One more time? 9

Čo dodať? Ľúbim vás baby (ak tu máme nejakého chalana tak samozrejme tiež :D) Nech sa vám páči :)

Chvíľu som len neveriacky sledovala obraz pred sebou a hľadala v ňom logiku. Potom som pochopila, že žiadna tam nie je a uvedomila si, že tam nemám jediný dôvod ďalej byť. Snažila som sa ticho a nepozorovane zmiznúť, no keď si ma jeden z jeho kamarátov všimol, jednoducho som sa rozbehla preč. Nevedela som, kadiaľ mám ísť domov. Keď sme sem prišli nebolo vidieť na dva kroky a cesta bola posledná vec, ktorá ma v tej chvíli zaujímala. Musím sa odtiaľto dostať, ale ako?! Nechápala som samú seba pre to, ako som sa cítila. Nemala som chuť plakať, nebola som nešťastná. Len naštvaná a zúrivá, že som sa nechala oklamať. Zas. Prečo som sa s ním niekam trepala?! Nemala som s ním nikam ísť. „Čo chceš, ty idiot?!“ zvreskla som na človeka, ktorý ma zozadu chytil za plece, neriešiac, kto je to. Až potom som sa otočila a pozerala do tváre jeho hnedovlasému kučeravému kamošovi, ktorý sa pravdepodobne volal buď Harry alebo Zayn. Alebo Liam? Asi som mala viac počúvať Rachel, keď o nich básnila. Striasla som jeho ruku a chcela odísť, keď som si uvedomila, že neviem kam. „Kde nájdem najbližšiu autobusovú zastávku?“ spýtala som sa ho a snažila sa nekričať, hoci som sa na tichší prejav necítila. „Ak chceš zveziem ťa,“ navrhol mi namiesto odpovede na moju otázku, no ja som len pokrútila hlavou a čakala, kým mi odpovie. Nechcela som sa ho pýtať znova, lebo som si nebola istá, či by som ho rovno od hnevu nezabila. „No ták, chceš ísť takto sama? Autobusom?“ pozrel na mňa nechápavo, ako by ma teraz malo trápiť, že mám na sebe oblečenie trojnásobne také veľké ako ja a z vlasov mi stále tečie voda. Úprimne mi to bolo jedno (a možno sa malá časť vo mne tešila, že zasa raz budem neprehliadnuteľná). „KDE? NÁJDEM? AUTOBUSOVÚ? ZASTÁVKU?!“ spýtala som sa ho opäť a zvýraznila každé jedno slovo. „Pozri, naozaj ťa rád zvez...“ Venovala som mu pohľad, ktorý si odkladám len na najšpeciálnejšie príležitosti a on okamžite zmĺkol, jeho ruka ukázala doprava. 

Bez slova som sa mu otočila chrbtom a kráčala tým smerom, v topánkach mi žblnkotalo, nohavice som si musela rukou držať a z tváre si odhŕňala dotieravé mokré pramienky. Za chrbtom som počula tichý smiech, no kedže som nechcela skončiť vo väzení a vedela som, že ak sa otočím budem vraždiť, kráčala som ďalej. Dúfala som, že zvuky, čo som počula za sebou som si len predstavila a nikto ma nesleduje, no keď som sa otočila, bol niekoľko krokov za mnou. Ten kučeravý.  „Máš nejaký problém?!“ spýtala som sa ho drzo a nečakajúc na odpoveď kráčala ďalej. Každým krokom som menej a menej verila, že tam niekde je naozaj zastávka, no nakoniec som ju našla. A to by nebolo moje šťastie, keby ďalší autobus nešiel až o viac ako dve hodiny. Viac ako tento fakt ma však štvalo, že ho postrehol aj kučeravý a úškrn na jeho tvári sa dvojnásobne zväčšil. Sadla som si na lavičku, nohy vyložila a prekrížila do tureckého sedu, zaberajúc všetko miesto, aby ho ani nenapadlo prisadnúť si. Z kabelky som vytiahla slúchatká, bez ktorých von nevýdem a hlasnú hudbu si pustila do uší. Videla som kučeravého ústa pohybovať sa, no akosi ma netrápilo, čo z nich vychádza. Namiesto toho som vychutnávala slová piesne. Zavrela som oči, oprela sa dozadu a nechala čas pomaly unikať, kým nepríde autobus.

V polovici pesničky som pocítila, že mi akosi hudba nehrá, a keď som otvorila oči, uvidela som toho jeho kamaráta držať v rukách môj iPod. Chcela som mu streliť po ruke a vziať iPod, no bol rýchlejší a uhol sa. „O čo ti ide?! Málo vecí sa dodrbalo, ešte treba niečo zhoršiť?!“ zvreskla som naňho a zoskočila z lavičky, no vo vode v topánkach sa my šmyklo a keby ma nezachytil, ležala by som na chrbte. Zazrela som naňho a opäť sa natiahla za iPodom, no znova sa uhol. Pozerala som teda naňho jedným zo svojich obľúbenych pohľadov a tak ako väčšina ľudí aj on po chvíľke uhol. Vysvetlenie neprichádzalo, tak som si sadla na lavičku opäť a vytiahla mobil, kde som tiež mala nejakú hudbu. Zavrela som oči a ignorovala ho, nebála som sa o svoj iPod, prečo by spevák, milionár kradol? Len ďalší trapny fór. 

Nemala som pokoj ani minútu, už som cítila niečo pred tvárou, a keď som otvorila oči, mávala mi pred nimi jeho ruka. „ČO ODO MŇA CHCEŠ?!“ zakričala som naňho a vybrala si z uší slúchatká, nech mi to povie a potom mám pokoj. „Chceš tu čakať ešte dve hodiny? Ja ťa zveziem,“ navrhol mi zasa. „Áno, chcem tu čakať. Ty ma nepoznáš, ale ja mám dobrú trpezlivosť. Nie je ti to, že som zas išla s tým idiotom niekam ako dôkaz?“ „Zasa?“ spýtal sa nechápavo a ja som sa zas čudovala, akí sú niektorí ľudia nechápaví. Baba, s ktorou sa vtedy vyspal mala ružové vlasy. Ja mám ružové vlasy. Nič? Žiadna spojitosť? Pozerala som naňho, ale zrejme nič. Mikla som plecom a čakala, či mi chce ešte niečo povedať alebo mi zrušil hudbu len kôli tejto otázke. „Mrzí ma, to čo sa stalo. To bola El, Louisova bývalá...“ prestal hovoriť pri pohŕdavom smiechu, ktorý som zo seba vypustila pri slove bývalá. Nie som slepá. „Oni sa rozišli. Definitívne,“ uisťoval ma, no ja viem, čo som videla. „Takže pusa na rozlúčku?“ spýtala som sa ho s extra dávkou irónie, ktorú zrejme prepočul, lebo len vážne prikývol. „Mne to nevadí. Lebo s ním už nemám nič spoločné. A ani nebudem. A keď s ním budeš, odkáž mu, že ak chce späť veci, môže si ich hľadať v kontajneri pri intráku. Nejaké ďalšie otázky, vysvetlenia alebo mi už vrátiš iPod a necháš ma na pokoji?“ „Posledná otázka. Prečo si zlá na mňa?“ „Na tvojom mieste by som bola rada, že žijem a neprovokovala ma ešte viac. Skončil si?“ „Chcel som byť len milý. Pomôcť ti,“ povedal a odišiel. „A ten iPod?“ zakričala som za ním, keď som si uvedomila, že ho stále nevrátil. Nechápavo sa otočil a akoby mu zrazu došlo, vrátil sa. Naozaj som nemala náladu na jeho fóry alebo čo to bolo. Vytrhla som mu ho z ruky a ignorovala ho, kým som si neuvedomila, že stále predo mnou stojí. „Čo by si ešte chcel?“ začínal mi naozaj liezť na nervy. Ak niečo chce, nech povie, ale potom nech už dá pokoj. Mlčal a mňa prestávala baviť hra na mačku a myš.

"Fajn. Dovolím ti odviesť ma ale už mi prosím vráť môj iPod." Vydýchla som porazene načo sa uškrnul ako na všetkých tých plagátoch a do ruky mi vložil ten strojček. Kráčala som pri ňom potichúčky zatiaľ čo on si pískal. Po hneve a zúrivisti sa dostavil smútok aj vedomie, že si vlastne prajem aby mal pravdu. Pravdu v tom, že tamto bol iba bozk na rozlúčku. Sadla som si do jeho veľkého terenného auta kde ma omámila vôňa kože a prebodol ma ďaľší pocit. Som neskutočne unavená. Obišiel auto z druhej strany a nasadol. Pri zvukoch tichého motora a špliechania vody na cestách mi oči padali ešte viac. A keď v tom tmavom interiéry dopĺňanom tmavou nocou začalo príjemne hriať kúrenie, naskákali mi zimomriavky a spustili sa slzy. Slzy za to aká som sprostá, ako ho mám rada, a ako ma znova podrazil. 

Auto zastalo ani som si neuvedomila, že sme na mieste. Ticho som aj naďalej sedela a semtam fňukala. Naklonil sa ku mne a chrbtom ruky mi jemne zotrel slzy. "Som jeho kamarát a chcem vám len dobre. Bol to bozk na rozlúčku, skončil to tam pred nami všetkými. A ak si to nechceš pripustiť tak sa kôli tomu zbytočne netráp." Spontánne som ho objala a on mi v objatí do ucha zašepkal: „Voniaš ako Louis. A trochu aj ako zmoknutý pes.“ So smiechom som mu poďakovala a vyšla z auta do chladného večera. 

Maruš, drahá, to čo si napísala je perfektné :) Milujem ťáááá :*