One more time? (neviem číslo) so... next??

Pol jednej v noci, ale ja som to dokončila :) Tak pre Vás, kým tu nezaspím :* (So sorry, že to toľko trvalo a že je to také trápne, nereálne, presladené... grrrr, i don't like it!!
Pomaly som sa odvrátila od miesta, kde aspoň symbolicky odpočíva náš drobec a otočila sa smerom k Louisovi. „Je to úžasné,“ povedala som mu, aj keď som si nebola istá, či je to to najvhodnejšie slovo. Usmial sa na mňa a v oku sa mu zaleskli slzy. Potom si kľakol a prihovoril sa drobcovi tak, ako to zvykol robiť. „Ľúbim ťa drobček. A je mi veľmi ľúto, že nemôžme byť všetci traja spolu. Ver mi, že ja by som to tak veľmi chcel. Mrzí ma to, že si si vôbec nič neskúsil na tomto svete, že si nemal možnosť s nami byť tak, ako ostatné deti. Veľmi ma mrzí, že sme sa nikdy nepohrali, že som ťa nemohol držať na rukách...“ ďalej už hovoriť nedokázal, len plakal. Chytila som ho zozadu okolo pliec a objala, kým som ho jemne pobozkala na líce. „Ľúbim ťa, Lou. To bude dobre,“ povedala som mu upokojujúco, no zdalo sa mi to hlúpe. Dáva to vôbec zmysel? Môže to byť ešte dobré? Prikývol, pomaly vstal a oprášil si kolená. Ja som sa hneď schúlila v jeho náručí, dúfajúc v oporu. Držal ma silno, perami ma jemne pobozkal na vrch hlavy, chytili sme sa za ruky a kráčali pomaly preč.

Vychádzali sme už von, keď okolo nás prebehli dvaja chalani, možno o rok mladší. Ignorujúc, kde sú, smiali sa a vykrikovali. „Videl si to? ktorý debil dá svojmu decku meno Cilliling?“ spýtal sa jeden a druhý mu odpovedal len hlučným rehotom. Zrejme už mali trochu vypyté. „A to priezvisko! Že Tomlinson! Jak ten priteplený spevák!“ povedal druhý a rehotali sa ešte viac. Lou ma silno držal za ruku, no ja som sa mu aj tak vytrhla a bežala za tými dvoma sviniarmi. Nikto sa nebude smiať môjmu dieťatku! Ani Louisovi! Skôr, než na mňa vôbec dokázali zaostriť svoje ožraté oči, obidvom na líci pristála najsilnešia facka, na akú som sa zmohla. Keď si konečne všimli, kde a koľkokrát som, začali na mňa zazerať a snažili sa niečo zo seba dostať pletúcimi sa jazykmi. „Idioti! Aby ste vedeli, tomu vášmu priteplenému spevákovi zomrelo dieťa! A vôbec, viete kde ste?! Majte trochu úcty! Ani jeho, ani moje dieťa urážať nebudete! Vypadnite odtiaľto! Okamžite! A ešte raz si do papule vezmete niekoho z nich, ste mŕtvi! Jasné?! Aj tak si nič iné nezaslúžite! Ste len obyčajné ožraté prasce! Oni nikomu nič neurobili!“ kričala som po nich a rýchlo sa dali na ústup. „Môj drobček za nič nemôže,“ povedala som už s plačom a zviezla sa na zem. Tí dvaja už odchádzali, no ešte som ich počula rozprávať sa. „To čo bolo v tom drinku? Však som videl, že mala rúžové vlasy!“ povedali jeden, kým konečne zmizli. Louis sa ku mne sklonil a objal ma. V poslednej dobe sa stále objímame a dúfame, že tak jeden druhého utešíme. Bezvýsledne.

„Prepáč Lou. Mala som byť ticho,“ povedala som mu a plakala ďalej. „Nie, to oni to nemali povedať, honey,“ zašepkal mi a držal ma pevnejšie v svojom náručí. „Ľúbim ťa, princezná. Uvidíš, všetko bude v poriadku,“ vravel mi upokojujúco a dokonca sa jemne usmieval, hoci po jeho lícach stále tiekli slzy. Končekmi prstov som ich zotrela, prechádzala som po ich stopách, od kútikov oka, cez líce až na pery. Jeho oči sledovali každý môj pohyb s neuveriteľným záujmom. Jemne som sa zachvela, neviem, prečo vlastne, no pokračovala som a prstami prešla dokonalý tvar jeho pier, ktoré sa pod mojim dotyk zvlnili do slabého, no aj tak krásneho úsmevu. Zatiaľ on zdvihol k tvári ruku a chytil moju, nepúšťajúc ju od svojich pier. Venoval mi krátky bozk na končeky prstov, kým ich odtiahol od svojich úst a ukázal tak svoj, teraz už skutočný, úsmev. Ten úsmev na mňa pôsobil ako magnet, musela som sa tých pier dotknúť a pobozkať ich. Naklonila som sa k nemu pomaly sa približovala, keď on spravil to isté a pobozkal ma. Jemne pomaly dokonale. Mala som zvláštny pocit, akoby sme boli iní ľudia, nie tí, ktorí sa poznajú už dlho a toľko spolu zažili, nie vždy príjemné. Teraz sme boli akísi... noví, ak sa to tak dá povedať, všetko bolo inak. Pomaly som ruku zdvihla k jeho tvári a poriložila ju k jeho lícu, neprerušujúc bozky a pohladila ho. „Ľúbim ťa. Nech sa deje čokoľvek,“ zašepkala som mu do pier a cítila jeho úsmev. Nato sa odtiahol a kým jeho sa jeho oči vpíjali so mojich, niečo hľadal v mnohých vreckách bundy. 

Nakoniec to zrejme našiel, pretože to skryl do dlaní tak, že som nič nevidela a usmial sa. „Trish, ľúbim ťa,“ povedal potichu. „Aj ja teba,“ odpovedala som mu automaticky, neuvedomujúc si, že som asi mala byť radšej ticho. Pokrútil hlavou a ja som sa previnilo usmiala, pohľad som sklopila dolu. „Trisha, naozaj ťa ľúbim. Veľmi ma mrzí to všetko, čo sa teraz stalo. No musíme to nejak prekonať. Spolu,“ povedal a pozrel mi do očí, kým odkryl niečo, čo skrýval v dlaniach. Smiala som sa a plakala od dojatia zároveň. Louis musel byť vždy originálny. Vo všetkom. Pozrela som na plastovú guličku, presne takú, medzi akými sme už niekoľkokrát, hlavne jeho pričinením, skončili. Bola rozrezaná napoly a keď ju Lou otvoril, skrývala prsteň. Krásny prsteň. „Will u marry me?“ spýtall sa a ja som len pomedzi slzy a smiech prikývla, neschopná odpovedať. Až keď mi ho navliekol na trasúci sa prst, upokojila som sa natoľko, aby som dokázala rozprávať. No vtedy som si uvedomila, že vlastne neviem, čo povedať. „I will,“ zašepkala som mu nakoniec a naklonila sa k jeho perám, aby som mu to dokázala bozkom.

Po krátkom bozku sa odo mňa odtiahol a dvíhal nás oboch na nohy. Pomaly som si znova uvedomila, že sme na cintoríne. Kvôli nášmu drobcovi. Nemohla som si pomôcť, opäť sa mi po lícach spustili slzy, ktoré Lou utrel hneď, ako ich zbadal. „Neplač prosím. Teraz to pôjdeme osláviť,“ vravel mi s úsmevom, ktorý bol uňho v poslednej dobe naozaj nezvyčajný a musel znamenať, že bol veľmi šťastný. Akoby sme si čítali myšlienky, obaja sme naraz pozreli ku krásnemu náhrobku a po tichej rozlúčke vyšli von. Bez slova mi otvoril dvere do auta, a keď som nastúpila ich za mnou zavrel. Prešiel okolo a tiež si prisadol. Nič sme nevraveli, Lou naštartoval a kamsi ma viezol, kým som sa snažila uhádnuť, čo má v pláne. Povedal osláviť. On určite nemyslí nejakú reštauráciu alebo bar, to je príliš... normálne? My dvaja rozhodne pod toto slovo nezapadáme. Nie, on vymyslí niečo originálne, niečo preňho typické. Ale čo? Pozrela som dole, na prsteň, ktorý sa mi ligotal na ruke v svetle zo všetkých prístrojov a tlačidiel v aute. Znova som si prehrala, ako to celé na cintoríne prebehlo, kým som sa podvedome usmievala. A vtedy mi to došlo. Hneď som mala prísť na to, kam ma berie. „Lou, ty si...“ chcela som mu niečo k tomu povedať, no akosi mi neprišlo na jazyk to správne slovo. „Čo som?“ spýtal sa, krátko na mňa pozrel, no hneď sa venoval ceste, kým jeho ruka prešla na jeho koleno a našla tam položenú moju. Hoci ma pokúšalo prepliesť si s ním prsty, keď mi dlaň prikryl svojou, neurobila som to, aby sa sústredil na šoférovanie. Prišla som už o drobca, o neho prísť nechcem. No Louis šoféroval dobre, to len ja som sa prehnane bála.

Keď som videla tú radosť, s akou zastal pred parkom a ťahal ma z auta, musela som sa usmiať, nech mu ju nekazím. Inak som sa na úsmev necítila. No preňho sa budem tváriť šťastne. Nasledovala som ho a pobavene sledovala, ako bol stále netrpezlivejší. Stále zrýchloval a zrýchloval, až sme nakoniec utekali. Igelitová taška, ktorú niesol nebezpečne lietala za ním a ja som len dúfala, že jej obsah nie je krehký a on ho nepustí. Guličky sa približovali, už som ich videla kúsok pred nami. Na perách sa mu zjavil hravý úsmev, aj keď nebol taký, ako kedysi. Tento nebol dokonale šťastný, skrýval obrovskú bolesť. No ja som to ignorovala a snažila sa tiež tváriť šťastne. Veď som k tomu bola najbližšie za posledné dni. Úsmev mi akosi prišiel na pery sám, keď som ho, nepripraveného, sotila do guličiek a on medzi ne dopadol na chrbát. Na chvíľku sa tváril dezorientovanie, no keď som sa nad neho naklonila, pochopila som, že ma oklamal. To však bolo neskoro, už ma tiež stiahol k sebe. „Musíme to poriadne osláviť,“ povedal mi a z tašky, ktorú niesol vytiahol šampanské. Otváranie mu nerobilo problém, hneď sa ho zbavil a ponúkol ma, nech sa napijem z fľaše. Dala som si niekolko dúškov sladkej tekutiny, ktorá mi hneď zachutila, potom som ju priložila k perám Louimu. Tiež sa napil a odložil ju nabok, tak aby nezavadzala a mohol ma pobozkať. Začal sladko a nežne, no ja som vedela, že ma sem doviedol pre niečo viac. Neváhala som a pobozkala ho drsnejšie, kým sa spamätal jeho tričko už letelo mimo. „Tak ty takto?“ zamrmlal a aby nezaostával, stiahol aj on tričko mne, po ktorom ma hneď zbavil ďalších kúskov oblečenia.

Keď som sa zobudila, iba som sa usmiala. Na preberanie sa v guličkách si človek po čase zvykne. Pohladila som po líci spiaceho Louisa a rýchlo si pozbierala svoje oblečenie. Prebral sa chvíľku neskôr a tiež obliekol. „Asi by sme to mali oznámiť chalanom,“ navrhol a jemne prešiel rukou po mojej, na ktorej sa vynímal prsteň. Prikývla som a nasledovala ho k autu, potom sme sa v tichosti viezli a o desať minút sme už boli na mieste. Vo dverách nás hneď privítal Liam s novinami v rukách. Pri pohľade na titulku som sa zmohla len na jediné slovo. SHIT!