Letters nobody recived

Takže, jednodielka pre Mirku :* Uži si čítanie! A ostatní samozrejme tiež.
Ešte SONG k tomu :)

Dnes to boli presne dva roky. Dva roky, odkedy odišiel. A už som o ňom nepočula. Nenechal na seba žiaden kontakt, telefón, adresu, mail, čokoľvek. Zmizol a ja som nevedela, kam. A teraz, po dvoch rokoch sa vraciam, sama neviem, prečo, asi len kôli spomienkam, do nášho starého domu, kde sme toľko spolu zažili. S rodičmi sme sa odtiaľto odsťahovali asi dva mesiace po tom, čo odišiel a už sa neukázal. Myslela som, že to bez neho nevydržím. Ľúbila som ho a on odišiel. Bez jedinej rozlúčky, bez ničoho. Odvtedy som ho nevidela, nepočula o ňom. Akoby už viac neexistoval, jednoducho bol preč a nič po ňom nezostalo, len niekoľko fotiek a spomienky. Ktoré som nechcela a zároveň bez nich nedokázala žiť.

Otvorila som dvere a vošla dnu. Rodičom sa tento dom nikdy nepodarilo predať, tak tu stál a prakticky nepatril nikomu. Prechádzala som po miestnosťach a v každej sa mi vybavovali spomienky. Tu ma prvýkrát pobozkal. Tu mi povedal, že ma ľúbi. Tu sme stáli, keď prišli domov moji rodičia. Tam pri tom stole sa zoznámili. Tamtým oknom sa raz skúšal ku mne dostať v noci. Tu sme sedeli, keď mi dal na narodiny prívesok s nápisom forever together... Potriasla som hlavou a utrela si slzy z tváre. Nedodržal to. Odišiel. Zvládol to bezo mňa. Aj ja to zvládnem bez neho. Rozmyslela som si to, nechcela som viac naňho spomínať. Bolelo to. Veľmi. Vyšla som von, zamkla a chcela ísť domov. Opäť spokojne zabúdať. Zastavila som sa pri schránke a zistila, že je preplnená listami, ktoré nikto celé dva roky nevyberal. Otvorila som zhrdzavené dvierka a po hlasnom zaškrípaní mi pri nohách pristála kôpka listov. Zdvihla som ich do rúk a zaniesla na stôl do kuchyne, ktorý bol pokrytý hrubou vrstvou prachu. Chcela som ich tam nechať a odísť, keď som si všimla svoje meno na jednom. Pozrela som nechápavo na mierne zažltnutý papier a snažila sa vylúštiť už stratené meno odosieľatela. Zimomriavky mnou prešli, keď som si uvedomila, že je to jeho meno. A spoznala som jeho rukopis. Trasúcimi sa rukami som z kôpky vybrala najstarší list. Prsty sa mi neuveriteľne priasli, keď som sa snažila roztrhnú obálku a vyslobodiť papier uložený dnu. Tento list prišiel presne na moje narodeniny. Pol roka po tom, ako odišiel. Prebehla som pohľadom po niekoľkých riadkoch, v ktorým mi zaželal všetko najlepšie a vysvetlil, že ho to mrzí, ale musel odísť za svojim strýkom do Škótska. Nemol sa rozlúčiť, nebol čas, no veľmi ho to mrzí.

List som položila na opačnú stranu stola a vzala do ruky ďalší. Bol zmáčaný od sĺz skôr, než sa mi ho podarilo otvoriť. Prebehla som ho rýchlo očami a plakala ešte viac. Vzala som ďalší a ďalší, a ďalší... čítala som jeho nekonečné ospravedlnenia, prosby, aby som aspoň raz odpísala. Prosby o odpustenie, prísľuby, že sa vráti keď bude môcť a všetko bude v poriadku, každý list ukončil tým, že ma ľúbi a dúfa, že raz mu odpustím a odpíšem. Po každom liste sa prúd sĺz zväčšoval, spomienky sa vyplavovali na povrch. Vždy som si myslela, že odišiel a nezostalo mi po ňom nič. No pravda bola, že ani jemu nezostalo nič po mne. Nemá jediné číslo, email, kontakt, nič. Len túto starú adresu, na ktorú píše listy, ktoré aj tak nikto nedostane. Položila som ďalší list na kôpku prečítaných, ktorá sa stále zväčšovala a vzala ďalší, ešte zabalený. Roztrhla som obal a čítala.

Tento list bol iný, ako predchádzajúce. Samozrejme ďalšie ospravedlnenia, ale ku koncu začal písať, že ak mu čoskoro nenapíšem, niečo si urobí. So strachom som si utrela slzy, list uložila nabok a čítala ďalšie. Vyhrážky sa postupne stupňovali, zúfalstvo bolo cítiť z každého listu, stále viac a viac. Ruky sa mi triasli, vždy, keď som prečítala list, bála som sa vziať do ruky ďalší. Čo v ňom bude? No zvedavosť vo vnútri ma vždy donútila roztrhnúť obálku a prečítať každé jedno písmenko.  O tom, ako už jeho život nemá zmysel, ako tu už nechce ďalej byť, že bezo mňa to nemá význam. Plakala som, keď som sledovala jeho nešťastie a zúfalosť. Najviac ma trápila ta bezbrannosť, nemohla som nič robiť, nevedela som, kde je, nedokázala som mu pomôcť. Bála som sa otvoriť posledný list, no viac som sa bála neotvoriť ho. Držala som ho v rukách a nevedela, čo robiť. Otvoriť či nie? Nedokázala som list len tak položiť a nevedieť, čo bolo vo vnútri. Otvorila som ho a čítala.

Moja najdrah3ia,

Viem, že mi nikdy nedokážeš odpustiť, viem, že si nezaslúžim odpustenie. To, čo som spravil je neodpustiteľné. Len chcem, aby si vedela, ako veľmi ma to mrzí. Prisahám, že som ťa miloval a že ťa milujem. Ver mi prosím, keby som nemusel, neodídem od teba. Nikdy. Si to najlepšie, čo ma kedy stretlo. Najkrašie, najúžasnejšie. Každá chvíľka s tebou bola najkrajším okamihom v mojom živote. Dúfam, že aj ja ti aspoň trochu chýbam, pretože neprejde sekunda, počas ktorej by som na teba nemyslel. To, že som urobil bolo to najťahšie v mojom živote. Pochopil som, že nemá zmysel ďalej existovať, ak nemôžem byť s tebou. Chcel by som sa vrátiť, ale neurobím to, keď to nechceš. Si šťastná bezo mňa, už ma nepotrebuješ, ja to chápem. No ja takto žiť nedokážem. Bez teba to nemá význam. Ľúbim ťa a sľubujem, že už o mne nebudeš počuť, už ťa viac nebudem obťažovať. Poslednýkrát zbohom.

Posledný list som opatrne položila na kôpku predchádzajúcich, uvedomujúc si, že je to všetko, čo mi po ňom zostalo. Jemne som ich vložila do tašky a rozmýšľala nad jeho slovami. Myslel to vážne? Je možné, že by si dokázal ublížiť? Alebo, dokonca.... nedokázala som si to slovo ani pomyslieť. Pokrútila som hlavou a zahnala túto predstavu, určite nie, je doma a v poriadku, nič sa mu nestalo. Nedokázala som tu už dlhšie byť, vzala som tašku a vyšla von. Pred bránkou ležali noviny, ktoré sem zrejme hodil nejaký pomýlený poštár. Veď už skoro dva roky tu nikto nebýva. Dúfajúc v rozptílenie som ich zdvihla a prešla očami po titulke. SAMOVRAH V SEVERNOM ŠKÓTSKU. Z úst mi vyšiel zúfalý výkrik a na zem som dopadla v rovnakej chvíli, ako noviny s jeho fotkou na titulnej strane.