One more time? 23

Chceli ste obidve, takže ja budem taká dobrá a dám Vám ich sem. BAW bude... o pol hodinku?? Asi tak nejak. Love ya, enjoy :*

****Louis****

Cítil som sa opäť pri zmysloch, keď som s obrovskou kyticou kráčal nemocničnými chodbami. Každým krokom som k nej bol bližšie. Uvidím ju, budem s ňou hovoriť. Budeme spolu. „Teraz nie!“ zúrivo som odbil Harryho, ktorý sa mi snažil niečo povedať a akosi automaticky odneho odskočil, držiac medzi nami minimálne dvojmetrovú vzdialenosť. Obišiel som ho a potešene sledoval, ako ho Zayn a Liam chytili, držiac ho odo mňa. Pomaly som prešiel k dverám a otvoril ich. Nemohol som sa dočkať, kedy ju uvidím. Strčil som dnu hlavu a videl ju ležať v posteli. Bola mi otočená chrbtom. Potichu som prešiel dnu, stále si ma nevšimla. Prešiel som až úplne k nej, postavil sa za ňu a potichu si okašľal. Otočila sa a keď ma zbadala, na perách sa jej objavil náznak úsmevu. „Ahoj,“ zašepkala slabým hláskom a pozorne ma sledovala. „Pre teba,“ povedal som jej, keď som jej podal kvety a pobozkal ju. „Ľúbim vás. Ako sa cítite?“ spýtal som sa s úsmevom a stále ju sledoval. Z tváre sa jej stratil úsmev a sledovala ma nechápavo, nič nehovoriac. Potom predsa len potichu začala. „Lou? On ti to... nepovedal?“ spýtala sa a slzy jej začali tiecť po tvári. Čo mi nepovedal? Kto mi mal čo povedať? „Trisha? Čo mi mal kto povedať?“ „Lou, on ti to vážne nepovedal?“ spýtala sa a plakala. „Náš drobec.... Cilliling... nie je...“ zašepkala a rozplakala sa. Chvíľku som na ňu pozeral s vypúlenými očami. Potom som cítil, ako ma zem nedrží, videl som hviezdičky a už len tmu.

****ONE WEEK LATER****

Držala moju ruku a nasledovala ma, aj keď nevyzerala, že to robí rada. Silnejšie som chytil jej rúčku, akoby som sa bál, že mi utečie a otvoril jej dvere do auta, kde si sadla. Sám som auto obišiel a sadol si vpravo na miesto vodiča. „Ja... viem, že je to... no nezvyčajné... ale chcel som to urobiť,“ povedal som jej, nenachádzajúc správne slová. Zvedavo na mňa pozrela a potom sa usmiala. Trochu neprítomne, no sladko. Tak, ako sa usmieva v posledom čase stále, dúfajúc, že mi to pomôže a budem sa cítiť lepšie. Tiež som sa usmial, rovnako falošne a vyrazili sme. Ja som sledoval cestu, ona výhľad z okna. Vládlo ticho. Nebolo trapne, no nebolo to ani také ticho, keď sú slová zbytočné a ľudia si rozumejú bez nich. Len obyčajné ticho. Nič. Zastavil som pred drobným, zastrčeným kvetinárstvom v uličke. Dúfal som, že tam nebude veľa ľudí a nespôsobím rozruch. Presne tak to aj dopadlo, staršia pani za pultom sa na mňa priateľsky usmievala, kým sa hrala s kvetmi. Bolo na nej vidieť, ako ich má rada a po chvíľke mi podala krásnu kytičku zladenú doružova. Bude sa hodiť k Trishinim vlasom, pomyslel som si sledujúc ružové drobné kvety, dopĺňané občasnými farebnými.

****Trisha****

Lou vystúpil v nejakej uličke, v pre mňa úplne neznámej časti mesta. Pozerala som z okna a čakala, kým príde. Kde to sme? Kam ma to berie? Sledovala som, ako začili naše auto kropiť dažďové kvapky. Rýchlejšie si hľadali cestu po skle auto pomedzi tie pomalšie. Kĺzali sa dolu a zanechávali mokré cestičky. Jemné bubnovanie ma uspávalo, no nechcela som zavrieť oči zo strachu nad obrazmi, čo sa mi môžu vynoriť. Napríklad na tú noc. A na Harryho. Čo sa to stalo? Prečo sme na tom tak zle? S Louisom boli najlepší kamaráti a teraz? A my dvaja sme tiež boli kamaráti, chvíľku aj niečo viac. Prečo sa nám teraz toto deje? Prečo nemôžme zostať priateľmi? Musím sa s ním porozprávať pri najbližšej príležitosti. Aj po tom, čo sa stalo sa naňho nedokážem hnevať. Veď bol opitý. A vtedy robia ľudia všeliaké veci. Ja napríklad končím v posteli s Louisom. Nie je to to isté, ale on za to nemôže. Povzdychla som si a opäť venovala svoju pozornosť kvapôčkam na prednom skle. Jedna maličká prekĺzla pomedzi väčšie až k stieračom.

Počula som šťuknutie pri otvorení dverí. Kúsok odo mňa stál Lou, z vlasov mu tiekli kvapôčky drobného dažďa a niečo držal v ruke. Musela som sa spamätať, aby som pochopila, že drží krásnu, poväčšine ružovú kyticu a podáva mi ju. Usmiala som sa a priložila si ju ktvári, vdychujúc vôňu drobných kvietkov. Nevravela som nič, nedôverujúc svojmu hlasu a jeho sile. Posadil sa na svoje sedadlo a mlčky sme sa pohli. Sledovala som krajinku za oknom, všetko bolo pokryté krásnymi pestrými kvetmi. Bola jar. Nádherná. Dokonalá. Len sivé oblaky a drobný dážď jej dodávali akúsi temnú atmosféru, takú, aká je v mojom živote v poslednej dobe. Prechádzali sme mestom, kde už z kvetov nezostalo nič, nahradili ich budovy, ktoré len na pochmúrnej nálade pridávali. Sivé a veľké. No aj tie postupne zanikli a my sme sa ocitli v odľahlej časti mesta. Lou zaparkoval pred veľkou kovanou bránou, vystúpil a skôr, než som sa stihla zorientovať už otváral dvere na mojej strane. Vystúpila som, v ruke som stále držala kvety, ktoré som nechcela položiť. Druhá ruka sa ocitla v zovretí jeho a pomaly sme kráčali k sivej bráne. Všetko tu je sivé. Kráčali sme po dlhočiznom chodníku a jediný zvuk, ktorý bolo počuť pochádzal z opätkov mojich topánok. Neodvážila som sa na nič spýtať, len som Louisa nasledovala po chodníku, pozerajúc si pod nohy a ignorujúc okolie. Viedol ma stále ďalej, až sme konečne zastali. Počula som jeho povzdych. „Ja... pozri, viem, že to je... no, nezvyčajné, ale ja som to tak veľmi chcel. Aby sme mali sme mali aspoň nejakú pamiatku, aby sa nezabudlo len tak. Aby tu bol aspoň nejaký dôkaz, niečo pre ňu,“ zašepkal mi neisto a na líci som pocítila slzu, ktorá tam dopadla z toho jeho. Pomaly som zdvihla pohľad od chodníka a svojich nôh, až teraz si uvedomujúc, kde stojím. Všade, kde som videla rástla okolo chodníkov dokonalá zelená tráva. A z nej vykúkali kamenné pomníky. Niektoré boli ozdobené kvetmi, na iné sa zabudlo. So strachom so sa pozrela na hrob, pred ktorým sme stáli. V tej chvíli som pochopila, že kvety, ktoré držím v ruke neboli pre mňa. S láskou som ich jemne položila pred pomník a nechala niekoľko sĺz pokropiť ich voňavé hlávky. Upravila som ich, aby krásne ležali na mieste. Zdvihla som hlavu k nebu a poslala vzdušný bozk. Cítila som, ako ma Louis pozoruje, no ja som pozrela opäť na malý elegantný pomník z kameňa, do ktorého bolo elegantným písmom vyrité meno Cilliling Tomlinson.

Luna Lovegood