Missing lover

Jednodielka pre Lenku :* Dúfam, že sa bude páčiť :) A k tomu SONG. Love ya guys ♥

Vyšla som na malú lúčku uprostred lesa a rozhliadala sa dookola. Bude tu už? Máme sa stretnúť až o päť minút, ale nepamätám si, žeby niekedy neprišiel skôr. Vlastne, vždy tu bol prvý. No dnes nie. Na tomto našom skrytom kúsku trávy uprostred lesa, kde spolu trávime čas hádam odjakživa nebolo nikoho. Jemný vánok prinášal vôňu kvetov, ktoré kvitli všade pod mojimi nohami a ako pestré fliačiky zdobili zelenú trávu. Nebolo počuť jediný nevítaný zvuk, občas zašuchotala tráva, niekedy zaštebotal osamotený vtáčik kdesi v konároch. Sledovala som stromy naokolo, no nikde ani stopy po ňom. Nevidela som ho prichádzať pomedzi stromy, ani cez ukrytú cestičku medzi kríkmi so sladkým lesným ovocím, ktoré boli teraz namiesto šťavnatých bobuliek pokryté drobnými kvietkami. Všetko tu bolo tak ako vždy až na malý detail. On tu nebol. Prečo neprišiel? Vždy prišiel, nikdy nemeškal. Nič na svete by ho nedonútilo neprísť. A keby predsa, mal by na to vážny dôvod a zavolal by mi. Automaticky som z vrecka vytiahla telefón a pozrela na obrazovku, ktorá neukazovala jedinú správu alebo neprijatý hovor. Čo sa stalo? Prečo tu nie je? Sadla som si na trávu a oprela sa o hrubý strom. Príliš stresujem, určite sa len niekde zdržal. Sledovala som naše miestečko a ponrila sa do spomienok. Nikdy nezabudnem, ako sme sa prvýkrát stretli. Tu.

****

Chodievala som na túto lúku, keď som chcela rozmýšlať, mať pokoj od celého sveta alebo len byť sama. Sadla som si presne na toto isté miesto a s knihou v ruke trávila nudné odpoludnie. Slnko svietilo, bolo príjemne teplo, nikde žiaden hluk. Presne pre toto som milovala toto miesto. Pomaly som prechádzala stránky knihy, vychutnávala každé jedno písmenko, ktoré vždy zapadlo do sova a vytváralo najkrajšie vety. Hltala som stránku za stránkou a spokojne sa usmievala, čas ani nič v tomto svete pre mňa neexistovalo, bola som na míle vzdialená v dokonalom svete knihy. Zrazu ma do reality prebrali zvuky v lese a ja som sa otočila, hľadajúc narušiteľa tohto pokoja. Nemala som strach, že by na mňa mohli zaútočiť nejaké divé zvery, skôr som bola zvedavá, kto to tu našiel, kedže som sem chodila roky takmer každý deň a nikdy som tu nikoho nestretla. Nikto však nevyšiel a tak som, presvedčená, že v lese sa naháňajú veveriky alebo iné menšie zvieratká, znova vzala knihu do ruky a ocitla sa v svete z príbehu. Neprešla som však ani niekoľko riadkov a znova som počula niečo v lese. Zatvorila som knihu a pomaly sa postavila, oprašujúc sa od hliny a trávy, ktorá sa mohla niekde na mne zachytiť. Pozerala som do lesa, no nič som nevidela. Čo to tam je a stále ruší môj pokoj a ticho? Spoza mňa sa ozvalo hlasné odkašlanie a ja som až nadskočila. Otočila som sa a tam stál. Nikdy som ho predtým nestretla. „Kde si sa tu zjavil? A čo tu robíš?“ spýtala som sa ho zvedavo, pretože som si vôbec nevšimla, ako sa ocitol za mojim chrbtom. „No, prišiel som z lesa.  Bol som na prechádzke a stratil som sa,“ odpovedal mi, načo si vyslúžil pohľad hovoriaci: veľmi vtipné a teraz vážne. Pozrel na mňa pohľadom, ktorý som pochopila ako: prečo by som ti asi o tomto klamal?! A po tejto našej komunikácií bez slov sme sa zoznámili. Najprv sme boli kamaráti, ktorí sa vždy mali o čom porozprávať, chodievali spolu na ich lúku v lese, o ktorej zrejme nikto iný nevedel a trávili spolu naozaj veľa času. Postupne to akosi nestačilo a nikto z nás nevie, kedy to bolo, no časom to prerástlo v lásku. Koľko času sme tu strávili rozprávaním sa o hlúpostiach alebo len bozkávaním? To sa ani zrátať nedá.

****

Vždy sme sa tu stretli, vždy sem chodil včas a dnes? Neprišiel. Pozrela som na hodinky a uvedomila si, že mešká už viac ako pol hodinu. Čo sa deje? Prečo neprišiel? A prečo mi nedal vedieť? Obzerala som sa dookola, akoby som očakávala, že zrazu odkiaľsi vyskočí a bude to všetko tak, ako má byť. No nevyskočil. Sledovala som les či náhodou neprichádza spomedzi stromov, no nikde sa ani lístok nepohol, jediný zvuk sa neozval, všetko bolo nehybné a tiché. A prázdne. Neprichádzal. Čo sa deje? Začala som sa báť ani neviem prečo, určite musí mať nejaký dôvod, keď neprišiel. Počkám ešte polhodinu a ak nepríde, odídem. Znova som sa poobzerala po lese, no keď nič nenaznačovalo tomu, že prichádza, sadla som si na pník a čakala. Pozerala som sa po lúke a lese naokolo v očakávaní, že ho niekde uvidím, no neprichádzal.

Polhodina prešla a stále sa neobjavil. Pomaly som vstala, poslednýkrát sa rozhliadla a chcela odísť, keď som si na niečo spomenula. Pozrela som na starý suchý strom, ktorý je vnútri dutý a občas sme si v ňom nechávali odkazy. Častejšie však fľašky vína alebo niečo podobné. No aj tak som pred tým, ako som chcela odísť pomaly prišla k stromu a nazrela do skrytého otvoru, no nič som nevidela. Strčila som tam ruku a nahmatala nejakú malú vec. Vytiahla som to a uvidela, že je to akási škatuľka. Nechápala som, čo tam robí, no zvedavosť ma donútila otvoriť ju. V tej chvíli som pocítila ruky okolo pása a mäkké pery na krku. „Konečne,“ zašepkal a ja som bola šťastná, sčasti z toho, že prišiel, sčasti z prstena v krabičke. „Vezmeš si ma?“ spýtal sa a ja som ho namiesto odpovede pobozkala.