotovo. Viem, že tam, kam
idem by som mala vyzerať neviemako úžasne, ale to v mojom prípade nie je
možné. Obliekla som si rifle a biele tričko s modrými pásikmi.
Pozrela som na hodinky – bolo ešte len deväť. Wow, som rýchla, ale čo mám teraz
hodinu robiť?
Vzala som malú tašku a pobalila do nej
všetko, čo som považovala za potrebné. Mobil, peňaženku, okuliare (dúfam, že
zostanem celý deň pri šošovkách a nebudem ich potrebovať), ďalej
zrkadielko a pár šminiek. Keď budem odchádzať, dám tam ešte kľúče.
A potom som si uvedomila, na čo zásadné som zabudla. So Zaynom sme
včera boli síce kúpiť šaty, ale na taký “detail“ ako topánky sme nepomysleli.
Otvorila som skriňu a dúfala, že tam objavím neexistujúce lodičky. No tá
zívala prázdnotou. Aspoň čo sa lodičiek týka. Iných topánok tam bolo dosť.
Čižmy, tenisky, sandále, žabky, balerínky... ale čo z tohto si môžem obuť
na nejaký nóbl večierok? Sadla som si na posteľ a chytila hlavu do dlaní.
Toto sa môže stať iba mne! Nádych, výdych, nádych... upokoj sa, nejako to
dopadne, bude to v pohode... nádych, výdych... takto som strávila asi
hodinu. Prestala som sa upokojovať, až keď sa ozval zvonček pri dverách.
Hlboký nádych,
otvorila som a usmiala sa na Zayna. Vošiel dnu a silno ma objal. „Si
úžasná, neviem, čo by som robil bez tvojej pomoci. Vlastne, neviem, čo by som
robil bez teba.“ „Ešte sa neteš. Máme tu malý problém. Vlastne, hneď niekoľko
problémov.“ Uvoľnil objatie. „Ale nevrav. A nevyhováraš sa, náhodou?“
„Náhodou nie,“ zamračila som sa naňho, „za čo ma máš? Slúbila som, že ti
pomôžem, tak ti pomôžem. Môžeš mi skúsiť veriť?“ „Nehnevaj sa, samozrejme, že
ti verím!“ povedal a sadli sme si na môj “gauč“. „Takže, aký je problém?“
„Tak po prvé, netuším, kde sú tie šaty.“ Zayn len pokrútil hlavou a podal
mi igelitku. „Tak, to by sme mali, čo ďalej?“ „No, druhý problém je v tom,
že aj keď si už teraz mám čo obliecť, nemám si čo obuť. No nepozeraj tak na
mňa, naozaj nemám nič vhodné!“ „To ti tak uverím!“ uškrnul sa. „Ty si pekný
kamarát! Nemali by si kamaráti veriť? No tak sa poď pozrieť!“ otvorila som
svoju poloprázdnu skriňu. Zdvihol obočie (mala som silné tušenie, že sa pokúšal
zdvihnúť len jedno, no nevyšlo mu to) „A kde máš ostatné veci?“ „To je všetko“
cítila som sa naozaj blbo, prečo ma má za idiota?
„No poď,“ ťahal
ma za ruku k dverám, no ja som nevedela, kam chce ísť. „Kam ma ťaháš?“
„Zopakujeme si obchody!“ Vzdychla som si. „Čo je, ty sa netešíš na nákupy?“
„Ani nie“ „Ty si snáď jediné dievča, čo nerado nakupuje!“ „No vidíš! Nikdy si
nič poriadne nekúpim, ale nachodím sa ako debil. Povedz, na čo je to dobré?!“
„Dnes si určite niečo kúpiš! Koniec-koncov,
nemáš inú možnosť, teda okrem tohto,“ so smiechom ukázal na moju skriňu. „Som
rada, že aspoň ty sa dobre bavíš!“ zamrmlala som a rýchlo sa obula. Keď
som zamkla a vyšli sme von, spýtal sa ma: „Zavolám taxi alebo sa
prejdeme?“ „Ja by som sa radšej prešla, ak nemáš nič proti.“ Pokrútil hlavou
a zamierili sme smerom do centra.
„Do akého obchodu
chceš ísť?“ „Do prvého, ktorý uvidíme.“ „Tak v tom prípade sme tu!“ ukázal
na malý zastrčený obchodík pár metrov pred nami. „Tak poďme, nech to mám za
sebou!“ povedala som viac pre seba, ako pre neho. Chytil ma okolo pliec
a vošli sme. V obchode som si, našťastie, našla normálne topánky.
Tmavomodré, rovnaký alebo veľmi podobný odtieň, ako majú šaty. Jednoduché,
s malou mašličkou a opätkami, na ktorých sa určite zabijem. Dala som
za ne všetky svoje peniaze, no nemohla som dovoliť Zaynovi, aby mi ich kúpil,
aj keď chcel. „A čo máš v pláne teraz?” spýtala som sa, keď sme vychádzali
z obchodu. „Takže, v prvom rade mi dáš tú tašku,” povedal
a natiahol sa za taškou s topánkami, ktorú som niesla v ruke.
Dala som ju nabok tak, aby na ňu nedočiahol. „jednu tašku hádam unesiem,“
povedala som mu. Rezignovane pokrútil hlavou a viedol ma ďalej. „Tak si tú
tašku nes a poď za mnou,“ povedal a ťahal ma cez mesto,
s obrovskými slnečnými okuliarmi a otrasnou čapicou na hlave. „Je táto
maškaráda nevyhnutná?“ spýtala som sa po chvíli. „Prečo? Hanbíš sa za mňa?“
zazubil sa. „Nie. Skôr ťa ľutujem. To vždy, keď vyjdeš von, musíš vyzerať
takto?“ „Uvedomuješ si, že po dnešnom večeri sa možno budeš tiež musieť
maskovať?“ Vypúlila som naňho oči, neschopná slov a on prikývol.
Zvyšok cesty sme
sa nerozprávali, pretože som bola zabratá do svojich úvah a nevšímala si
okolie. Potom, čo som si asi tretíkrát nevšimla, že Zayn niekam odbočil
a pokojne som šla ďalej, ma chytil za ruku a ťahal za sebou. Keby som
to bola schopná zaregistrovať, asi by som sa potešila. No ja som bola stále
mimo. Naozaj to tak dopadne? Budú si ma ľudia všímať na ulici, ukazovať si na
mňa ako na dievča slávneho Zayna... počkať, ako sa vlastne volá priezviskom?
Som ja pekná kamarátka. Ale naozaj budem pre všetkých len Zaynovo dievča?
A čo keď si ja niekoho nájdem? (no dobre, to nie je veľmi pravdepodobné),
ale čo ak si niekoho nájde Zayn? Zahráme sa na rozchod alebo čo? Pozrela som na
Zayna. „Už si späť?“ spýtal sa. Späť? A kde som ako bola? Nechápavo som
naňho pozrela. „Doteraz si bola úplne mimo, tak sa pýtam či si späť.“ Zamyslela
som sa. Som späť? „Áno, už som späť.“ „To je dobre, pretože už sme na mieste.“
„A to je?“ „A to je tu!“ „A čo presne je to tu?“ „Vždy si taká zvedavá?“
„Niekedy aj viac!“ „To si nedokážem ani predstaviť.“ Prevrátila som oči
a on sa len uškŕňal a ťahal ma do obrovskej budovy. Vyšli sme na
piate poschodie a zaklopali na jediné dvere, čo tam boli.
Trinásta časť
Rozhliadla som sa
dookola. Nikde žiadne menovky ani nič, čo by mi povedalo, kde sme a čo tu
chceme. Dvere sa otvorili a v nich stálo dievča okolo dvadsaťpäťky,
s blond vlasmi, perfektnými handrami a make-upom. Usmiala sa na Zayna
a potom zmätene pozrela na mňa. „Molly, toto je Amy, moje dievča,“
vysvetlil Zayn. Keď povedal “moje dievča,“ skoro som vybuchla do rehotu. Len
som sa pousmiala a snažila sa tváriť normálne. „Poďte dnu,“ kývla nám
a prezrela si ma. „Veľmi ma teší!“ usmiala sa na mňa, ja som sa usmiala
tiež a povedala: „aj mňa.“ „Už prišli aj ostatní?“ spýtal sa Zayn. „Nie,
ste tu prví.“ Ničomu som nerozumela. Ako vždy.
Viedla nás cez
obývačku do druhej miestnosti, kde boli kreslá, zrkadlá a obrovské
množstvo kozmetiky. Obzerala som sa okolo seba a musela som vyzerať ako
totálny idiot. Niekto zazvonil a Molly šla otvoriť. „Zayn, kde to sme?
A prečo?“ spýtala som sa, keď sme boli sami. „Molly je naša stylistka...“
chcel ešte niečo dodať, ale spomínaná došla aj s Harrym. Vyzeral hrozne.
Bol úplne bledý, s obrovskými kruhmi pod očami. Akoby už niekoľko dní
nespal. „Čaute,“ pozdravil a zvalil sa do jedného z kresiel. Žiadne
otázky, čo tu ja robím? Pozrela som nechápavo na Zayna a ten len pokrčil
plecami. Prišla som za Harrym. „Si v poriadku?“ nemohla som si odpustiť
otázku. „Nemyslím,“ povedal a viac si ma nevšímal. „A kde máš svoju mladú
krásavicu?“ spýtal sa Zayn, ktorý tiež nechápal, čo mu je. „Caroline nepríde.
Rozišli sme sa,“ povedal a skoro sa rozplakal. „Našla si mladšieho?“
spýtal sa Zayn a zachechtal sa. Nepochopila som jeho poznámku, ale bolo mi
jasné, že to bolo hnusné. „Zayn, prestaň byť hnusný!“ „Ale čo?! Zastávaš sa
Harolda?“ „Hádam len nežiarliš!“ obidvom nám mykalo kútikmi úst a keď sme
si to všimli, rozosmiali sme sa.
Vošla Molly.
„Všetci do kresiel! Okamžite. Kým začneme?“ Nikto sa nehlásil, tak sa pobrala
k Zaynovi. „Amy, ty si zatiaľ obleč šaty.“ „Teraz? To musím byť celý deň
v šatách?“ „Nediskutujeme o tom! Obleč sa a sadaj do kresla.
O zvyšok sa postarám sama.“ „O čo sa plánuješ postarať?“ „O tvoje vlasy
a make up predsa.“ Len som na ňu pozerala, no niekto zaklopal. „Amy,
skočíš otvoriť? Zayna teraz nemôžem pustiť a Harry tam nedojde.“ Pozrela
som na Harryho a naozaj nevyzeral, že dokáže chodiť. Nemá náhodou večer
spievať? Povzdychla som si a šla k dverám. Stáli tam Louis, Niall
a ešte jeden chalan s babou, ktorých som nepoznala. Keď ma Niall
zbadal, vyvalil oči. Kývla som im nech vôjdu a šla späť za Molly. „Kto je to?“ „Louis, Niall a ešte dvaja
ďalší.“ Zdvihla obočie. „No čo, tých dvoch nepoznám.“
Všetci štyria
vošli, Louis držal dvojlitrovú coca-colu a poriadne ňou hrkal. „Uvedomuješ
si, že keď to ovtoríš, buchne to?“ spýtala som sa. „Ó áno, uvedomujem si to,“
škodoradostne sa zachechtal, „ len ty si zrejme neuvedomuješ, že to všetko
skončí na tebe!“ A vtedy otvoril flašu a hrdlo otočil smerom ku mne.
Asi minútu sme
nikto nič nevraveli, len sme pozerali na seba. Potom sa Louis rozrehotal.
Niall, Zayn a tí dvaja neznámi sa k nemu pridali. „Kto si a čo
si mu spravila?“ spýtal sa ten neznámy chalan. „Nič som mu nespravila!
A som Amy.“ „Moje dievča!“ spoza mňa vykríkol Zayn. Keď som ho počula,
začala som sa smiať. Nemohla som si pomôcť. „Ty že si nič nespravila?! Netvár
sa ako neviniatko!“ Louis sa na mňa mračil. „Ty si na mňa nahnevaný pre ten
fór? Lebo to nebola len moja práca a ani môj nápad.“ „Ale čo, takže na
koho to zhodíš?!“ „Na nikoho to nechcem zhodiť, ide o to, že sme si
z teba vystrelili traja, ale colu som schytala iba ja!“ Tí dvaja na mňa
pozerali ako na idiota, Molly upravovala Zaynove vlasy a Harry bol totálne
mimo.
Otočila som sa
k dverám, kde tí štyria stále stáli a pozerali na mňa. Iba Niall
pozeral inde. Nižšie, priamo na moje tričko, ktoré bolo premočené
a viac-menej priesvitné. Založila som si ruky. „Niall, kam sa to
pozeráš?!“ Začervenal sa a zamrmlal niečo nezrozumiteľné. Louis sa
rozrehotal a všetci okrem Harryho sa k nemu pridali. Má neuveriteľne
nákazlivý smiech. „Čo s ním urobíš, Zayn?“ začal si ho Louis doberať.
„Skús sa pohnúť a uvidíš!“ sikla Molly a ďalej mu upravovala vlasy.
„A čo sa týka vás ostatných,“ zamračila sa, „do kresiel! Ihneď!
A Danielle, môžeš ukázať Amy kúpelňu? A ty Amy si vezmi šaty
a keď sa umyješ, obleč si ich!“ Len som poslušne vzala tašku so šatami
a šla za Danielle, tým dievčaťom, čo prišlo s Louisom, Zaynom
a tým posledným. Molly vyzerala naštvane a neodvážila som sa
neposlúchnuť. Danielle mi ukázala kúpelňu a aj to, kde nájdem uteráky
a všetko potrebné. Potom odišla. Nie je veľmi zhovorčivá alebo sa len
nechcela rozprávať so mnou. Skôr to druhé, čo už.
Začala som si
vyzliekať hnedé lepkavé veci. Mala som mokré úplne všetko a poriadne to
lepilo. Ja toho Louisa zabijem!
Vyšla som von,
kde Molly pracovala. Niall bol hotový a Louis pomaly tiež vstával
z kresla. Obaja vyzerali dokonalo a ja som sa pri ich cítila ako
nejaká sedláčka. „Amy, sadni si sem!“ Molly ukázala na posledné voľné kreslo
a začala púdrovať Zayna. Asi po troch sekundách zvreskla: „LOUIS!!!!“ Ten
sa zatváril ako neviniatko. „Molly, volala si ma?“ spýtal sa sladko
s nevinným úsmevom. Škaredo naňho zazrela a ukázala na Zayna. Pozrela
som na neho a vyprskla do smiechu. Bol sfarbený do červeno-ružova
a vyzeralo to katastrofálne. Nechápal, na čom sa smejem a rýchlo sa
otočil k zrkadlu. Vyzeral, že dostane infarkt. „To-to-to.... za čo?!“
Louis sa zamračil. „Ponožky!“ zašomral. Zayn si vyhrnul nohavicu a všetci
pozreli na jeho ponožky. Potom sa rozrehotali. Ja som nechápala. Mal úplne
obyčajné čierno-biele pásikavé ponožky. Čo na nich Louisovi vadilo? „A čo sa
týka teba,“ ukázal smerom ku mne, „tentokrát ti to tričko odpustím, ale nabudúce...“
pokrútil hlavou. Čo je zlé s mojim tričkom? Obyčajné biele s modrými
pásikmi, ak nerátam tú colu. „Čo je zlé na mojom tričku? Teda okrem tej coly,
ale tú máš na svedomí ty!“ „Nehraj hlúpu!“ povedal a vyšiel
z miestnosti. Až teraz som si všimla, že na mňa všetci pozerajú. Molly mi
ukázala na voľnú stoličku a začala zachraňovať Zaynovú tvár.
Chvíľu som
rozmýšlala, čo teraz, no nič ma nenapadalo. S povzdychom som si sadla,
oprela sa a zavrela oči. To v akom blázinci som skončila? Niekto ma
zozadu chytil okolo pliec. Otočila som sa a uvidela Zayna s už
dokonalou, nečervenou tvárou. Povzbudzujúco sa usmial. „Vydržíš tento
blázinec?“ Číta mi snáď myšlienky?! Pokrútila som hlavou. „Nie, ale mám na
výber?“ „Vlastne máš. Môžeš vstať a utiecť,“ uškrnul sa „Môžem?“ tvárila
som sa, že tú možnosť zvažujem, no v skutočnosti by ma to ani nenapadlo.
Predsa ho nenechám v štichu, keď potrebuje pomoc. „Neboj, sa neutečiem,“
povedala som po chvíli, keď už Zayn vyzeral vystrašene z môjho možného
úteku. „Môžem sa niečo spýtať? Ale nesmej sa!“ „Už si sa spýtala, ale môžeš
ešte raz,“ uškrnul sa. „Ten chalan, čo prišiel s Niallom a Louisom...“
„Liam,“ prerušil ma, „on je tiež z vašej kapely?“ Niall dostal
nekontrolovateľný záchvat smiechu a Molly, ktorá mu práve upravovala aj tak
dokonalé vlasy sa na nás so Zaynom zamračila. „To sa pýtaš každého, Amy?“
smiech ho už konečne trochu prešiel, „ako dobre, že je nás len päť a nie
dvadsať.“ „Už len to by mi chýbalo, dvadsať takýchto bláznov! A ty sa
toľko nerehoc, lebo si zničíš make up! A Zayn, to platí aj pre teba!“ Zayn
sa rýchlo pozrel na svoju tvár v zrkadle a keď zistil, že je dokonalá
ako vždy, upokojil sa. Ja som len zavrela oči a ani neviem ako som
zadriemala.
Prebrala som sa,
až keď som zacítila niečo, čo ma šteklilo na čele. Otvorila som oči
a skoro vykríkla, keď som uvidela nad sebou Louisovu hlavu. V ruke
držal krikľavo zelenú fixu. Pozrela som sa do zrkadla pred sebou a moje
najhoršie obavy sa naplnili. Po celej tvári som mala nápisy Milujem Louisa. „LOUIS
TY IDIOT!!!!!“ zvreskla som. Všetci okamžite pribehli. Keď zbadali moju tvár,
začali sa, samozrejme, rehotať. Ja som vstala, vylepila jednu Louisovi
a vzala mu fixku. On si šúchal líce, kam moja ruka dopadla a ja som
študovala obal fixky. Nikde sa našťastie nepísalo, že by mala byť vodeodolná.
Išla som teda do kúpelne a fixu cestou hodila do koša. To sa nezaobišlo
bez poznámok zo strany Louisa, ktoré som úspešne odignorovala.
Začala som si
drhnúť tvár a nápisy išli dolu, spolu s make-upom, ktorý som si ráno
dala. Umývala som si tvár, keď niekto zaklopal. Otvorili dvere a stál
v nich Liam. Aspoň myslím, že sa tak volá. „Môžem na slovíčko?“ spýtal sa,
prikívla som a ďalej si umývala tvár. „Prosím ťa, nič si nerob
z Louisovych žartov. Teraz si pre neho nový terč, ale čoskoro sa vráti
k tým starým. Nehnevaj sa naňho, on to nerobí preto, že by ťa nemal rád,
on to robí zo srandy. Ale jeho to prejde. Dávam tomu týždeň a bude skúšať
tie svoje fóry opäť na nás.“ „On je stále takýto?“ „Viac-menej. Ale prezraď, čo
si mu spravila?“ „Prečo len ja? To bola tímová práca!“ „Tak čo ste mu
spravili?“ spýtal sa a ja som mu porozprávala, ako prišli s Harrym
k Niallovi, obidvaja opití a na druhý deň si Louis nič nepamätal.
A ako Harryho napadlo, vymyslieť si, čo spravil. Liam sa tváril sklamane.
„Myslel som, že to ty si taký výmyselník a teraz sa dozviem, že to bol
Harryho nápad.“ Zatvárila som sa urazene. „Náhodou, aj ja som všeličo vymyslela.
Napríklad som mu nahovorila, že sa pokúsil znásilniť Nialla!“ Liam vyprskol do
smiechu a smial sa ešte poriadne dlho.
„Dobre sa
bavíte?“ otvorila dvere Danielle, „Molly vás obidvoch zháňa!“ Liam chytil
Danielle za ruku a vyšli von. Ja som si ešte skontrolovala či nemám na tvári nejaký zabudnutý nápis
a tiež šla za Molly. Tá hneď začala robiť poriadky. „Chalani, do obývačky,
tam máte obleky, tak pohnite. Danielle, ty si tu obleč šaty a ty Amy, do
kresla! No poďme, pridajte!“ Všetci, dokonca aj Louis ju bez odvrávania
poslúchli. Sadla som si do kresla a čakala, čo so mnou spraví.
Štrnásta časť
PRED ODCHODOM NA
VEČIEROK
Všetci sme stáli
nastúpení vedľa seba, Molly sa okolo nás prechádzala a kontrolovala či
vyzeráme dostatočne dobre a môžeme ísť. Pred pol hodinou prišla Eleanor
a zvítala sa so všetkými, dokonca aj so mnou. Vyzerala úžasne, mala
perfektné šaty, vlasy, make up... proste všetko. Hneď sa nalepila na Louisa
a už sa od neho neodlepila. Molly sa ich síce snažila od seba odtrhnúť,
nechcela, aby mal Louis na tvári Eleanorin rúž, ale bez úspechu. Tak to vzdala,
poslednýkrát nás skontrolovala a poslala do auta.
Cesta netrvala
dlho a ocitli sme sa pred obrovskou budovou. Pred dverami ležal červený
koberec, okolo neho zátarasy a za nimi stovky fotografov a milióny
vrieskajúcich dievčat (uznávam, že s tými miliónmi som to prehnala, ale
vtedy mi to tak pripadalo). „Pre Boha,“
povzdychla som si, Zayn sa prestal pozerať do zrkadla a radšej ma objal. „Len
pozor, nech si nezničíte make up!“ zasmial sa Louis. „Neotravuj a radšej
si daj dolu ten rúž!“ povedala som mu a silnejšie som objala Zayna. Louis
mu vytrhol z ruky zrkadlo a skontroloval si tvár. Keď zistil, že
nikde žiaden rúž nemá, vrátil zrkadlo Zaynovi a zamračil sa na mňa. Určite
by mi niečo “milého“ povedal, no vtedy šofér otvoril dvere. Louis chytil
Eleanor za ruku a spoločne vystúpili. Všade cvakali foťáky, faninky
vrieskali a Louis s Eleanor sa usmievali na všetky strany. Ruka
v ruke, s úsmevom na perách kráčali po červenom koberci
k dverám. Za nimi vyšli Liam s Danielle, tiež s úsmevom na
perách. „Niall, a ty máš kde vlastne babu?“ spýtal sa Zayn. „Tu, nevidíš?“
povedal, chytil Harryho okolo pliec a spoločne vystúpili, rozdávajúc
úsmevy na všetky strany. „To aj ja sa mám tak idiotsky vyškierať?“ spýtala som
sa Zayna. So smiechom prikývol, vystúpil a podal mi ruku. Chytila som mu
ju a vyšla za ním. Foťáky cvakali a ja som mala chuť dať si ruky pred
tvár. Namiesto toho som sa usmievala a kráčala za ruky so Zaynom
k budove. On si to užíval, kýval fanúšikom a posielal im vzdušné
bozky. Ja som sa len priblblo usmievala a dávala si pozor, nech nespadnem,
lebo moje opätky boli nebezpečné.
Keď sme sa konečne dostali dnu, zvyšok
Zaynovej kapely tam už, samozrejme, bol. (stále ich volám Zaynova kapela, lebo
ten názov je na mňa príliš dlhý) Sedeli pri jednom veľkom stole a smiali
sa. Samozrejme. Robia aj niečo iné? Zayn ma ťahal ku nim. Na stole pred nimi už
stála fľaša nejakého tvrdého a určite poriadne drahého alkoholu. „To sa
chcete opiť, ešte ste len prišli?“ nemohla som sa nespýtať. Veď majú
o chvíľu spievať a oni sa tu ožerú! „Dlhuješ mi dvadsať kíl mrkvy!“
Louis sa uškrnul na Harryho. Všetci sme na nich nechápavo pozreli. Vysvetlil to
Louis, kedže Harry bol ešte stále v depresii z rozchodu
a neschopný hovoriť. „Malá stávka. Kučeravý tvrdil, že Amy sa bude chcieť
ožrať hneď, ako prídeme. Ja som vravel, že počká, kým budeme spievať. Takže keď
sa vrátime, chcem tých dvadsať kíl mrkvy!“ uškrnul sa na Harryho, ktorý ho
takmer vôbec nevnímal. „Ja by som mu žiadnu mrkvu nedávala. Jeho odhad je
totižto rovnako mimo ako Harryho. Ja sa neplánujem opiť ani teraz, ani keď
budete spievať, ani neskôr. Ja dnes vôbec piť nebudem.“ Po tomto vyhlásení na
mňa všetci len pozerali, potom si ma Louis začal doberať. „Ále, takže abstinentka?
Chudáčik Zayn bude musieť zostať s tebou triezvy, však?“ „Samozrejme, že
nie. Kľudne sa všetci opite, mne to neprekáža,“ škaredo som pozrela na Louisa,
ktorého som tým akurát dobre pobavila a rozosmiala.
„A prečo
vlastne nepiješ?“ spýtal sa Liam. Bolo mi blbé priznať si to, no taká
kreatívna, aby som si v momente vymyslela nejaký lepší dôvod nie som.
„Nemám ešte 18. A keby v škole zistili, že som bola opitá, asi by ma
vyrazili. Už pred pár dňami som k tomu mala veľmi blízko.“ „Nie je to až
také zlé, keď ťa vyrazia, ver mi, zažil som to,“ znova si ma doberal Louis,
„ale pochváľ sa, čo si spravila?!“ „To by aj mňa zaujímalo,“ pripojil sa Niall,
„minule si to nechcela prezradiť.“ Zamračila som sa na neho. „Prečo si myslíš,
že sa môj názor od minula zmenil a teraz ti to prezradím?“ Louis začal
vyjednávať „Ak mi prezradíš, čo si urobila, poviem ti, začo vyrazili zo školy
mňa!“ „Keby som to chcela vedieť, tak sa spýtam Zayna. Ale môžeš si byť istý,
že ma to vôbec netrápi.“ Zatváril sa urazene, asi nie je zvyknutý, že niekoho
netrápi. Potom sa víťazoslávne usmial. „Keď mi to nepovieš ty, dostanem to
zo Zayna!“ „Lenže ani on to nevie!“ zasmiala som sa a jemu úsmev
povädol. Otočila som sa od neho preč, už sa mi s ním nechcelo hádať. Vtedy
som si všimla, že ostatní nás celý čas pozorovali. Ako inak? „Dobre sa na mne
bavíte?“ spýtala som sa ich. „Na vás obidvoch!“ povedala so smiechom Eleanor.
Louis sa na mňa zamračil, „to si s tebou ešte vybavím neskôr,“ potom sa
otočil k nej, „s tebou si to vybavím hneď teraz!“ pohrozil jej
a pobozkal ju. Ja som sa rašej od nich odvrátila a obzerala sa okolo
seba.
Obzerala som sa
na všetky strany, nechcela som nič prehliadnuť. Zo dvadsať stolov ako ten, pri
ktorom sme sedeli. Zdá sa mi to, alebo naozaj pri jednim sedí Justin Bieber?
Otočil sa chrbtom a tak som to nezistila. Ďalej tu bol obrovský bar
a pódiu, na ktoré práve niekto vystupoval. Ed Sheeran. Všetci sa otočili
smerom k nemu a počúvali, čo rozprával. Najprv všetkých privítal
a poďakoval im, že prišli, potom rozprával o svojom novom CD-čku.
Pokrstil ho a zaspieval jednu pieseň. Tá pieseň bola úžasná a on bol
vynikajúci spevák. Keď dospieval začal znovu hovoriť a chalani vstávať.
Zayn mi pošepkal do ucha: „Hneď sme späť,“ a už ho nebolo. Stále mi
nedochádzalo, čo sa deje, ale Danielle s Eleanor zostali na mieste sedieť,
tak som zostala aj ja.
Znovu som sa
otočila k pódiu, ale už tam nestál jeden človek, stálo ich tam päť. Začala
hrať hudba a Liam začal spievať: „I've tried playing it cool, but when I'm
looking at you...“ nepoznala som tú pieseň, ale páčila sa mi a musela som
uznať, že spieva dobre. Dospieval a svetlá zasvietili na Harryho. Ten
chalan je neuveriteľný herec! Ešte pred chvíľou vyzeral, že umiera a teraz
sa usmieva na pódiu a spieva. Bezchybne spieva. Po ňom začal spievať Zayn.
Má naozaj pekný hlas a perfektne spieva. Jeho časť netrvala dlho, začal
refrén a všetci skákali a pobehovali po pódiu. Spievali a zjavne
si to užívali. Niall poskakoval a pobehoval ako všetci. A potom netuším
ako, vyskočil hádam jeden a pol metra nad zem. Sledovala som ho
s otvorenými ústami, no to už refrén skončil a všetci sa upokojili.
Začala Niallova časť a on spustil: „Now I'm climbing the walls, but you
don't notice at all...“ samozrejme, úplne bezchybne. Svetlá sa namierili naňho a ja
som si uvedomila, ako úžasne tam vyzeral. Pravdaže, že všetci vyzerali úžasne,
ale z Nialla som nedokázala spustiť
oči. V tmavom obleku a bielej košeli bol jednoducho na zjedenie.
PRESTAŇ! Vynadala som si, už len to by mi chýbalo, aby som sa zamilovala doňho.
Veď predsa “chodím“ s jeho kamarátom! A okrem toho, neexistuje žiadna
šanca, že by sa on mohol zaujímať o mňa. Tak prečo sa sem celý čas pozerá?
Určite sa pozerá na nás všetky tri, kam inam by mal pozerať? Keď myslíš...
hádala som sa sama so sebou. Aj keď som sa snažila presvedčiť samú seba
o opaku, pozeral na mňa. Celý čas, kým spieval. Radšej som zavrela oči
a vnímala len jeho úžasný hlas. Čo
mi vlastne na jeho speve vadilo? Prečo som mu vždy chodila vynadať? Keď som ho
počúvala, nič ma nenapadalo. Pokúšala som si spomenúť, no na nič som neprišla.
Skôr, než som sa
spamätala, pieseň skončila a chalani boli opäť pri nás. Danielle vstala
a objala Liama. „Bolo to nádherné!“ pochválila ho a pobozkala. Niečo
podobné sa odohralo aj medzi Louisom a Eleanor a ja som pochopila, že
sa to očakáva aj odo mňa. Zayn šiel spolu s Niallom kúsok za ostatnými
a rozprávali sa, tak som išla za ním. „Bolo to skvelé!“ povedala som mu,
keď sme sa stretli. Niall počúval a pochybovačne na mňa pozrel „Ale čo,
a tebe sa odkedy páči naša hudba?“ „Zrejme od teraz,“ pokrčila som plecami
a pomaly sme sa začali vracať k ostatným. „Takže už mi neprídeš
vynadať, keď budem hrať?“ „Ak to nebude tak falošne ako teraz Zayn...“ Zayn sa zatváril vydesene a šokovane.
„Ja som bol falošný?“ spýtal sa po chvíli. Niall medzi tým kamsi zmizol. Vážne
som prikívla. „Asi dva alebo trikrát.“ Zatváril sa nešťastne a ja som sa
rozosmiala. Nechápavo na mňa pozrel. „Ty si taký dôverčivý!“ „Takže to nebolo
falošne?“ spýtal sa s nádejou v hlase. „Samozrejme, že nie. Spieval si perfektne!“
Ako som to povedala, viditeľne sa mu uľavilo. Silno ma objal. „Zayn, udusíš
ma!“ zachripela som a pokúsila sa ho odtlačiť. Pochybujem, že si to vôbec
všimol. No aj tak ma pustil a prišli sme k ostatným.
Louis práve
nalieval do piatich pohárov z flašky, ktorú chcel otvárať, keď sem
prišiel. Jeden posunul Zaynovi hneď, ako prišiel k stolu. „Nevadí ti to?“
spýtal sa Zayn a ukázal na pohárik, ktorý držal v ruke. „Jasné, že
nie! Tak poďme, na ex!“ nebolo mu to
treba dvakrát hovoriť, okamžite poslúchol a prázdny pohárik položil
pred Louisa, ktorý sa ujal funkcie barmana. Otočila som sa od nich a sadla
si. „Dáš si s nami?“ spýtala sa Danielle a ukázala na nejaký oranžový
nápoj, čo mala v pohári. „Ja nemôžem piť“ „To je len džús,“ zasmiala sa.
„Ty tiež nepiješ?“ spýtala som sa neveriacky. „Ani ja,“ prihlásil sa Liam, „ale
nemusíš sa báť, tí alkoholici to za nás dobehnú!“ Otočila som sa k
“alkoholikom,“ ktorí už mali pred sebou druhú flašku. „Tí sú teda rýchli!“ Liam
so smiechom prikývol „To sa ešte len rozbiehajú.“ K nášmu stolu prišiel
čašník. Ja som si objednala džús, Eleanor objednala ešte dve fľaše vodky.
A takto pokračovalo celý večer. Oni pili a my sme sa rozprávali.
O všetkom, čo nás napadlo. No tým sa to ani z ďaleka nekončilo...
Pätnásta časť
Okolo polnoci sa
Liam s Danielle niekam zašili, alkoholici sa presunuli bližšie k baru
a ja som zostala pri stole sama. Tak som len pila svoj džús a hľadala
Zayna a spol. na tanečnom parkete, kedže pri bare už nesedeli. Nebolo to
jednoduché, všade sa motalo veľa ľudí, zväčša v podobnom stave ako tí,
ktorých som hľadala. Ďalej som ich hľadala, keď som pocítila niekoho pery na
mojom krku. Prebehli mnou zimomriavky a otočila som sa. Čakala som
ožratého Zayna, ktorý len hrá naše divadielko a chcela som ho jemne
odtlačiť. Odkedy Zayn takto vonia?! No keď som sa otočila a videla, kto
stojí za mno, to “jemne“ mi akosi uniklo. Z celej sily som ho odtlačila.
Keď vezmeme do úvahy množstvo alkoholu, ktoré mal v krvi, nechápem, ako je
možné, že to ustál. Len sa zatackal pár krokov dozadu a vrátil sa späť ku
mne. „Niall, pre Boha čo to stváraš?!“ nechápavo som naňho pozrela, „čo to má
znamenať?!“ „Čo asi? Chcel som ťa pobozkať!“ opäť sa nebezpečne priblížil.
Odsunula som sa ďalej. „Niall, prestaň! Odíď!“ Neodišiel, tak som odišla
ja. Pokúšal sa ísť za mnou, tak som
pridala do kroku. Začala som utekať, čo on, našťastie, nedokázal. Tackal sa
a po chvíli to vzdal.
Vydýchla som si
a zašla na WC-ka. Našťastie tam nikto nebol. Oprela som sa o stenu
a zhlboka dýchala. Potrebovala som sa upokojiť, nechápala som, čo to má
znamenať. Je len ožratý! A ožratí ľudia robia hovadiny, možno si ani
neuvedomoval, čo robí. A možno áno... kiežby. Stále som cítila jeho omamnú
vôňu, dotyk jeho horúcich pier. Čo je zač tá Samantha? Možno sa rozišli, veď
prečo by inak neprišla? Pomyslela som si škodoradostne. Ale čo ak nie? Čo ak je
len niekde preč, len nemohla prísť? A on je len opitý a zajtra mi
povie niečo ako: „Sorry moja, to bol omyl. Hádam si si nemyslela, že by som
chcel mať niečo s tebou?“ Presne tak to bude! A ja preto ešte dnes
zabudnem na všetko, čo sa stalo. (ako keby sa to dalo) Miesto na krku ma stále
pálilo, pozrela som sa do zrkadla, no nič som tam, prirodzene, nemala. Pokoj,
nič sa nestalo, vôbec nič, to sa ti len zdalo! Zopakovala som si v hlave,
ubezpečila samú seba, že tomu verím a vyšla von.
Pomaly som sa
približovala k stolu, kde už znova sedeli Liam a Danielle. Dúfam, že
prišli len teraz a nevideli nič z toho, čo sa stalo medzi mnou
a Niallom. Vyzeralo to tak, že si nič nevšimli, prisadla som si k nim
a Danielle so smiechom ukázala na kraj tanečného parketu. „Sleduj našich
alkoholikov!“ zasmiala sa a ďalej ich pozorovala. Louis so Zaynom sa
ťahali o Harryho. Ten bol úplne mimo, nevnímal, čo sa s ním deje,
zatiaľ čo Louis a Zayn ho ťahali raz na jednu, raz na druhú stranu.
Eleanor stála za Louisom a snažila sa upútať jeho pozornosť. Vešala sa
naňho, no on ju ignoroval a ďalej bojoval o Harryho. Potiahol ho z celej sily a Zayn ho
pustil. Louis sa zatackal, spadol na zem a Harryho potiahol so sebou.
Metali sa ako ryby na suchu, potom Louis chytil Eleanor za ruku a stiahol
ku nim na dlážku. Keď som ich tam tak videla, neschopných vstať, musela som sa
smiať aj ja. To sú takí blázni!
Sledovala som
tých troch, ako sa váľajú po zemi a uvedomila si, že Zayn už s nimi
nie je. „Kde je Zayn?“ spýtala som sa Liama. „Naozaj to chceš vedieť?“ čudne sa
zatváril a ja som prikývla. Povzdychol si a ukázal smerom
k baru. Zayn tam sedel na vysokej stoličke, ledva udržiaval rovnováhu, aby
nespadol a pri tom flirtoval s barmankou. Z diaľky som ju dobre
nevidela, všimla som si len jej dlhé čierne vlasy. „Čo teraz spravíš?“ spýtala
sa Danielle. No, čo spravím? Zahrám sa na žiarlivú priateľku a pôjdem im
vynadať? Ale keď ja im to prajem, ja chcem, aby im to vyšlo. „Myslím, že teraz
nič. Počkám, kým bude schopný vnímať a potom mu to vysvetlím!“ „To ich ani
nejdeš od seba odtrhnúť?“ „Už nebude treba!“ zasiahol Liam a ukázal na
Zayna, odchádzajúceho od baru a smerujúceho sem. Trvalo mu takmer dve
minúty, kým sa sem dostal. „Tak čóóó?? Bavíte sa??“ pripito sa zarehotal. „Zayn,
nie si na koncerte!“ zamračil sa naňho Liam. To, čo robil Zayn pri bare jeho aj
Danielle, zdá sa, naštvalo. „No veď dobre, len sa pýtam!“ zaškeril sa
a štipol Liama do líca. Ten mu plesom po ruke. „My sa bavíme dobre.
A ako vidím, ty tiež!“ škaredo naňho pozrela Danielle. Bolo mi jasné, kam
to smeruje a nič viac som nechcela počuť.
„Ospravedlňte ma na chvíľu, musím ísť na WC,“
zamrmlala som a zmizla odtiaľ tak rýchlo, ako to len šlo. Tento raz som
však nemala šťastie a na WC som nebola sama. Snažila som sa tváriť
normálne a zaliezla do kabínky. Som totálny zbabelec! Mala som tam zostať
a nejako to vyriešiť! Ale nie, ja zdupkám ako idiot! Hlupaňa, hlupaňa,
hlupaňa! „Amy?“ to bol hlas Danielle. Čo tu ona robí? Vyšla som von a ona
tam stála. „Očakávam vysvetlenie,“ oznámila mi. „Čoho konkrétne? Šla som len na
WC.“ Prevrátila oči. „Ide o Zayna a to, čo povedal. Bolo to...
zaujímavé.“ Ťahala ma k stolu, kde už, našťastie, nebol Zayn, no stále tam
sedel Liam, čakajúci na vysvetlenie. „Čo také zaujímavé hovoril?“ „No, tak
najprv, že nechápe, prečo by nemohol flirtovať, s kým chce, veď on je
slobodný muž. Pripomenula som mu, že nie je, ale on mi odvrkol, že nič
nechápem, tak sa do toho nemám starať. A že ak som veľmi zvedavá, nech sa
opýtam teba. Tak sa teda pýtam, čo do čerta sa tu s vami dvoma deje?!“
„Počká to chvíľu, len kým ho zabijem?!“ Naozaj som mala chuť ho zabiť. Toto tak
ľahko nevysvetlím. Prečo nemôže držať jazyk za zubami?! IDIOT! Stála som tam,
snažila sa upokojiť a vymyslieť, čo im poviem, keď ma zozadu niekto
chytil.
Až keď ma zdvihol
na ruky, uvidela som mu do tváre. NIALL! Už zase?! „Vysvetlíš mi, čo to má
znamenať?!“ „Vymenil som ťa so Zaynom“ uškrnul sa. „Ale čo. A za koľko?!“
„Za dve fľašky vodky!“ Tak toto teda prehnali! Obaja! „Tak aby si vedel, ja mám
väčšiu hodnotu ako dve fľaše vodky! Okamžite ma pusť a vypadni vysvetliť
Zaynovi, že ja nestojím dve fľaše vodky!“ kričala som naňho, zatiaľ čo on,
Danielle a Liam sa na tom dobre zabávali. „Nie si trochu drzá?!“ spýtal sa
s úškrnom. „JA?!“ „Áno ty! Čo sa miešaš do mojich a Zaynovych
obchodov?!“ rehotal sa. „Musím uznať, že máš odvahu,“ zasyčala som naňho cez
zaťaté zuby, „držíš ma tu proti mojej vôli a provokuješ, aj keď mám hnedý
pás z karate! A pravdepodobne ti už aj došlo, že do takých desiatich
sekúnd tu budeš ležať na zemi...“ nemusela som dokončiť, lebo už som stála na
nohách a Niall sa vzďaloval najrýchlejšie, ako mu to jeho stav dovoľoval.
Keď sa Danielle
dosmiala, vrátila sa k starej otázke. „Už nám vysvetlíš, čo malo to
Zaynove správanie znamenať?“ Pokrútila som hlavou. „Keď vytriezvie, zabije ma.“
„Teba? S hnedým pásom z karate?!“ začal sa na mne smiať Liam. „Tak
fajn,“ povzdychla som si rezignovane, „koledoval si o to. Ale nikto sa to
nesmie dozvedieť.“ Zatvárili sa nesmierne vážne, zhlboka som sa nadýchla
a vysvetlila im, ako to bolo naozaj medzi mnou a Zaynom aj to, prečo
tu teraz som. „Vy že nie ste spolu? Veď vyzeráte ako zamilovaný párik,“
neveriacky na mňa pozrela Danielle, „za toto by ste si zaslúžili Oscara!“ „Ale
nikomu to nepoviete, však? Ani Zaynovi, nemusí vedieť, aká som ukecaná.“ „Neboj
sa, nikto sa nič nedozvie,“ uistila ma Danielle, „však?“ otočila sa
k Liamovi, ktorý prikývol. „Ďakujem,“ usmiala som sa na nich s úľavou
a sledovala, čo tí naši alkoholici stvárajú na parkete. Také tanečné pohyby
som ešte nevidela! A takto to bolo zvyšok večera (vlastne, už rána). Okolo
pol šiestej sme odchádzali. Keď som prišla domov, bolo už šesť hodín a ja
som sa tak, ako som bola, zvalila do postele.
Šestnásta časť
ASI OKOLO PIATEJ POOBEDE
Zobudila som sa
na to, že mi niekto klopal na dvere. Rozospato som otvorila a tam stál
Liam. „Čau. Ale čo tu pre Boha robíš?“ privítala som ho s poriadným
zívnutím. „Ty teda vyzeráš!“ „Vďaka. Poď ďalej,“ na komplikovanejšie vety som
sa nezmohla. Rýchlo som spratala posteľ, aby si mal kde sadnúť. „Prišiel som,
aby som ťa zobral k nám. Musíš ísť za Zaynom, ale on nie je schopný ani
chodiť, tak som po teba prišiel ja.“ „Fajn, daj mi chvíľu, nech sa dám dokopy.“
Na sebe som mala ešte šaty a zvyšky Mollynho make upu. Zo skrine som
vytiahla rifle, tričko a zamierila som do kúpelne. „Ehm, Amy? Naozaj si
chceš obliecť tamto tričko?“ vážne na mňa pozrel Liam. „Čo je na ňom zlé?“ bolo
to obyčajné farebné pásikavé tričko. „To ti vysvetlím cestou, vezmi si iné, bez
pásikov“ povedal a ja som pokrčila plecami a radšej bez ďalších hlúpych
otázok vytiahla iné, biele s farebnými nápismi.
Zavrela som sa do
kúpelne a pozrela na seba do zrkadla. Skoro som sa samej seba zľakla.
Špirálu som mala po celom ksichte, vlasy trčali na všetky strany. Rýchlo som si
opláchlla a odlíčila tvár, dala si nový make up, len v oveľa menšom
množstve. Obliekla som sa a vyšla von, dúfam, že mi to dlho netrvalo.
Vyzerala som hrozne, ale oni budú vyzerať ešte horšie, upokojovala som sa. Po
tom čo včera vypili určite. Vzala som si z poličky okuliare a začala
hľadať v skrini sveter. „Zober si radšej nejaký s kapucňou!“ poradil
Liam a ja som vytiahla sivú mikinu, radšej som sa na nič nepýtala. „Super
okuliare!“ povedal mi, keď sme vychádzali z bytu. „Vďaka,“ zamrmlala som.
Strašne vtipný. Mlčky sme prešli k vchodu a tam mi prikázal, nech si
dám na hlavu kapucňu. Tak som to urobila. Stále som bola rozospatá
a nevládala som rozmýšlať. Ako je možné, že on bol úplne v pohode?
Poriadne som si zívla a vyšli sme von. Tam aj môjmu poriadne zaostalému
mozočku došlo, načo potrebujem kapucňu. Hneď ako sme otvorili dvere, ozvali sa
od všadial novinári a cvakanie foťákov. Samé otázky typu: kedy a kde
sme sa so Zaynom spoznali, ako dlho sme spolu, či je to medzi nami vážne...
Doslova sme sa museli prebíjať davom, kým sme sa dostali k autu. Veľkému
čiernemu autu so šoférom. Rýchlo sme nasadli dnu a zavreli za sebou dvere.
Auto malo, našťastie, čierne sklá, takže sme boli viac-menej v bezpečí.
„Vezmi nás k nám,“ povedal Liam šoférovi a auto sa pohlo. Uvedomila
som si, že mám stále na hlave kapucňu, tak som si ju rýchlo zložila. Celú cestu
sme pozerali z okna a nič nevraveli. Ešte päť minút v tom aute a zaspala by
som!
Netrvalo dlho
a zastali sme pred nejakým domom. No dobre, nebol to len tak nejaký dom.
Bol obrovský a nádherný. Vystúpili sme a Liam ma zaviedol dnu, priamo
do obývačky. Keď som pozrela dnu, dostala som záchvat smiechu. „Tichšie!“
zaúpel Harry. Na gauči sedelo päť ľudí. Zayn, Niall, Harry, Louis
a Eleanor. Všetci vyzerali, že o chvíľu umrú a na čelách mali
vrecká s ľadom. Všetci okrem Louisa. Ten mal na čele sáčik mrazenej mrkvy,
a keď si myslel, že sa nikto nepozerá, nenápadne pár kúskov vytiahol
a zjedol. „Ja som to videl Lou! Nechaj si tú mrkvu na hlave!“ okríkol ho
Liam a dostal pár kúskov mrkvy do tváre. Zasmiala som sa a vtedy pár
kúskov zasiahlo aj mňa. Zamračila som sa
na Louisa, od ktorého mrkva priletela. Nahodil úplne nevinný pohľad
a ukázal na Nialla „to nie ja, to on!“ Zamračila som sa teda na Nialla, aj
keď som vedela, že s tou mrkvou nemá nič spoločné. „Prečo po mne hádžeš
mrkvu?“ spýtala som sa a trhalo mi kútikmi úst. On ma však ignoroval,
pridŕžal si ľad na čele a pozrel inam. Keď už to ticho začínalo byť
trápne, otočila som sa k Louisovi. „Viem, že si to bol ty!“ „Blbosť!“
zaškeril sa a hodil po mne ďalších pár kúskov.
Zdvihla som jedno
obočie, potom som už naňho kašlala
a sadla si na gauč k Zaynovi. „Takže, prečo som sem musela tak súrne
prísť?“ „Liam?“ zamrmlal ani neotvoril oči. Otočila som sa teda k Liamovi,
ktorý zapol telku. „Tichšie!“ zasyčali všetci a chytili sa za hlavy, ktoré
ich po včerajšku museli naozaj poriadne bolieť. Vlaste, po dnešku. V telke
bežal práve nejaký bulvárny program, ako to môže niekto pozerať? Chcela som sa
spýtať, načo to zapli, ale potom sa objavil na obrazovke Zayn.
A o pár sekúnd aj ja. Zvuk bol úplne vypnutý, kedže všetkých boleli
hlavy a ja som len čítala titulky. „Kto je neznáme dievča po boku Zayna
Malika?“ A nasledovali obrázky. Na jednom sme sa držali za ruky, na ďalšom
obímali, rozprávali alebo len stáli pri sebe. Jeden dokonca vyzeral, že sa
ideme pobozkať. Asi desať takýchto
fotiek a na koniec, samozrejme, to najlepšie. Ja a Niall. To by bolo
v pohode, keby som bola na zemi, nie na Niallových rukách. Vedela som,
kedy vznikla. Keď mi Niall povedal, že ma so Zaynom vymenil za dve fľaše
vodky.
„Vysvetlíš nám
to?“ spýtal sa Harry a hodil po mne kúsok mrkvy z Louisovej hlavy.
Ten sa nahneval a celý obsah sáčiku vysypal Harrymu za okraj trička. Harry
vyskočil z miesta ako veverička po redbulle, potom sa chytil za hlavu
a zatackal. Nezávidela som mu, mal pod tričkom asi pol kila mrazenej
mrkvy. Liam si povzdychol a začal zachraňovať Harryho. Nepodarilo sa mu
dostať Harrymu mrkvu spod trička, tak si ho Harry radšej vyzliekol. Rýchlo som
sa otočila k telke a tvárila sa, že ju sledujem. Radšej, ako zízať
s otvorenými ústami na polonahého Harryho. (nie že by mi to vadilo, ale
bol by to poriadny trapas, keby si to všimli) V telke boli teraz všetci chalani,
pár záberov, keď včera spievali, ďalšie veselé, keď pili.
Do hlavy ma
trafil kúsok mrkvy. Snažila som sa nemyslieť na to, kde tá mrkva bola pred
chvíľou a otočila som sa smerom k Louisovi, ktorý ju určite hodil.
„Myslela si si, že sa vyvlečieš z odpovede? To určite!“ zaškeril sa
a z Harryho vlasov vybral kúsok mrkvy, ktorý po mne hodil. Kedy
a ako sa dostala mrkva do Harryho vlasov, netuším. „No tak, čo ste s
Niallom stvárali?“ „Prečo sa nespýtaš jeho?!“ zamračila som sa, oprela dozadu
a zavrela oči. „Netvár sa, že ťa bolí hlava! Viem, že si nič nepila!“
povedal prísne Louis a hodil po mne ďalšiu mrkvu, tentokrát aj
s hnedým kučeravým, určite Harryho, vlasom. „Nebolí ma hlava. Som len
unavená, neviem ako ty, ale ja som do pol šiestej rána žúrovala!“ zamrmlala som
a ani neotvorila oči. „To tvoje žúrovanie sme práve videli. Už nám to
konečne vysvetlíš?“ spýtal sa netrpezlivo a ja som len pokrútila hlavou.
„Nech sa Niall prizná, čo robil!“ Ten sa na mňa nenávistne pozrel a potom
ma ignoroval ďalej.
Čo mu je? Hnevá
sa, že som ho včera odbila, keď ma pobozkal? Veď bol opitý! A ja chodím s
jeho kamarátom. Teda, aspoň on si to myslí. „Vysvetlí nám už niekto, čo sa tam
včera dialo?!“ spýtala sa podráždene Eleanor. Ja som jej neodpovedala, Niall
tiež nie. Liam prevrátil oči, povzdychol si a začal vysvetlovať: „Niall
včera urobil malý obchod. Vymenil Amy so Zaynom za dve fľašky vodky. A potom si
prišiel po Amy...“ „Pamätáš si niečo z toho?“ spýtal sa Zayn Nialla, ktorý
len pokrútil hlavou. Perfektné! Liam vysvetloval, čo sa stalo ďalej, Louis
s Harrym sa striedavo chechtali a chytali za hlavy.
„No, to je síce
zaujímavý príbeh, ale ja som hladný!“ ozval sa asi v polovici Niall. Zayn
prevrátil oči. „Môže mu doniesť niekto nejaké jedlo?“ „Teba ani nezaujíma, čo
robili tvoj kamarát s tvojim dievčaťom na tom večierku?“ spýtala sa
nechápavo Eleanor. „Viac ma zaujíma, že mi tu Niall vypiskuje do ucha, že chce
jesť!“ zamračil sa a vyslúžil si začudované pohľady od všetkých. „No čo,
ja im verím! A myslím, že keby sa niečo medzi nimi stalo, tak si to Niall
pamätá! Na Amy sa nezabúda!“ zaškeril sa na mňa a naklonil sa ku mne
bližšie. Potom sa chytil za čelo. „Nesmiem robiť prudké pohyby!“ zašomral
a opäť sa oprel. Ja som sa oprela tiež, celá červená.
„Čo bude
s tým jedlom?!“ zopakoval Niall. Liam vstal. „Idem niečo pohľadať, ty
hladoš!“ „Chceš pomôcť?“ ochotne som sa ponúkla a nemohla som sa dočkať,
kedy vypadnem od týchto umierajúcich ochkajúcich na gauči. Prikývol
a zaviedol ma do kuchyne. „Tak, čo ideme variť?“ spýtal sa s úsmevom.
„Neviem, ty musíš vedieť, čo tu máte. Ale hlavne niečo rýchle, lebo Niall zje
ostatných!“ keď tak nad tým rozmýšlam, asi by mi to ani nevadilo. Pokrútil nado
mnou hlavou a vytiahol špagety. Tak sme začali variť...
Sedemnásta časť
Špagety boli
o pol hodiny hotové aj s omáčkou. „Ste schopní prejsť do kuchyne
alebo budete jesť tu?“ vykukla som do obývačky a zaslúžila si päť
vražedných pohľadov. Lenže z tých mi odpoveď nebola o nič jasnejšia.
Vtedy sa však objavil Liam s dvomi taniermi a podal ich Louisovi
a Eleanor. Tak som aj ja vzala dva taniere a prvý podala Zaynovi.
Usmial sa a pustil do jedla. Pousmiala som sa a podala tanier človeku
sediacemu vedľa – Niallovi. Úsmev na tvári mi zamrzol, keď sa na mňa škaredo
pozrel a vytrhol mi tanier z ruky. Podala som mu vidličku
a sadla si vedľa Zayna. Medzi tým mali všetci plné taniere pred sebou (až
na Nialla, ktorého tanier už nebol plný) a napchávali sa.
„Ty sa
s nami nenaješ?“ spýtal sa Zayn s plnými ústami. „Nie, ja nie som
hladná.“ „Ty si nám tam niečo dala, priznaj to! Ty nás chceš otráviť!“ vykríkol
Louis s vražedným pohľadom. „Liam varil tiež a bezproblémov to je!“
ako som to povedala, všetci pozreli na Liama, ktorý jedol a ignoroval naše
nezmyselné debaty. „Tak si tam niečo nasypala, kým sa nepozeral!“ vynašiel sa
rýchlo Louis. Prevrátila som oči. „Čo mám robiť, aby si mi veril, že som tam
nič nedala?“ „Daj si s nami!“ Otočila som sa k Zaynovi. „Dáš mi,
prosím ťa, jednu špagetu?“ Vážne na mňa pozrel. „Jednu!“ Prikývla som
a zjedla špagetu, ktorú mi podal. „Spokojný?!“ obrátila som sa na
Louisa. Stále sa tváril nesmierne vážne
pokrútil hlavou. „Určite si tam dala niečo, čo ti v malom množstve
neuškodí, ale nás, čo tých špagiet zjeme viac, to otrávi!“ „A prečo vás chcem
otráviť si už zistil? Aký mám motív?!“ Chvíľu uvažoval, potom vážne povedal:
„Si šialená fanúšička, práve si nás nadrogovala a o chvíľu nás unesieš!“
Snažila som sa tváriť rovnako vážne, ale chcelo sa mi smiať. „Uhádol si.
Priznávam sa, odhalili ste ma. Lenže s tým aj tak nič neurobíte, kedže ste
už tie špagety zjedli!“ „Tým by som si nebol taký istý!“ povedal a tváril sa,
že si chce strčiť prsty do krku. „Neviem, ako vám, ale mne tie špagety za to
stáli!“ ozval sa Niall a oslňujúco sa usmial na Liama. „A čo nám spravíš,
keď nás unesieš?“ spýtal sa vážne Harry. „Dám vás do dražby na nete. Nejaké
fanúšičky si vás určite kúpia!“ „A koľko budeš za nás pýtať?“ „Vyvolávacia cena
bude 500£, ale to stúpne, neboj sa!“ „A kedy sa vlastne majú prejaviť účinky
tých tvojich drog? Zatiaľ sa cítim úplne v pohode!“ Pozrela som naňho so
zdvihnutým obočím. „To čo za debilné debaty tu vedieme?“ „Neviem, ja som
s tým nezačal. Už mi odpovieš?!“ Prevrátila som oči. „O päť minút,
približne.“ „Ja už začínam byť nadrogovaný!“ ozval sa Louis, ktorý nezniesol,
že nie je súčasťou tejto debilnej debaty a ako na dôkaz začal robiť čudné
pohyby. Po jednom prudšom sa však chytil za hlavu a oprel dozadu. Ja som
sa na ňom začala smiať.
„Ty sa čo smeješ?
Radšej mi dones niečo na pitie! My sme totižto nadrogovaní a nemôžme
chodiť!“ Takže slúžka... no to som dopadla. „Fajn, a kde nájdem to niečo?“
Ukázal na jednu skrinku. Prišla som
k nej a otvorila dvierka, z ktorých sa vyrútil celý jej obsah.
Kým som sa vyhrabala z kopy bordelu (inak to nazvať neviem, bolo tam
všetko možné a hrozne to smrdelo) všetci sa na tom ohromne zabávali. Louis
ukázal na inú skrinku, na druhej strane miestnosti. „Prepáč, pomýlil som sa!“
Tak som prešla na druhú stranu izby, postavila sa najďalej, ako to len šlo
a otvorila dvierka. Pri mojich nohách pristála kôpka všeliakých vecí.
Louis zdvihol ruku a ukázal na tretiu skrinku. Všetci sa na tejto hre
poriadne rehotali, no mňa to už nebavilo. Kašlala som na nich, vošla do kuchyne
a do pohára nabrala čistú vodu. Vrátila som sa do obývačka a podala
pohár Louisovi. Neveriacky na mňa pozrel a všetku vodu mi vyšplechol na tričko.
Perfektné, bola som celá mokrá! Všetci sa na mne, samozrejme, smiali. Už tu
nezostanem ani sekundu!
Začala som hľadať
mikinu, no nikde som ju nevidela. „Kde mám mikinu?!“ spýtala som sa. „Načo ju
potrebuješ?“ spýtal sa Louis s nevinným úsmevom. „To teba nemusí trápiť!“
Zatváril sa urazene a hodil mi mikinu. Počkať, ako sa k nemu dostala?
„Čo si s ňou urobil?“ pozrela som naňho podozrievavo a on odul spodnú
peru. Chytila som mikinu do rúk a začala si ju podrobne prezerať. Na
chrbte bol nalepený papierik s nápisom: I AM BIG FAT IDIOT a vo
vreckách bolo niekoňko špagiet aj s nemalým množstvom omáčky. „Nie si už
trochu starý na takéto fóry?“ spýtala som sa Louisa, ktorý len pokrútil hlavou.
Vyšla som z obývačky a zamierila k dverám. Pred tým, ako som si
stihla som obliecť mikinu som zbadala niečo, čo ma úplne dorazilo. Nialla,
alebo skôr jeho pohľad, ktorý bol upretý na moje mokré a polopriesvitné
tričko. „Čaute!“ zakričala som a vypadla odtiaľ skôr, ako som ich
povraždila. Už ich nechcem ani vidieť!
Domov som sa
dostala až o hodinu. V tejto časti Londýna som bola prvýkrát a
“trošku“ som poblúdila. Dvakrát som si strčila ruky do vreciek plných špagiet,
čo len zaklincovalo moju vražednú náladu. Ja toho Louisa zabijem! Keď som
dorazila domov, prvé, čo som si všimla, bol môj mobil. Dvadsaťtri neprijatých
hovorov, štrnásť esemesiek. Väčšina neprijatých hovorov od Zayna, pár od Nialla
(?!) a zvyšok z neznámeho čísla. Začala som čítať SMS-ky. „Amy R
U OK? I'm so sorry. Please call me.“ Od Zayna. Ďalšie mali viac-menej
rovnaký text. Začala som ich postupne mazať. Posledná nebola od neho, ale od
mojej kamarátky zo Slovenska, ktorú som už veľmi dlho nevidela. „Choď rýchlo na
fb“ to bolo všetko a akosi mi to nedávalo zmysel.
Otvorila som teda
notebook a chcela sa presvedčiť, čo je tam také súrne. 128 žiadostí
o priateľstvo, 209 správ. Čo sa to tu deje? Pozrela som upozornenia, tých
bolo našťastie menej a jedno ma zaujalo. Bola som kamarátkou označená
v nejakom príspevku, klikla som na to a hodilo ma to na stránku
fanúšikov one direction. Povedomý názov, ale čo je to? Pochopila som, keď som zbadala fotku,
z ktorej sa na mňa usmievali Zayn, Niall, Louis, Harry a Liam. Takže
takto je to! Príspevok, v ktorom som bola označená bol krátky, ale
o to horší. „Girl dating Zayn Malik. Why her?“ a za tím ešte odkaz na
môj facebookový profil. Myslím, že si to prečítal úplne každý, milióny likeov,
tisíce komentárov. „I think he could've found better girl“ hneď prvý. Ale ďalej
sa to stupňovalo a postupne zhoršovalo. „She's not pretty, she's not even
special in any way. Open your eyes Zayn! U could have every girl in the
world u want! So why did u choose her?“ hneď ďalší. Prečítala som si
ešte asi päť ďalších, potom som sa s plačom zvalila do postele a ani
neviem ako som zaspala.
NA DRUHÝ DEŇ RÁNO
Zobudila som sa a
zistila, že mám úplne prázdnu chladničku. Po predchádzajúcom večeri som mala
veľmi zlú náladu, nemohla som dostať tie správy z hlavy. Rýchlo som na
seba hodila prvé veci, čo som našla a s nevôľou vyšla von. Cestou som
zažila niekoľko nenávistných pohľadov, pár otravných novinárov, o dotieravých
fotografoch, ktorí boli všade ani nehovorím. Snažila som sa ich ignorovať, no
nebolo to jednoduché. Chcela som sa nakúpiť čo najrýchlejšie, aby som odtiaľ
mohla čím skôr vypadnúť, takže predpokladám, že som polovicu vecí zabudla.
Prišla som
k svojím dverám a až vtedy som si uvedomila, že na chodbe nie som
sama. Chvíľku som naňho len pozerala, akosi mi nedochádzalo, prečo sedí opretý
o stenu oproti svojim dverám, potom som sa ho spýtala: „Stratil si kľúče?“
Zrejme si ma všimol až vtedy. „Čo? Ééé nie, nie, len chalani sú u mňa
a vybuchli ma na chodbe.“ „A skúšal si zaklopať?“ Pozrel na mňa ako na
debila. „Jasné, to ma nenapadlo, vďaka! Čo keby si radšej nebola taká múdra
a šla vynadať Zaynovi? Teba by možno poslúchol!” „To určite!“ zasmiala som sa, „on by ma
poslúchol!“ Konečne som si uvedomila, že s taškami v ruke dvere
neodomknem, položila ich na zem a pokračovala v zápase
s dverami. Nakoniec mi ustúpili a ja som sa vtrepala dnu. „Ak chceš,
poď dnu!“ zakričala som na Nialla, ktorý stále sedel na chodbe. „Určite ťa
čoskoro pustia, zatiaľ môžeš počkať u mňa. Alebo chceš sedieť na chodbe?“
Pomaly prešiel dnu, vážne som čakala, že si to ešte rozmyslí
a s krikom vybehne von, tak sa totižto tváril. Sadol si na gauč
a bol zas ten Niall ako voľakedy, keď sme boli kamaráti (akoby to bolo
pred dvoma rokmi a nie pred dvoma týždňami)
Začala som
vykladať svoj nákup, ale stále som cítila jeho pohľad, pohľad jeho nádherných
modrých očí na mojom chrbte. Ruky sa mi triasli a keď som vložila
z nepozornosti bagetu do chladničky, definitívne som to vzdala. Vzala som
balíček OREOa a vykašľala sa na nákup. Prešla som k Niallovi a keď videl,
čo mám v ruke, rozžiarili sa mu oči. Vyzeral ako malé šťastné dieťa. Otvorila
som balíček, vzala jednu sušienku a chcela som si z nej odhriznúť. Niall sa zatváril zhrozene a chytil
ma za ruku, v ktorej som držala OREO. „Čo je?” pozrela
som na neho nechápavo. „Tak
sa predsa OREO neje!” „A ako sa má teda jesť?” bola som naozaj zvedavá, čo robím
zle. Vybral jednu z balíčka a predviedol mi, ako správne jesť OREO. „Najprv otočíš” otočil keksom a jedna čierna sušienka mu
zostala v jednej ruke, druhá aj s bielou náplňou v druhej ruke. „A teraz ty!” povzbudzujúco sa na mňa usmial. Chytila som
keksík do obidvoch rúk a otočila. Ozvalo sa slabé „puk!” a keksík sa mi zlomil. Niall sa
najprv vydesene pozrel a potom sa rozosmial. „To ešte potrénujeme!” povedal, oblizol náplň zo svojho keksíka a potom
obidve sušienky zjedol. Zatlieskala som mu, nemohla som si to odpustiť.
Osemnásta časť
O HODINU
Niall stále kamarátom
nechýbal, takže to vyzeralo, že zostane celý večer u mňa a mne to vôbec
neprekážalo. Ležali sme na “gauči,” okolo nás všade čierne omrvinky a kúsky
keksíkov. Trénovala som celú hodinu správne jedenie OREOa, no nešlo mi to o nič
lepšie ako na začiatku. Moje zásoby OREOa sa minuli asi po desiatich minútach a
Niall vstal a oznámil, že sa hneď vráti. Ako som sa neskôr dozvedela, išiel do
obchodu a po chvíli sa vrátil s desiatimi obrovskými balíkmi. Ja som bola po
krátkej dobe úplne plná, no on jedol bez problémov ďalej. Stále nechápem, ako sa toho toľko do neho zmestilo. Asi hodinu mi vysvetľoval,
ako tie keksíky jesť, no ja som bola v tomto totálne drevo. Ani takému
odborníkovi, ako je Niall sa nepodarilo naučiť ma to. Ale na mojich
nevydarených pokusoch sme sa smiali, až ma bolelo brucho. Lenže to ma mohlo bolieť aj z toho
množstva keksov. No aj
napriek všetkej zábave to nebolo ako pred tým. Niečo bolo inak, nebavili sme sa
tak uvolnene a ja som cítila, že sa niečo deje, niečo nie je
v poriadku. Keď sme len tak ležali na gauči a ani Niall už nevládal jesť
(chvíľami som neverila, že ten okamih niekedy nastane) zmenila som tému. Musela
som sa ho opýtať, stále mi to vŕtalo v hlave.
„Niall, ty si
naozaj nepamätáš, čo si robil na tej párty?“ Chvíľku uvažoval, čo mi povie,
potom si povzdychol. „Z tej párty si pamätám úplne všetko“ povedal a jasne
zdôraznil to úplne. Takže všetko. A to je dobré alebo zlé? Keby si
nepamätal, bolo by to jednoduchšie, ale neviem či by som to tak chcela. „Hneváš
sa na mňa?“ blbá otázka, pomyslela som si hneď, ako to zo mňa vyšlo. „Ako ťa to
napadlo?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. „Podľa toho, ako si sa ku mne
správal včera. Spravila som ti niečo?“ Povzdychol si a začal rozprávať,
možno viac, než bolo potrebné. „Mrzí ma, ako som sa k tebe správal včera.
Myslel som, že to tak bude jednoduchšie, hlavne po tom, čo sa stalo na tom
večierku. Dúfal som, že sa so mnou prestaneš rozprávať, nebudeš si ma všímať. Že
sa už nestretneme. Pre mňa by to tak bolo omnoho ľahšie. To, čo sa stalo na tej
párty bolo... vlastne ani neviem, čo to bolo. Jednoducho som sa neovládol.
Viem, nemal som to urobiť, si Zaynovo dievča a ľúbiš ho a ja...
Neviem, čo som si myslel. Chcel som ťa pobozkať, tak som to spravil. Bol som
zvedavý, ako zareaguješ. Vlastne, mal by som byť rád, že si spravila to, čo si
spravila. Zayn je môj kamarát, mal by som byť rád, že má také dievča, čo pošle
preč každého chalana, ktorý sa k nej priblíži. Prajem vám to, naozaj.
Dúfam, že budete spolu šťastní.“ Pozrel sa dolu, vyhýbal sa môjmu pohľadu. Ja
som nevedela, čo povedať. Snažila som sa pochopiť to a utriediť si
myšlienky. Jediné, čo mi behalo v hlave bolo veľké ČO?! Ako môže taký
úžasný chalan hovoriť toto mne? Nemohla som to predýchať. Ani jeden z nás
nič nevravel, obaja sme boli zabratí do vlastných myšlienok. Ticho sa predlžovalo a Niall
si ho nesprávne vysvetlil. Vstal a šiel k dverám. „Prepáč, mal som
byť ticho. Myslel som, že to pochopíš.“ Zdalo sa mi to alebo mal naozaj
v očiach slzy? Rýchlo som ho chytila, položila som mu ruku na plece
a v tom momente, ako sa naše ruky dotkli mnou prešli zimomriavky.
„Počkaj, prosím,“ zašepkala som, zlyhal mi hlas. Obrátil sa a pozrel mi do
očí, naozaj v nich mal slzy. „Povedz, na čo to bude dobré?“ Zhlboka som sa
nadýchla, musím mu povedať pravdu. „Bol si ku mne úprimný, oveľa viac, než som
čakala. Tiež by som ti mala niečo povedať. Asi by ťa mohlo zaujímať, ako je to
naozaj so mnou a Zaynom.“ Viem, že to nebolo len moje tajomstvo, ale
nechcem ho stratiť, nechcem, aby odyšiel. „Óó, takže pikošky zo života
šťastného páru? Nie, vďaka.“ Snažil sa byť sarkastický, ale ja som videla, aký
bol nešťastný, ako trpel. Chcela som plakať, kričať a neviem, čo ešte.
Prečo je nešťastný, prečo?! Ja nechcem, aby bol nešťastný! A to je všetko kvôli
mne!
Snažil sa mi
zložiť ruku z pleca a rýchlo odísť. „Naozaj pôsobíme ako šťastný
pár?“ spýtala som sa už zúfalo a on na mňa nechápavo pozrel, moju ruku
nechal tam, kde bola a čakal na vysvetlenie. Hlboký nádych a sklopila
som pohľad. „So Zaynom som nikdy nechodila. Vždy sme boli len kamráti...“
„Pche, pekná kravina, myslíš, že ti to uverím?!“ neveselo sa zasmial. Mala som
chuť nakričať naňho alebo ešte lepšie, vylepiť mu. Tak ja si tu idem vylievať
dušu, prezradiť mu svoje najväčšie a zároveň jediné tajomstvo a on sa
mi smeje. Idiot! „Fajn, nemusíš mi veriť, keď nechceš!“ zamračila som sa naňho.
„Dobre, už počúvam, vysvetlíš mi to? Lebo zatiaľ mi to nedáva žiaden zmysel.“
Zatváril sa, akoby mi tým, že ma bude počúvať robil neviem akú láskavosť. „A
budeš ticho, necháš ma dohovoriť a nebudeš ma prerušovať?“ Len slabo
prikívol, no to mi musí stačiť. Hlboký nádych a začala som znova. „Ja som
so Zaynom nič nemala. Sme len dobrí kamaráti, to je všetko. Raz ma poprosil, či
by som mu nepomohla. Boli ste pozvaní na ten večierok a on jediný nemal
dievča, ktoré by tam vzal so sebou. Bolo mu to trápne, ísť tam ako jediný sám.
Spýtal sa ma, či by som nešla s ním a tvárila sa, že som jeho priateľka.
Je to môj kamarát, čo som mala robiť? Spýtal sa ma, či mu pomôžem a ja som
súhlasila, to priatelia robia. No tak, zalov v pamäti, videl si nás
niekedy bozkávať sa?“ Chvíľu uvažoval, potom pokrútil hlavou. „No vidíš! Už mi
veríš?“ Prikývol a zavrel oči, premýšlal.
Sledovala som
jeho dokonalú tvár, ktorá sa vôbec nehýbala. Jedna zo sĺz, ktoré mal pred tým
na krajíčku sa mu pomaly spustila po líci. Nemohla som sa na ňu pozerať, ja som
bola jej príčinou! Pomaličky som sa postavila na špičky a dotkla jeho
tváre. Jedným prstom som mu slzu zotrela a ďalej držala jednou rukou jeho
tvár. Stále neotváral oči ani sa neusmieval či inak netváril. Stál úplne
bezvýrazne, bála som sa, čo sa mu preháňa hlavou. Priblížila som sa k nemu
ešte bližšie a nakoniec som prekonala posledných pár milimetrov medzi našimi
perami. Jemne som sa obtrela perami o tie jeho. Bol to len krátky zlomok
sekundy, potom som opäť stúpila na päty a spravila niekoľko krokov dozadu.
Otvoril oči a pozeral na mňa, trochu zmätene, trochu šťastne, trochu
nechápavo... videla som mu však v nich, že mu to nestačilo. To bol dôvod,
prečo som ustúpila rýchlo preč. Keby ma chytil, keby pokračoval v našom
bozku, nemala by som silu odmietnuť ho, a to by nebolo správne. Nie za
týchto okolností.
„Už tomu
rozumieš? Mám ťa rada viac, než by som mala!“ Urobil krôčik smerom ku mne
a ja som o krok cúvla. Keď videl moju reakciu zastal a čakal, čo
múdre ešte poviem. „To však nič nemení na tom, že pre všetkých som Zaynovo
dievča!“ „Ak je toto jediný problém...“ nedokončil, znovu prikročil ku mne,
chytil ma rukou okolo pásu a pritiahol si ma bližšie. Pery priložil na tie
moje a druhou rukou mi chytil tvár. V tej sekunde sa zastavil čas.
Len som tak stála s rukami spustenými pri tele, neschopná pohybu, moje pery
spolupracovali s jeho. Ani som nedýchala, kým sa pohrával s mojími
perami, mi z hlavy utiekli všetky rozumné myšlienky. Zostali len nezmysly
ako óch a ách, potom kraviny na spôsob: on je tak úžasný, on je tak
dokonalý... a nesmiem zabudnúť na drísty typu: to sa mi len sníva, to
nemôže byť pravda. Hoci som neverila, že sa tento bozk môže niekedy skončiť,
Niall sa pomaly odtiahol. Zostal nehybne stáť, niekoľko centimetrov odo mňa
a ja som stále cítila jeho vôňu, utápala som sa v jeho nádherných,
hlbokých, modrých očiach a viac som nepotrebovala.
A zrazu,
z ničoho nič sa brutálne rozrehotal. Pozerala som naňho s vyvalenými
očami, nič vtipné som nepostrehla. Čo sa deje, je na mne niečo zle? Videl, že
nechápem a tak mi počas záchvatu smiechu ukázal na kalendár, ktorý som
mala pri posteli. No a čo, že sú tam malé mačiatka! Možno je to detské,
možno je to gýčové, ale mne sa to páči! Počkala som, kým sa dosmeje
a potom som prísne naňho pozrela. Samozrejme ho to iba viac rozosmialo,
obišiel ma a chytil kalendár do rúk. Zbadal v ňom niečo, kvôli čomu
sa prestal smiať. Otočil sa ku mne a vážne na mňa pozrel. Začala som
uvažovať na plné obrátky. Čo som tam mala napísané?
Devätnásta časť
Niall kráčal
pomaly ku mne a v ruke niesol kalendár. Tváril sa naozaj zvláštne, no
ja som si nemohla ani za nič na svete spomenúť, čo také by tam mohlo byť
zapísané. „A o tomto si mi chcela kedy povedať?“ zamračil sa a ukázal
na veľké červené srdiečko pri treťom novembri. A veľký nápis B-day. „Takže
o tri dni máš narodeniny? A ako ich plánuješ osláviť? A hlavne –
s kým?“ „Vráť mi kalendár a odpoviem ti!“ prefíkane som sa zatvárila
a natiahla ruku. Povzdychol si a vložil mi do nej kalendár. Hneď som
ho hodila na druhý koniec izby a dúfala, že naň rýchlo zabudne. No na
otázku nezabudol, pozeral na mňa a pohľadom ma vyzýval, aby som
odpovedala. „Strávim ich tu a sama. Pustím si nejaký film a otvorím
chipsy.“ „A musíš si ten film pozrieť sama?“ spýtal sa prosebne a nahodil
roztomilý, presviedčací pohľad. „Áno, musím!“ povedala som rýchlo, skôr, než
som si to rozmyslela. Sklamane na mňa pozrel a ja som s veľkou
námahou vypustila z úst slová, ktorých som sa bála. „Uvedomuješ si, že
o tomto nesmie nikto vedieť? Nikomu to nesmieš povedať!“ Zatváril sa,
akoby som ho chcela presvedčiť, aby sa stal vegetariánom a čakal, aká
múdrosť ešte zo mňa výde. On ma nebral vážne, no toto bolo vážne! „Niall, ty to
nechápeš?! Veď si všetci myslia, že chodím so Zaynom! Ak by nás vydeli spolu,
asi by sme to tak ľahko nevysvetlili!“ hovorila som úplne vážne, no on na mňa
pozeral ako na blázna. „A do kedy chcete predstierať, že ste spolu? To sa do
konca života budete tváriť ako šťastný párik?!“ v hlase som mu počula
iróniu, pomaly začínal kričať. Už len to som potrebovala! Pohádať sa s ním
chvíľu po tom, ako sme sa udobrili. „Ale nehovor mu prosím, že o tom vieš.
Ja si to s ním vyriešim, dobre?“ Pomaly prikývol a upokojil sa.
Niekto zaklopal
na dvere a ja som otvorila Liamovi, ktorý zháňal Nialla. Vyprevadila som
ho k dverám a on sa otočil späť ku mne, akoby ma chcel objať. Rýchlo
som ich pozdravila a zavrela dvere skôr, než Niall urobí nejakú blbosť
a prezradí nás. Keď som sa ocitla v byte sama, začali mi dochádzať
udalosti dnešného dňa. Zvalila som sa na
posteľ a snažila sa usporiadať si myšlienky. Ja, Niall a bozk? Tieto
tri slová akosi nepasovali dokopy. To nie je možné! Alebo predsa? Hodinu som
samú seba presviedčala, že sa to naozaj stalo, veď sama by som si niečo také
ako jeho pery nedokázala vymyslieť. Horúce a sladké, do teraz som cítila
ich dotyk na svojich. A dosť! Vynadala som si v duchu. Zajtra je
škola a čo sa týka vedomostí, moja hlava je na tom ako vrecúško octových
chipsov. Trocha omrviniek na spodu a inak samý vzduch. A ani tých pár
omrviniek za veľa nestojí. Povzdychla
som si a začala si tlačiť do hlavy tony nepodstatných informácií.
A niekde uprosted francúzšiny, pri časovaní slovesa Connaître som na
Nialla úplne zabudla.
NA DRUHÝ DEŇ
(PONDELOK) RÁNO
Nechápem, ako sa
mi to mohlo stať, ale úplne som zabudla na to, čo ma čaká. Obliekla som sa
a vychystala do školy, akoby bol obyčajný deň. To, čo sa má stať mi došlo,
až keď som vyšla z činžiaku a všade naokolo začali cvakať foťáky. To
nemajú niekoho lepšieho na otravovanie?! Ako som prechádzala okolo veľkého
čierneho auta, pozrela som si vo vyleštenom okne svoj obraz. Zrejme budem
v polovici anglických novín a časopisov, tak nech nevyzerám ako
debil. Zasmiala som sa sama na sebe, Zayn začína mať na mňa zlý vplyv. Od kedy
mňa trápia takéto veci? Vložila som si do uší slúchatká a zapla takú
hlasitosť, že ľudia okolo mňa a vlastne aj celý svet prestali existovať.
Moje myšlienky sa uberali jediným smerom – dávala som si pozor, aby som
nezačala spievať nahlas a poskakovať si v rytme hudby. Pieseň bola
príliž nákazlivá s perfektnou melódiou a len tak mimochodom som si
uvedomovala, že nie som na ulici sama, a že som stredobodom pozornosti.
Potlačila som nutkanie vydať zo seba obzvlášt vysoký a v mojom podaní
určite aj veľmi falošný tón, tak isto som prikázala svojím nohám, aby
neposkočili ako sa im chcelo a s veľkou námahou som nerozhodila
rukami. Namiesto tohto všetkého, čo som mala chuť urobiť som kráčala rovno
dopredu a smerovala ku škole, ktorú som nenávidela. Teda, ani nie tú
školu, ako ľudí v nej. Ako som počas tohto dňa zistila, škola sa rozdelila
na tri tábory. Prvý (tvorený zväčša chalanmi) si ma nevšímal, zrejme ani
netušili, čo sa okolo mňa deje. Asi ani nevedeli, že existuje nejaký Zayn
Malik, a že ja som “jeho dievča“. Druhá skupina (pod vedením Jennifer) si
na mňa ukazovala prstom, ohovárala ma na každom kroku a snažila sa mi
všemožne znepríjemniť život. Obidve mi však boli úplne ukradnuté, veď tak isto
sa ku mne správali aj doteraz. Tretia skupina sa mi neustále plietla popod
nohy, hádzali na mňa podlízavé pohľady a všemožne sa mi pokúšali pchať do
zadku. O čo im išlo som pochopila, až keď sa ma jedno dievča so sladkým
úsmevom spýtalo, či by som ju nezoznámila s Niallom. Takže preto sa so
mnou bavia! Ako to povedala, mala som jej chuť vyškriabať oči, vytrhať vlasy,
nakričať, nech dá ruky od neho preč a neviem čo ešte. Veď on je môj! Tento
záchvat zúrivosti trval niekoľko sekúnd, potom som sama sebe začala pripadať
absurdne. Že môj! Raz (no, ak rátam aj ten večierok tak vlastne až trikrát) sme
sa pobozkali a ja už som aha aká žiarlivá... no pekne, nespoznávam samú
seba. Tej babe (ak mi aj povedala meno, tak si to nepamätám) som len povedala,
že sa ho spýtam a ona sa šťastne usmiala. Aká dôverčivá! Myslela som, že
tento deň nikdy neskončí. Nakoniec však predsa len zazvonilo na koniec
poslednej hodiny a ja som so slúchatkami v ušiach vykročila smerom
domov. Snažila som sa ignorovať ľudí naokolo, ktorí si na mňa ukazovali
a zazerali, no mala som chuť poriadne ich všetkých prefackať
a vynadať im. Nemajú nič lepšieho na práci?! Začala som ľutovať Nialla,
Zayna a zvyšok. Oni len výjdu von
a je okolo nich ešte väčší chaos. Keď som zavrela za sebou dvere od svojho
vchodu, vydýchla som si. Toto nezvládnem každý deň ani náhodou.
Doslova som sa
odšuchtala k dverám svojho bytu. Niečo pred nimi ležalo. Už
z opačného konca chodby som videla niečo malé a červené na zemi. Boli
to kvety. Nemohla som tomu uveriť – kytica červených ruží pred mojimi dverami?
Zdvihla som ju do rúk a vytiahla malý lístoček ukrytý medzi voňavými
hlavičkami. For the most beautiful girl
in the world. A nižšie bolo ešte drobným písmom napísané: u know from who it is a drobné
srdiečko. To moje v tom okamihu poskočilo. Usmievala som sa ako totálny
magor, doslova som sa vyškierala a odtancovala som k dverám. „Tak, od
koho sú?“ ozval sa hlas od vedľajších dverí a ja som skoro zinfarktovala.
Keď Zayn zbadal, ako ma myklo, zasmial sa. „No tak, píše sa tam, že vieš, od
koho sú, tak mi to povedz!“ stále sa vyškieral a za ním stál Niall, ktorý
sa na mňa usmieval svojim neodolateľným úsmevom. Našu nemú komunikáciu, počas ktorej
som sa dozvedela, že kvety sú od neho, a že Zayn nič netuší, prerušil
nedočkavý Zayn. „Nepočula si moju otázku? Píše sa tam, že vieš, od koho sú, tak
mi to povedz!“ „Ty si sa mi hrabal vo veciach?!“ pomaly som si začala
uvedomovať okolie. Za normálnych okolností by som sa zatvárila nahnevane, ale
kytica v rukách mi nedovolila nič iné, než blažený úsmev na tvári. „Pred
dverami môjho dievčaťa ležia kvety a ja sa ani nemôžem pozrieť, od koho
sú?“ spýtal sa a začal sa tváriť ako žiarlivý priateľ. Aj keď hral toto
divadielko najmä kvôli Niallovi, ktorý nás mal považovať za zamilovaný párik,
podozrievala som ho, že sa na tom dobre zabáva. Niallovi sa to asi také vtipné
nezdalo, zamrzol mu úsmev na tvári a zaliezol naspäť do bytu. V duchu
som sa pousmiala nad absurditou tejto situácie, nad tými zložitými vzťahmi
medzi nami tromi. Ako dlho asi toto pretvarovanie sa každého pred každým
vydrží? „No ták, od koho sú?“ spýtal sa opäť hrozne zvedavý Zayn, „a kedy sa
s ním stretnem?“ dodal, keď sa uistil, že ho Niall nepočuje. „V správnom
okamihu!“ oznámila som mu a šťastne sa vyškŕňajúc som vošla dnu.
Prečo mi ich tu
nechal? Rozmýšlala som ako o dušu, keď som bola sama dnu. Ale sú nádherné,
je to od neho veľmi milé. Položila som ich na stôl a tancovala po byte,
hľadajúc niečo, kam by som vložila ruže. Vázu tu nemám, nezdalo sa mi
pravdepodobné, že by som ju mohla niekedy potrebovať. Nakoniec som napustila
vodu do vysokého pohára a vložila doň kvety. Voňali nádherne. Toto mu
pekne vytmavím, keď budem mať príležitosť. Neuvedomuje si, že ja nebudem celý
deň schopná vôbec rozmýšlať?
Dvadsiata časť
Presne ako som
očakávala, celé popoludnie som si pospevovala, tancovala som po byte, znova
a znova privoniavala k ružiam a zasnene sa usmievala. Asi
tridsiatýkrát som stále dookola počúvala pieseň Little bird od Eda Sheerana
(neviem, ako som sa k tej piesni dostala, nikdy som nič také nepočúvala,
ale bola nádherná) a práve, keď som mimoriadne falošne “zaspievala“ my
little bird, ozvalo sa klopanie na dvere. Doslova som dotancovala k dverám
a otvorila.
Keď som zbadal,
kto tam stojí, znehybnela som a onemela. Jemne ma vtlačil dnu
a zavrel za sebou dvere. Držal ma za ruky a sladko pobozkal. Myslela
som, že omdliem. Pomaly pustil moje ruky a chytil mi tvár do dlaní. Ja som
tiež zdvihla ruky k jeho tvári, jemne som mu prešla po líci a chytila
ho okolo krku. Bol vysoký a ja som stála na špičkách, aby sa nemusel
zohýňať. Chcela som tak zostať večne, ale moje nohy zaprotestovali a ja
som pristála na pätách, čím som prerušila náš bozk. Pousmial sa, v jeho
očiach žiarili radosť,šťastie a život. Naklonil sa ku mne a pomaly sa
približoval k mojim perám, no ja som odtlačila. Prebudila sa vo mne osoba,
ktorá ho chcela naťahovať a provokovať. Nechápavo na mňa pozrel a ja
som si založila ruky v bok, tváriac sa prísne. „Čo si o sebe myslíš?
Že sem môžeš len tak vtrhnúť? Čo keby som tu mala nejakú kamarátku?“ „A akú
prosím ťa? Hádam nie Jennifer?“ „Tak kamaráta!“ „Zayn je v našom spoločnom
dome“ „Mám aj iných kamarátov!“ „Aj ostatní chalani sú doma“ zaškeril sa. „Mám
aj iných kamarátov, ako ste vy! A možno si si nevšimol, ale s tými
tromi nie som kamarátka“ „A kedy ma s tými inými kamarátmi zoznámiš?“
spýtal sa provokačne s drzým úsmevom na tvári. Otvorila som dvere, pri
ktorých sme ešte stále stáli a potiahla ho za ruku. „A čo tak teraz?“
vyšla som na chodbu a ťahala ho za sebou. Nešiel za mnou, namiesto toho ma
silno potiahol. Nečakala som to, a tak som vrazila do neho a zostala
stáť na ňom nacapená. „Kašli na kamarátov, dobre? Sú aj iné veci, ktoré môžeme robiť!“
nádherne sa usmial a priblížil sa k mojim perám. Vyhla som sa jeho
ústam a vykrútila z jeho objatia. „Prepáč, ale nemám na toto čas, mám
robotu!“ povedala som mu vážne a užívala si, ako som ho naťahovala.
Zaslúžila by som si pár faciek, ale keď mňa to bavilo! Sladko som sa usmiala
a pobrala do kuchynského kúta. „Ale čo? Takže na kamarátov by si čas mala,
ale na svojho chalana nie?“ doberal si ma. Svojho chalana? Naozaj povedal
svojho chalana? Rýchlo som sa upokojila a pokračovala vo svojej zábavke.
Plesla som si po čele a povedala: „Óch, ja hlúpa! Úplne som na Zayna
zabudla! Vďaka, že si mi ho pripomenul, ako sa má?“ zaškerila som a on sa
zatváril urazene. „Má sa fajn,“ zachmúril sa. So Zaynom sme si z tohto
nášho “vzťahu“ vždy robili srandu. Bavili sme sa na tom, že ja som jeho dievča
a on môj chalan. Oslovovali sme sa tak navzájom a poriadne sa na tom
smiali. Niall to však nebral tak s nadhľadom, on o tomto našom
súkromnom žarte nevedel. „Prepáč. Myslela som, že vieš, že je to môj chalan.
Veď o tom už vie celé Anglicko, vlastne celý svet!“ „Toto mi už nerob,
jasné?“ chytil mi tvár do dlaní a donútil ma pozerať sa mu do očí. Úplne
sa to však minulo účinku, kedže ja som sa začala rozplývať nad jeho očami.
Krásne, modré, hlboké... Keď videl, že namiesto toho, aby som ľutovala svoje
konanie a cítila sa previnilo sa mu pozerám do očí a myšlienkami som
úplne mimo,zasmial sa a pritiahol si moju tvár ešte bližšie. Opäť ochutnal
moje pery a tým prerušil, aj tak dosť nesúvislý, tok mojich myšlienok.
Kúsok sa odtiahol a bez slov sme si pozerali do očí. Potom sa spýtal: „A čo také dôležité máš na práci?“
Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula. Hlavu som mala ako po každom jeho bozku
úplne prázdnu. Potom mi svitlo. „Idem variť!“ povedala som sebaisto
a vymanila sa z jeho objatia. Zdvihol obočie a neveriacky na mňa
pozrel. „A čo to bude?“ „Uvidíme, čo dá chladnička.“ Mala som už určitý plán,
ale nevedela som, či bude chladnička spolupracovať. Našťastie nemala nič proti
a tak som vytiahla mlieko a vajíčka. Do misky som nasypala múku a práve
som chcela rozbiť vajíčko, keď ku mne zozadu pristúpil, chytil ma za boky
a pery mi priložil ku krku. Prebehli mnou zimomriavky, myklo ma
a vajíčko sa rozpleslo na dlážke. Potichu sa zasmial a perami blúdil
po mojom krku. Šťastne som si povzdychla, chytila ho za bradu a natočila
tak, aby som perami dočiahla na tie jeho. Krátko som ho pobozkala, zložila jeho
ruky z mojich bokov a začala utierať vajíčko, ktoré sa spokojne
roztekalo po dlážke. Zohol sa ku mne, ale ja som ho odtlačila. „Choď
z mojej kuchyne!“ zakričala som naňho prísne a ukázala na opačný
koniec izby, kde bola posteľ. Taký smiech som ešte nevidela! Zvalil sa na
posteľ a rehotal niekoľko minút, myslela som, že sa smiechom zadusí. Čo
som spravila? Povedala som nejakú blbosť? Veď sa to povie Get out of my
kitchen, nie? Povedala som to dobre, tak čo sa smeje? Nechápala som, čo je také
vtipné a radšej sa vrátila k vareniu. Cesto bolo po chvíli hotové
a muselo postáť. Prišla som k posteli, kde ležal Niall a bojoval
s poslednými záchvatmi smiechu.
„Vysvetlíš mi, čo je také vtipné?“ spýtala som sa a on len pokrútil
hlavou s ďalším smiechom. „Tak
fajn!“ zatvárila som sa urazene a pobrala sa naspäť k svojmu vareniu.
Chytil ma za ruku, no ja som sa mu vytrhla. Chcela som sa predviesť, a tak
som hneď prvú palacinku vyhodila do vzduchu. Nechytila som ju však tak, ako som
chcela a celá sa roztrhla, čo ešte viac rozosmialo Nialla. „Tak ja som ti
na smiech, hej?!“ výhražne som zamávala vo vzduchu varechou.
„Samozrejme...že...nie...“ rehotal sa ďalej. Pokrútila som hlavou a ďalej
som varila. Ďalšie palacinky už našťastie dopadli tak, ako mali.
„Vonia to
úžasne!“ ozval sa za mnou tichý, hlboký hlas. Ani som nepostrehla, kedy prišiel
za mnou. Otočil si ma k sebe, ruky mi zastrčil do zadných vreciek
nohavíc a sladko ma pobozkal. Kúsok som sa odtiahla. „A ešte sa mi budeš
smiať?“ „Nebudem,“ uistil ma, no šibalské iskričky v jeho očkách mi
vraveli niečo iné. Napriek tomu, že som mu neverila, som sa k nemu
natiahla a pobozkala ho. No dá sa mu odolať? Po chvíli nám obom došiel
dych a odtiahli sme sa. Ja som doslova odtancovala k chladničke
a vytiahla z nej Nutellu, čo sa nezaobišlo bez šťastného
a zároveň nedočkavého Niallovho pohľadu. Hneď pri prvej palacinke sa mi na
tričku objavil veľký čokoládový fľak. Ja nemehlo! Keď si to všimol zasmial sa. Tým jeho nádherným,
nájazlivým smiechom. Potom na mňa pozrel s nevyspitateľnými iskričkami
v očkách. „Nechceš si to špinavé tričko prezliecť?“ „To určite.
A zašpiním si aj to!“ Znova sa mu na tvári objavil nebezpečný úsmev. „Tak
si žiadne nedávaj!“ pozrel na mňa svojimi obrovskými okálmi. „To určite! Aby si
na mňa čumel, ako vždy, keď mám mokré tričko, však?“ podpichla som ho
a zatvárila sa nevinne a milo. „To je nápad!“ diabolsky sa usmial
a natiahol sa pre pohár s vodou. „To neurobíš!“ pozrela som naňho
s vypleštenými očami. Chvíľu uvažoval alebo sa tak aspoň tváril, potom
povedal: „Máš pravdu, to ti neurobím,“ a položil pohár späť. Vďačne som sa
usmiala a on sa ku mne s nebezpečným úsmevom priblížil. Jeho
čokoládové pery som pocítila najskôr na krku, potom putovali vyššie, až sa
dostali k mojím. Chutili po Nutelle, ktorá už bola všade. Bozkávali sme
sa, až kým nám stačil dych, rukou som sa hrabala v jeho vlasoch, on sa
hral s mojimi. Bozk bol ľahký a sladký ako vždy. Jemne som sa
odtiahla a prešla k rádiu. Keď som začula, čo hrajú, chcelo sa mi
smiať. Pieseň ešte len začínala, no spoznala som ju podľa prvých tónov. Keď som
sa vrátila k stolu, Ed už spieval o vtáčikovi so zlomenou nohou.
„Páči sa ti tá pieseň?“spýtal sa Niall a napchal si do úst celú palacinku.
Prikývla som a sledovala, ako dojedol a začal si pohmkávať. Text
nepoznal, časom len pochytil slová refrénu. „My little bird!“ zanôtil sladko.
Usmiala som sa a keď to zbadal, zaspieval znova: „My little bird, my little
bird, my little bird!“ Potom obišiel stôl a priložil mi pery k uchu.
„My little bird!“ zašepkal mi do ucha, potom ma naň pobozkal. Prebehli mnou
zimomriavky, ruky som mu položila na hruď a odtlačila ho od seba.
Nechápavo na mňa pozrel. „Čo je, nepáčilo sa ti to?“ „Samozrejme, že sa mi to
páčilo! Ale jedz už konečne!“ pripadala som si ako babička, keď som to
hovorila, tie by stále chceli, aby ľudia okolo jedli. Pokrútil hlavou
a vrátil sa k palacinkám, nebolo ho treba vôbec prehovárať. Ako som
predpovedala, na mojom tričku sa čoskoro objavil ďalší čokoládový fľak. Zasmial
sa, pokrútil hlavou a milo na mňa pozrel. „My clumsy little bird,“
zašepkal a mne tá prezývka už zostala. Celý večer sme sa rozprávali
a on ma tak oslovil pri každej príležitosti. Nepomáhali šťuchance,
drgnutia... smial sa a ďalej ma tak oslovoval. Keď mi to povedal asi
tridsiatýkrát, pochopila som, že s tým už neprestane. Už som ho za to
nebila, ale vždy, keď to povedal, rozosmiala som sa. Nemohla som si pomôcť,
pripadalo mi to čudné a smiešne. „Kedy ma tak prestaneš volať?“ „Až keď mi
dokážeš, že to nie je pravda!“ zaškeril sa a ja som si uvedomila, že to sa
mi nikdy nepodarí, tak som sa s tou prezývkou zmierila.
Dvadsiata prvá časť
Okolo jedennástej
večer ho začali zháňať ostatní chalani. Najskôr ich ignoroval, ale keď mu mobil
zazvonil piatykrát, zdvihol ho. Telefonoval krátko, no neuveriteľne sa smial.
Keď zložil, spýtavo som sa naňho pozrela. „Mám sa rýchlo vrátiť k chalanom
domov,“ vysvetlil mi, „Louis mi volal, vraj si aj so Zaynom u nás
a obaja ste poriadne opití!“ rozosmial sa a ja som sa k nemu
pridala. Chudák Louis, taký dobrý fór a nevyšiel mu. Keby tak vedel, kde
naozaj som, s kým a čo sme robili... to by tak rýchlo nepredýchal.
Niall však musel ísť za “mnou“ a Zaynom. Lúčili sme sa neuveriteľne dlho.
Vždy ma pobozkal, uistil ma, že ma ľúbi, povedali sme ahoj a odišiel. Po
dvoch krokoch sa však otočil a celé sa to zopakovalo. Keď to spravil asi
desiatykrát, zabuchla som za ním dvere. „See ya later, my clumsy little bird!“
povedal mi cez zavreté dvere a odišiel. Počkala som ešte päť minút, kým
som si bola úplne istá, že je preč. Potom som začala poskakovať po byte ako
zmyslov zbavená. Som blázon, ale šťastný blázon. Najšťastnejší na svete!
NA DRUHÝ DEŇ
V škole som
pochopila, že takto to ďalej nejde. Opäť som bola totálne vymletá, nič som
nevedela. Za poslednú dobu to šlo so mnou dole vodou. Najprv dvojka zo
správania, potom som sa na jeden deň len tak uliala a teraz som sa nič
neučila. Na známkach mi kedysi záležalo. To moje “kedysi“ trvalo ešte minulý
týždeň! Nepotrebovala som síce ke šťastiu samé jednotky, ale chcela som sa
dostať na dobrú školu a aj ju vyštudovať. Od dnes sa začneš učiť!
Prikázala som si a pred hodinou si zbežne prezrela poznámky. Ako som ich
čítala, uvedomila som si, že by som mala na hodinách venovať viac času písaniu
poznámok a menej si kresliť. Hneď prvá hodina však bola taká nudná, že som
skončila pri kreslení drobných srdiečok na každý voľný kúsoček papiera.
Spolusediaci na mňa čudne pozeral, ale mňa to netrápilo. Som chorá, duševne
chorá. Diagnóza – zamilovanosť. A s tým nič nespravím a ani
nechcem.
Keď som vošla do
triedy na ďalšiu hodinu, zbadal som na tabuli veľkým napísaný dnešný dátum. Veď
ja mám zajtra narodeniny! Vzhľadom na nedávne udalosti mi takéto “detaily“
úplne vyfučali z hlavy. Tú som mala plnú Nialla. Čistý blázon! Ale šťastný
a zamilovaný! Na nič iné som nemyslela, až kým prišiel obed. Tam sa ku mne
nahrnuli ľudia, ktorí si, samozrejme, aj sadli k tomu stolu, čo ja. Nechali
voľné len jedno jediné miesto a predbiehali sa v otázkach
o Zaynovi, ale aj ostatných chalanov. Najprv som nechápala, čo majú so
Zaynom, potom mi došlo, že oni si myslia, že chodím s ním. Občas som
jednoducho pozabudla, že nikto nevie pravdu. Kedy sa ju tak asi dozvedia?
Takmer som ani nepostrehla, keď k nášmu stolu niekto pristúpil. Sara sa
musela asi trikrát opýtať, či si môže prisadnúť, kým som ju zaregistrovala.
Moji spolusediaci na ňu flochli pohľadom a ignorovali ju, no ona sa
nepýtala ich, čakala, čo jej poviem ja. Ja som bola rada, že je tu a že
neprestaneme byť kvôli tomu chaosu kamarátky. Prisadla si a zaslúžila si
od riťolezov škaredé pohľady. Rozprávali sme sa spolu sčasti po slovensky,
sčasti po česky, našou vlastnou rečou,
nikto nám nerozumel a mne tie nechápavé pohľady vyhovovali. Ona
samozrejme vedela, čo sa to tu deje, no neriešila to, za čo som jej bola
nesmierne vďačná. Rozprávali sme sa o nepodstatných hlúpostiach
a ignorovali publikum navôkol. Keď som vstala, vstali všetci
a ochotne ma odprevadili až k dverám triedy. Bola som vďačná
zvončeku, ktorý ich vyhnal do svojich
tried.
Ako sa blížil
koniec poslednej hodiny, prestala som vnímať učiteľku a napäto čakala, kým
sa zvonček poslednýkrát ozve. Ak sa chcem vyhnúť tej “milej“ spoločnosti, musím
zo školy vypadnúť hneď so zazvonením.
Zazvonilo, a kedže mi nič nebránilo uskutočniť môj plán, vypadla som zo
školy v tom okamihu. Pred domom ma však čakalo ďalšie prekvapenie
v podobe niekoľkých fotografov a novinárov. Pretlačila som sa pomedzi
nich, keď som zbadala chalana, opierajúceho sa o stenu vedľašej budovy.
Mračil sa na mňa, doslova ma prebodával pohľadom. Neviem, ako sa volá, viem
len, že je to priateľ Jennifer, a že ma nenávidí. Rýchlo som sa od neho
odvrátila a vošla do bytu. Sadla som si na posteľ a zbadala, že som
poriadne nezavrela dvere. Bola som však taká lenivá, že som to nechala tak.
Radšej som sa natiahla za rádiom a zapla ho poriadne nahlas.
Spievala som si
alebo pohmkavala, podľa toho, či som poznala text a čas mi rýchlo utekal.
Moja maškrtnosť ma však po chvíli vyhnala k chladničke a donútila ma
vytiahnúť si čokoládový jogurt. Aj so svojou korysťou som si opäť sadla na
posteľ. Hneď som z nej však vstala, pretože mi začala hrať z rádia
a rýchla a chytľavá pieseň. Ja pri takých len málokedy obsedím,
a tak som teraz, aj s jogurtom v ruke, predvádzala neuveriteľné
kreácie, až kým sa mi plná lyžička v ruke neotočila a jej obsah sa
neocitol na mojom tričku. „Do riti!“ zanadávala som si od srdca. Za dva dni dve
tričká zašpinené! Jogurt som položila nabok a zamierila ku skrini, že si
vyberiem nové tričko. Asi v pol ceste som sa zastavila, pretože
v rádiu začala hrať nová, ešte chytľavejšia pieseň. Neznáma pre mňa, ale
rýchla a dobrá. Kašlala som na tričko, to špinavé som len hodila na posteľ
a pokračovala v zaujímavých pohyboch. Keby ma tak niekto videl! Len
som improvizovala, robila, čo ma napadlo a pritom si pospevovala časti
refrénu, ktoré mi utkveli v pamäti. „Tell me I'm a screwed up mess...
tell me you don't want my kiss, that you need... what you're thinking and tell
me a lie!“ viac som nepochytila, tak som len tancovala ďalej. Pri
komplikovanej a nepremyslenej otočke som skončila tvárou k dverám,
ktoré som mala doteraz za chrbtom. Bola obrovská chyba, že som ich nezavrela.
Pozerali sme na
seba a nikto nič nevravel. Trvalo to hodnú chvíľu, potom sa ozval Niall:
„Nevedel som, že počúvaš našu hudbu.“ Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila, čo
tým myslel. „Počkaj, toto spievate vy?“ „No nie, tamtie dvere!“ zaškeril sa
Zayn. „Ako sa tá pieseň volá?“ to si ešte skontrolujem, či ma neklamú! „Tell me
a lie, načo to chceš vedieť?“ „Overím si to. Ale ak ma klamete, tak si ma
neprajte!“ zaškerila som sa na nich, stále som tam stála bez trička, oni vo
dverách a čumeli na mňa. Niall vyzeral, že by sa v tom okamihu na mňa
najradšej vrhol, kľudne aj pred Zaynom.
Pousmiala som sa pri tej predstave a začala sa hrabať vo veciach
v taške, hľadajúc kúsok papiera, kam by som si názov piesne zapísala.
Načarbala som to na nejaký zdrap a znova sa k ním otočila. „Prišli ste len na predstavenie alebo chcete
aj niečo konkrétne?!“ drzo som sa spýtala. Nespoznávala som samu seba, už dávno
som si mala niečo obliecť a ospravedlniť sa za svoje vyvádzanie, namiesto
toho som sa tu stále promenádovala v podprsenke a vychutnávala Niallove
neustále pohľady. Mala by som prestať provokovať a robiť blbosti, no ja
som sa s nimi vykecávala a tešila z jeho očumovania ma.
„Vlastne, chcel som sa ťa spýtať, či by si mi nepožičala notebook. Ten môj
nefunguje, neviem, čo sa deje. Len do zajtra, sľubujem,“ Niall ma na chvíľu
prestal vyzliekať pohľadom a pozrel sa mi psím pohľadom do očí. Zo skrine
som mu podala notebook aj s nabíjačkou. „Kedy zajtra prídeš zo školy?“
spýtal sa. „Asi okolo štvrtej, prečo?“ „Keď prídeš domov, príď si poň,“ usmial
sa, poslednýkrát ma celú prešiel pohľadom a odišiel. Zayn šiel hneď za ním
a ja som ostala strápnená a sama.
V DEŇ
AMYNICH NARODENÍN (3. 11)
Stála som
v úzkej uličke, všade okolo mňa bol vyše dvoch metrov vysoký múr, ktorý
obklučoval túto, aj tak dosť zapadnutú a osamelú ulicu. Jediné svetlo
naokolo pochádzalo z pouličnej lampy nad mojou hlavou, no ani zďaleka
nestačilo na osvetlenie celej ulice. Na jednom konci som nevidela múr, tak som
sa rozhodla ísť tým smerom a nájsť cestu von. Prečo som sem ja hlupaňa
išla? Sama, neskoro v noci? Do úplne neznámej časti mesta? Lampa nad mojou
hlavou zablikala, ozval sa praskavý zvuk, no svetlo našťastie nezhaslo, len
zoslablo. Tma bola všade, videla som ledva na niekoľko krokov pred seba. Musím
odtiaľto vypadnúť! Rozbehla som sa k miestu, kde jedine mohol byť východ
a vtedy som si uvedomila, že v uličke nie som sama. Opieral sa
o stenu niekoľko metrov predo mnou, s drzým úsmevom na perách.
Spoznala som ho okamžite, aj keď som ho videla asi len dvakrát. Odlepil sa
pomaly od steny a svoj pohľad neodtŕhal z mojej tváre. Spravil malý
krôčik smerom ku mne a ja som o krok ustúpila. Znava sa priblížil,
znova som ustúpila... opakovalo sa to niekoľkokrát, až kým som za chrbtom
pocítila studenú stenu. Približoval sa a ja som nemala kam ustupovať. Je koniec. Stál meter odo mňa a ja som
mu pozrela do tváre. Ak mám umrieť tu a teraz, aspoň sa nebudem tváriť ako
strachopud, nech vidí, že sa ho nebojím! Prižmúrenými očami som naňho zazrela
a zbadala som slizký úškrn na jeho perách. Nechutne a spokojne sa
usmial ešte viac a ja som pochopila, ako veľmi som sa mýlila. On ma
nechcel zmlátiť. Nie, jemu išlo o niečo iné. Prešiel si jazykom po hornej
pere a už stál niekoľko centimetrov odo mňa. Koniec...
Dvadsiata druhá časť
„Ááááááááááááá“ zobudila
som sa s krikom. Je to len sen, nič viac, len hlúpy sen! Upokojovala som
sa, no nepomáhalo to. Prečo ma Jenniferin frajer straší v snoch? Pomaly
som to predýchavala a radšej som vyliezla z postele. Studená voda ma
prebrala na toľko, aby som si uvedomila, čo je za deň. Veď dnes mám narodeniny!
Hrabala som sa v skrini a o chvíľu som zabudla na strašnú noc,
ktorú mám za sebou.
Vylovila som
obľúbené tričko s obrázkom Toma a Jerryho, možno detské, ale ja túto
dvojicu milujem. Hlavne chudáka Toma, ktorý nech robí čokoľvek, vždy to schytá.
Nikdy som nechápala ľudí, ktorí mali radšej Jerryho... a teraz tu desať
minút uvažujem nad rozprávkou pre desaťročné deti. Aha, a ja že som od
dnes dospelá. To asi s rozumom veľmi nesúvisí, pretože ten môj si dal
odchod už veľmi dávno.
Konečne som sa
doobliekala a šla do školy, s úsmevom na tvári. To sa mi už dávno
nestalo, no čo, narodeniny sú proste narodeniny. V škole o tom
našťastie nikto nevedel, a tak deň prebehol normálne. Teda, normálne nie,
ale normálnejšie, ako keby o tom niekto vedel. Spokojne som šla domov
a keď som vošla do bytu, zostala som stáť s otvorenými ústami.
Na stene nad
posteľou, ktorá bola doteraz prázdna, boli fotografie. Obrovské fotografie.
Úplne naľavo bola jedna, asi pol metra široká a meter a pol vysoká,
na ktorej som sa držala za ruky so Zaynom a kráčali sme po červenom
koberci, odfotená na tom večierku. Ďalšia bola tiež z večierku, bola som
na nej s Niallom, ktorý ma držal na rukách a smial sa. Ja som
vyzerala, že sa na tom tiež dobre bavím, čo bolo zvláštne, kedže celý čas, čo
som bola na jeho rukách som bola naštvatá a vrieskala som. Mykla som
plecami a pozrela na ďalšiu fotku. Tam sme boli všetci – ja, Niall, Zayn,
Louis, Harry, Liam, Eleanor a Danielle. Len tak sme spolu stáli a usmievali
sa. Ale ako sa dostali tí, čo mi to sem dali k zvyšným fotkám? Ja so
setrou, ešte z minimálne pred troch rokov, ďalšie s bývalými
spolužiačkami, kamarátmi zo Slovenska, dokonca jedna, na ktorej sme boli celá
(teraz už bývalá) trieda. Taká tá so všetkými žiakmi aj triednym. Kto mi to sem
dal a ako sa k tomu dostal? Usmiala som sa, keď som zbadala odpoveď
na posteli. Notebook, ktorý som včera požičali Niallovi a Zaynovi aj
s malým odkazom. „Thanx ♥ N & Z“ A máme tu vinníka. Musím sa ísť
poďakovať, ono je to tak nádherné.
No comments:
Post a Comment