She is mine! 22

Kecy dole :D 

A ak chcete, vyberte si k tomu pisonku, :) Leona Lewis alebo Enrique Iglesias, obe smutné ale hodia sa k začiatku :)

Nadišiel deň odchodu, od rána vládlo ticho a u podaktorých aj nervozita. Izba bola prázdna, kufre zbalené. Aký zvláštny poriadok tam ostal. So spomienkami v mysli som sa tam poobzerala a posledný krát sa chystala zísť tie schody, ktoré mi narobili toľko modrín. Cítila som sa divne keď som ich piatich zbadala stáť pod schodiskom. Každý mal jeden môj kufor a tvárili sa ako na pohrebe.

"Neprepuknú tu po mojom odchode oslavy ?"

Pýtala som sa ich ironicky s úsmevom na perách. Ale otázka ostala bez odpovede. Tak sme s tou horou kufrov nastúpili do auta a viezli sa mlčky. Zayn ma celý čas držal za ruku a nespúšťal zo mňa smutné oči. Cítila som aký je napätý, počula hlboké vzdychy každých pár minút. Boli sme na tom rovnako. A v letiskovej hale, v ktorej mal so mnou stráviť posledné dve hodiny na dobu neurčitú sa mi nahrnuli slzy do očí. Dupkala som si nohou od nervozity a čakala. Všetci piati ostali.

"Idem na wécko."

Oznámila som.

"Aj ja."

Vrhla som divný pohľad na Louisa, ktorý sa staval so mnou ale ostala som ticho. Kráčali sme vedľa seba pomedzi stovky ľudí a ani jeden nevedel čo alebo či vôbec niečo hovoriť. Keď sme sa však dostali na pomerne prázdnu chodbu chytil ma za ruku. Zastavil ma s pohľadom upretým do mojich očí.

"Tam by som sa s tebou nemohol rozlúčiť, ako by som chcel."

"A ako sa chceš so mnou rozlúčiť ?"

Pýtala som sa so zrýchleným dychom aj keď odpoveď mi bola jasná. Dlaňou si ma ritiahol a spolu s rukou, ktorá sa ma chystala chytiť na chrbte sa ma dotkli aj jeho pery. Jemne sa o ne obtieral, hral nežnú hru. Postavila som sa na špičky a pri tom bozku, pomalom ale krásnom, sa mi po lícach pustili slzy. Nestáli sme tam dlho, možno minútu. Šesťdesiat sekúnd lúčenia s mužom, ktorého som už teraz nedokázala nenávidieť. Posledný krát mi prešiel jazykom po spodnej pere a utiekla som mu na ten záchod.

Keď som z tade vyšla čakal ma. Spolu sme sa vrátili k ostatným a napchávali sa Niallovými gumovými macíkmi. Výnimočne mu to neprekážalo. Po ozname, že poobedná linka do New-Yorku odlieta za pol hodinu som vstala a nervózne čakala čo bude. Postavili sa aj ony s tým, že sa rozlúčime. Objal ma Niall, dal mi sladkú pusu na líce. Sladkú lebo po tých macíkoch vonial a určite aj chutil. Nasledoval ho Liam, ktorý mi zaželal veľa šťastia a držal ma o niečo silnejšie.

"Príď za nami skoro bosorka."

Povedal mi Harry keď ma dvíhal zo zeme a točil sa so mnou. Tí čo ma objali sa vymotavali spomedzi mojich kufrov, nasledoval Louis. Objal ma ako všetci ostatný, dostatočne silno na to aby som skoro nedýchala a bez slov. Potom zdvihol hlavu Zayn, tiež plakal, a ja som za ním tie dva metre bežala. Skočila som mu do náruče a objímala ho. S nohami okolo jeho pása a dala mu pusu všade kam som dosiahla. Potom som zoskočila a silno, najsilnejšie ho objímala s hlavou na jeho hrudi. Cítila som sa ako jeho malá sestra, ktorou som v podstate vždy bola aj napriek tomu, že som odneho o pár mesiacov staršia. Som omnoho menšia. Dal mi bozk na čelo a zotrel nám slzy.

"Nejdeme si hovoriť klišé, že nie ?"

"Nie... Ale ľúbim ťa."

Usmiali sme sa na seba taký uplakaný a znova sa objali.

"Volaj, píš, chodievaj na návštevy."

"Dobre. Ozvem sa keď doletím."

"Ahoj moja."

"Ahoj."

A bolo to. Vzdialovala som sa od neho čoraz väčšmi až som si uvedomila, že som prešla cez všetky kontroly a sedím v lietadle.

Pár minút po príchode mi New-York prichystal skvelé prekvapenie. Kufre, ktoré som posielala dopredu nedošli a tie, ktoré teraz leteli so mnou ledva tlačím na obrovskom vozíku. Taxikár, na ktorého som kývla mi ich pomáhal skladať a následne dávať do kufra. 1,2,3,4... Ešte piaty a máme to. Obrátila som sa späť k vozíku, kde som žiadnu ďalšiu batožinu nevidela. Ani pri ňom, pod ním či niekde na blízku. Skvelé, ukradli mi ho. Krv mi vrela v žilách, nazúrenosť sa dostavovala. Amerika ! Čo v ňom bolo ? Dúfam, že nie košeľa. Len nie košela. Ani topánky. A už vôbec nie šály. Bože, ja o nič moje nechcem prísť ! No potom som si uvedomila, že si dotyčný len rozšíri zbierku podprseniek, nohavičiek a podobných bludov. A také si kúpim ďalšie. Aj keď tam boli tie s Disneyovskými postavičkami. Čo už. Potom, čo som za sebou zavrela dvere auta som vytiahla mobil a zapla ho. Pípla mi sms od Zayna.

"Tak zase na Vianoce =) ? "

"Vianoce sú o tri týždne zlatíčko."

Odpísala som mu s úsmevom.

"Môžem ja zato, že ani na sviatky nevieš zostať =) ? Pekne si v NY nakúpiš a prídeš zase za mnou !"

"Zavolám za chvíľu, taxikár otravuje."

Tak som zase ten mobil schovala a venovala sa taxikárovi, ktorý mal prízvuk horší ako škót a ja som mala problém rozlúštiť čo kecá. Potom ma vysadil na danej adrese, aj s kuframi, zobral peniaze a zdrhal. Bola už noc, vonku chladno. Vytasila som dopredu pripravený kľúč od obrovského apartmánu. S ťažkosťami, ale predsa sa mi podarilo ťahať štyri kufre naraz, aby som už o ďalší neprišla. Priestory boli chladné, neobývané, prázdne. Všetko tu bolo v bledých farbách a obrovských rozmeroch. Chytil ma tam pocit úzkosti, začalo mi byť nehorázne smutno. Ešte aj keď som vydýchla, sa to tu zrazilo na paru. Zayn prečo si tak ďaleko ? Nechala som nevybalenú batožinu pri posteli a s myšlienkou, že nad tým ako tu zakúriť budem maturovať zajtra, som zamkla a išla do ulíc. Nebývala som ďaleko od epicentra diania a života. Hlava mi sama padla dozadu aby som sa mohla kochať reklamami, svetlami a nočným ruchom New-Yorku. Vzduchom začali poletovať vločky, čo veci dodávalo čaro. Vianočná výzdoba nechýbala a bola krásna. Nie prehnaná. Počula som detský smiech, ktorý prichádzal od klziska kde ešte veselo šantili skupiny ľudí. Veci sa spomalili, keď som sa točila na mieste a pozerala sa na mesto, ktoré som pred tým navštívila len raz. Mala som päť a účasť dovolenky som si doslova vydupala. Kričala som svojím detským, prenikavým hlasom na otca, že ak ma nezoberie presťahujem sa k Malikovcom. Nemal ich rád, načo som ja zvysoka kašľala lebo pre mňa boli pravá rodina. Odmŕzali mi líca, na ktorých ma teraz začali páliť slzy. Ďalší nával smútku za Zaynom. Zvesila som hlavu, na ktorej som si popravila čiapku a šla ďalej. Túlala som sa mestom, ktoré dostatočne zamestnávalo oči. Ruky som mala strčené vo vačkoch, šál natiahnutý cez pol tváre ale začínala mi byť strašná zima. Zapadla som do najbližšieho Starbucksu na karamelové kapučíno. Vypila som ho ani neviem ako, pretože som mala hlavu plnú myšlienok na Londýn a na to, ako tu budem žiť. Nech už ma tu čaká čokoľvek dúfam, že sa nájde aj nejaká priateľka alebo kamarát nech tu nie som až taká opustená. Normálne som teraz ochotná nadviazať nové priateľstvo. Zaplatila som a ako som podávala peniaze človeku, ktorého tvár si absolútne nepamätám napadlo ma, či trafím domov.

Trafila som. A mám pocit, že je tu ešte chladnejšie ako keď som odchádzala. Odzipsovala som jeden kufor, absolútne zdrvená zimou a únavou a ešte aj tým, že spanie len v mojej modrej košeli je tabu. Tak som na seba navliekla široké, zvnútra zateplené tepláky, cez ne hrubé chlpaté ponožky pod kolená, tú košeľu, na ňu rozťahaný bodkový sveter a šál. Áno, až taká zima tu bola. Zaľahla som pod prikrívku s dekou a dúfala, že sa v noci v šetkých tých vrstvách neudusím.

Neviem to isto, ale asi dnes bude ešte jedna. :) Dúfam, že áno, ked tak dlho žiadna nebola. Akosi som sa dnes rozpísala. :) Tak hádam sa páčilo. Idem makať na pokračovaní, tak zatiaľ ahojte zlatíčka. :*