One more time? 19

So sorry :( Že až teraz, že len taká krátka...
„Tomlinson! To nemyslíš vážne?!“ „Pšššš,“ zašepkal mi priamo do ucha a prst mi priložil na pery, „nesmieš protestovať, zabudla si?“ pripomenul mi a spokojne sa uškŕňal. Mal pravdu, tak som naňho aspoň bez slov zazrela. Pri guličkách som si hneď spomenula na to, čo sa v nich stalo minule. Myslí Louis niekedy aj na niečo iné?! Bez slova prekročil nízku zátarasu a podal mi ruku, ktorú som chytila a tiež vošla po kolená do guličiek. „Ty si hrozné decko, vieš o tom?“ spýtala som sa ho s neveriackym výrazom, keď po mne začal hádzať guličky. Spokojne sa usmial a hádzal ich ďalej. Tak som sa aj ja zohla a nabrala si plné ruky.

Obhadzovali sme sa ako malé deti, kým Louisovi nedošli guličky. Ja som po ňom stále hádzala a on len stál a pozeral na guličky, ktoré ho udierali do tváre a brucha. Mňa to však neprestávalo baviť a ďalej som ich po ňom hádzala. Louis na mňa zazrel a z ničoho nič sa rozbehol priamo na mňa. Neuhla som sa, sčasti preto, že som nestihla poriadne zareágovať, sčasti, lebo som nečakala, že niečo spraví. Presvedčila som sa však, že je schopný čohokoľvek. Pristála som na chrbte v guličkách a Lou ležal na mne. Nestihla som sa ani poriadne začať smiať, už ma umlčal ústami a jeho jazyk zamestnal ten môj. Nemala som si obliekať tie šaty, pomyslela som si, keď Louisove neposlušné prsty hmatali ich lem a hľadali cestu pod ne. Kdesi v guličkách som našla svoju ruku a s veľkou námahou presunula tú jeho a spoň o kúsok vyšie, na moje brucho. Svoju nespokojnosť preniesol na naše ústa a uhryzol ma do pery, kým jeho druhá ruka, doteraz stratená kdesi medzi guličkami našla môj zadok a dôkladne skúmala jeho tvar. Hrala som sa s jeho perami, kým jeho ruka, ktorú som dočasne presunula na svoje brucho už hľadala cestu nižšie. Ukázala som jej opäť, kam patrí a mala som pocit, že sa s tým zmieril, pretože začal hladkať moje brucho. Upokojila som sa, že už bude pokoj, keď sa zrazu odtiahol s vydeseným výrazom na tvári.

Pobavene som ho sledovala, kým sa chytal za hlavu a čakala, aká kravina z neho vyjde. Pretože niečo normálne sa od neho čakať nedá. „Mňa to tak mrzí. Neublížil som vám? Nemal som ťa tak zhodiť, ja idiot! Mrzí ma to, nemyslel som...“ motal jedno cez druhé, kým som mu nepriložila prst na pery. „Louis! Upokoj sa, dobre? Veď sa nič nestalo. Preháňaš to a poriadne! Chceš ma kvôli drobcovi pripraviť o všetku zábavu a radosť zo života?! Lebo ja neplánujem najbližšiu dobu sedieť na zadku a pozerať do blba! Zmier sa s tým alebo sa vidíme o osem mesiacov. Ja žijem ďalej. Ak to nepôjde inak, bez teba.“ Varovne som naňho pozrela a on sa najprv tváril vydesene, potom sa však usmial. Neveril, že to spravím. Fajn. Nespravím to. Ale dokážem ho presvedčiť o opaku. Ak ma teraz nezastaví, príde za mnou neskôr. „Fajn,“ povedala som a začala sa brodiť guličkami k východu, „tvoje číslo mám, keď to príde, zavolám ti.“ Usmiala som sa naňho a pokračovala v ceste cez guličky. Vyšla som von jednou nohou, keď ma Lou chytil zozadu okolo pása. Pousmiala som sa, no kým som sa k nemu otočila, na tvári som mala opäť vážny výraz. „Čo si si to rozmyslel?“ „Nemal som inú možnosť,“ povedal a už s mojou pomocou ležal na chrbte medzi guličkami. Hodila som sa na chrbát vedľa neho a preplietli sme si prsty. Rozprávali sme sa o všetkom, čo nás napadlo.

„Môže sa volať Peter Pan?“ spýtal sa Lou po chvíli a ja som nechápala, o čom hovorí. Veď doteraz rozprával, ako Zaynovi pred koncertom vymenili tužidlo a on si na hlavu nastriekal šľahačku. A teraz toto? Čo tým myslí, o čom hovorí? Nechápavo som naňho pozrela. On sa otočil na bok, pozrel mi hlboko do očí a pohladkal moje bruško. Vtedy som vyprskla do obrovského smiechu a on sa na mňa urazene pozrel. Sledoval ma, kým som sa smiala, a keď ma záchvaty prešli, dodal: „A keď to bude dievčatko tak Cililing!“ načo som sa začala smiať znova. „Lou, vieš si to predstaviť? Cililing Tomlinson?“ akonáhle som to vyslovila musela som sa smiať znova. „Znie to milo,“ zafrflal a odul dolnú peru, „tak ty niečo vymysli!“ povedal zamračene a afektovane otočil hlavu odo mňa. Nechal ma rozmýšlať päť sekúnd a potom sa otočil späť ku mne s víťazným úsmevom. „Kedže ty nemáš lepšie meno, beriem to tak, že sme sa dohodli.“ „Nedohodli! Určite sa moja dcérka nebude volať Cililing a syn Peter Pan! Prečo ich rovno nepomenuješ Shrek a Fiona?!“ zavrčala som naňho a pridala špeciálny vražedný pohľad, načo on spustil desaťminútový monológ o tom, že Peter Pan je rozhodne lepšia rozprávka ako Shrek. „Buď vymyslíš nejaké inteligentné meno alebo sa debata presúva na neurčito.“ „A čo tak Edward Cullen?“ „Debata sa prersúva na neurčito!“ Prevátil oči, a akoby sa bál, čo ešte z mojich úst vyjde, nežne ich prikryl svojimi. Skôr, než som začala spolupracovať, spýtala som sa: „Koniec debát o mene?“ „Čo tak Little Directioner?“ Zazrela som naňho a on radšej rýchlo zmenil svoju odpoveď. „Koniec debát o mene.“ Spokojne som prikývla.

Ležali sme len tak bez slova v guličkách, občas venovali jeden druhému bozk. „Louis? Nebudú teraz fungovať kolotoče?“ spýtala som sa a videla, ako mu zažiarili oči. Veľké decko. MOJE veľké decko. Ľahko ma pobozkal a vstal, ťahajúc ma za sebou. „V tejto časti parku nie, ale na opačnej možno.“ A už sme viac-menej bežali cez park, držiac sa za ruky. Zasmiala som sa pri pohľade na svietiace atrakcie a pištiacich ľudí. Chytila som Louisa za bradu a potiahla ho, nech sa nepozerá k detskému vláčiku, ale radšej k veľkým, adrenalín sľubujúcim atrakciám. Zamierili sme k prvej a postavili sa do rady...




Luna Lovegood
Love ya babes