Bitch against will 3

Hahááá, je tu trojka a už dokonca aj s menom :D Som happy, tak nech sa páči, OMT? bude tiež čoskoro, zajtra najneskôr :* Ľúbim Vás krásky :)

Pomaly som začala tráviť to, čo mi povedala Emma. Najhoršie bolo vedomie, že mala pravdu. Všetko do seba zapadalo. Znovu a znovu som si v mysli prehrávala všetky jej slová. Všetky slová manažerá. Všetko z papiera s pokynmi. A dávalo to zmysel. Presne, ako vravela Emma. Obzerala som sa po miestnosti a mala som pocit, akoby sa mi každý pokúšal dokázať, že je to tak. Jazyk jedného z chalanov putoval ústami viacerých dievčat, ďalší stál pri skupinke predbiehajúcej sa, ktorá s ním bude flirtovať. Emma si len pre seba odtiahla jedného do kúta, mimo dosahu zvyšku a kým ho tam každým pohybom balila, nikto sa ani neopovážil priblížiť. Jedno bolo jasné. Mala to tu celé pod palcom. Všimla som si na sebe niekoľko pohľadov od najväčšej skupinky, stojacej pri opačnej stene, doprevádzaných smiechom, a práve, keď som si obula vysoké topánky na platforme a chcela prísť za nimi s jednou či dvomi “milými“ poznámočkami, objavil sa drobný asistent a oznámil nám, že sa máme pripraviť pod pódium, kedže o dve minúty začíname. To už šlo všetko rýchlo, uvádzač, príchod chalanov, my. Niekoľko piesní, potom sa zábavy ujal DJ, kým my sme mali asi polhodinku v zákulisí. Potom zasa chalani, DJ, chalani, Dj, chalani... niekoľkokrát sa to zopakovalo a mohla som ísť domov. Moja cesta viedla rovno do sprchy a do postele. Potrebovala som pokoj a čas na premýšlanie.

****

„Cáááááááármen! Vstávaj!“ bolo prvé, čo som ráno počula. Zaborila som si hlavu do vankúša, ignorujúc hlas Kylie, ktorá ma zas budí pre nejakú hovadinu. Čo zas nevie nájsť, aj keď to má priamo pred sebou?! Vo dverách sa objavila hlava mojej sestry a o sekundu neskôr už jej majiteľka pristála na mojej posteli, no ani to ma nedonútilo nadvihnúť, či inak dať najavo, že ešte žijem. „Čo chceš?“ zamrmlala som automaticky, bez náznaku záujmu a opäť hľadala cestu do ríše snov. „Carmy, volala som s otcom,“ povedala, ťahajúc zo mňa perinu, ktorú som nechala padnúť na zem. Ja ju nepotrebujem. „Ešte ich to baví?“ zamrmlala som svoju zvyčajnú otázku pri zmienke o rodičoch. Kylie len povedala, že áno, na čo som si hlasno povzdychla. Naši rodičia vlastnili niekoľko butikov a práve rozbiehali ďalší. My so sestrou sme sa pri prvej príležitosti prihlásili na školu do New Yorku a ocko nemal inú možnosť, len nám tu prenajať tento byt. Možno to znie, ako dve nevďačné, rozmaznané dcéry, no inú možnosť ako odchod sme nemali. Obe sme boli rady, že sme vypadli. „Carmy, ocko mi volal, aby mi oznámil, že sa máme zbaliť a vrátiť domov,“ povedala, a až to ma prebralo. „Nemôžme sa tam vrátiť!“ „Hovoril mi, že už nám tam vybavuje školu. Vraj je to hrozne drahé. Škola, byt... A kedže nie sme doma, musí si aj platiť predavačky. A potom desaťminútova prednáška o tom, akoby sme mu mali vďačne v obchode pomáhať. Veď vieš, tie jeho keci,“ jemne sa pousmiala, no hneď sa jej na tvár vrátil ustarostený výraz. „Kylie, vieš dobre, že sa tam nemôžme vrátiť,“ povedala som jej zúfalo a ona len prikývla, „necháš ma samú? Chcem premýšlať.“ „Carmy, ja sa tam vrátiť nechcem,“ zašepkala mi nešťastne, kým odchádzala.

Zdvihla som zo zeme perinu, poriadne sa do nej zabalila a objala svojho plyšového medvedíka. Nikdy mi neprekážalo, aké detské to je. On tu bol so mnou stále, vravela som mu všetko. Bol ako denníček, na ktorého písanie som vždy bola príliš lenivá. Privinula som si ho k sebe a premýšľala, nechala si hlavou prúdiť zväčša nepríjemné spomienky na “domov“. S Kylie sme pôvodne New Yorčanky, pred necelými tromi rokmi sme sa presťahovali. To sme mali šestnásť a vôbec sme sa na seba nepodobali, nikto by nepovedal, že sme dvojičky. Boli sme jednoducho dievčatá z veľkého mesta. Ktorých ocko im kúpil, čo chceli, mal známe butiky a nikdy sa nestaral, čo robili. Dva týždne. Toľko nám stačilo, aby nám pri nohách ležali všetci chalani a všetky baby nás mali v zuboch. Podľa názoru väčšiny sme boli štetky. Ja som v tom čase bola čiernovláska s melírom a fialovými koncami, Kay bola blondínka. Obliekali sme sa tak, ako to bolo v New Yorku normálne, no tu to bolo výstredné. Pre ľudí sme boli čudáčky, my sme to považovali za originalitu. Pousmiala som sa pri predstave svojho vtedajšieho výzoru. Piercing v nose, obočí, pupku. Tetovania na členku, krku, zápästí a chrbte. Kylie vyzerala tiež podobne. Minisukne, krátke tričká, ihličky. Tu v New Yorku zo bolo normálne. Sexy. Tam to bolo úbohé a čoskoro nás ohováralo celé mesto. Staré Carmen a Kylie to však netrápilo, vždy boli názoru, že ľudia im len závideli. Už na to boli zvyknuté, v New Yorku im vždy každý závidel. A im to neprekážalo. Užívali si to.

Problém bol inde. Všetci by si mysleli, že keď má niekto otecka boháča, nemusí pracovať a robí si, čo chce. To nepoznali toho nášho. Ten je lakomý na každý cent a rýchlo si vypočítal, koľko ušetrí, keď mu v obchode nebudú robiť predavačky, ale my. Čiže sme tam skončili nasáčkované v každej voľnej sekunde. Pracovali sme neustále ťažko a zadarmo. Nemali sme voľnú ani sekundu. Žiaden čas, ani len na učenie či úlohy. A po nejakom čase už pekné tváričky a plné vrecká neboli dostatočnými ospravedlnenkami. Keď prišla šanca vrátiť sa do New Yorku, okamžite sme prišli. Vypadli sme odtiaľ s nenávisťou voči tej diere a hanbou.

Odvtedy tu samy bývame a študujeme. Zmenili sme sa. A teraz sa tam máme vrátiť? Ani jedna z nás to nechce, no máme na výber? Ocko jednoducho zaplatí nájomné len na tento mesiac. A ak nechceme skončiť na ulici, prídeme. On to vie. A vie aj to, že vždy dostane, čo chce. Iba ak... „Kay!“ vybehla som z postele a našla ju sedieť v kuchyni pri šálke, z ktorej sa parilo. Nemusela som sa pozrieť, vedela som, že je to káva. „Kay! Nevrátime sa tam! Pozri, my to tu dokážeme zvládnuť aj samy, bez ockovej pomoci, nie? Ja mám za vystúpenia v bare naozaj slušné peniaze. Keby sme sa posnažili, mohli by sme to tu zvládnuť aj bez nich. Takže pekne volaj ockovi, nechc si sám žije v tej diere a svoje butiky nech si strčí za klobúk. My ho nepotrebujeme! My zostávame tu!“ kričala som, bežiac k nej. Ona položila šálku na stôl a objala ma. „Carmy, si génius, vieš o tom? Aj ja si skúsim nájsť niečo, sľubujem, nejak to tu zvládneme,“ povedala rýchlo a už chytala mobil do ruky. Priam som cítila jej radosť z toho, ako to pekne povie ockovi. Bez servítky pred ústami. „Ahoj ocko! Vieš čo?....“ počula som ešte jej prefíkaný tón, kým za sebou zavrela dvere. Posadila som sa na jej stoličku a odchlipla si z horúcej kávy. Bolo to správne, o tom nepochybujem. Len to znamená, že sa budem musieť vrátiť do baru a stať sa jednou z tých štetiek. Človek by si pomyslel, že pri svojej minulosti budem mať skúsenosti. No zas taká som nikdy nebola. Povzdychla som si a znova si odchlipla z horúcej kávy. Nemám inú možnosť, od zajtra som jednou z tých štetiek.

Môžem Vás poprosiť o komentárik? Stačí jedno slovo, páči/nepáči alebo ak máte nejaké pripomienky, požiadavky, čokoľvek... 

Love ya babes :* U r world most beautiful girls

Luna Lovegood