Stálo ma
neuveriteľnú námahu nebojovať s Ryanom, ktorý si zrazu zmyslel, že ma
pobozká. V mysli mi behali len myšlienky o tom, kam mu vraziť
a čo spraviť, nech sa ho zbavím. No nemohla som. Urobím to a mám
padáka. Minimálne. Myšlienkami som sa prefackala a tvár naklonila
k jeho, jazykom skúmala jeho ústa, rukami tvár a postupne som sa
dostávala k vlasom. Cítila som jeho prekvapenie, keď som sa zrazu chopila
iniciatívy a vedenia. No to ma len vyprovokovalo, aby som si ho udržala aj
naďalej. Presne, ako za starých čias. Po niekoľkých dlhých sekundách som sa
nečakane odtiahla, no zostala som kúsok od jeho tváre. So zrýchleným dychom
a prekvapeným výrazom mi pozeral do očí. S úsmevom som sa odtiahla
úplne, skĺzla z jeho rúk a pri odchode mu prešla dlaňou po tvári. Ako
som ho pohladila, sledovali ma už úplne všetci v miestnosti. Kým som
prešla k svojmu kreslu, nebolo počuť jediný zvuk ani nikoho dýchať.
Ozývalo sa len pravidelné klopkanie mojich opätkov. Zvalila som sa do kresla,
nohy prehodila cez opierku a sledovala, ako sa všetci pomaly rozhýbavajú
a spamätávajú. Dlho ma to nebavilo. Zavrela som oči a jednoducho
vypla. Na toto zabudnem. Nič sa nestalo.
„Čo to bolo?“
spýtal sa tichý hlas hneď za mnou a ja som sa poriadne zľakla. „Vadilo ti
to? Mal si sa ozvať vtedy, reklamácie sa neprímajú,“ povedala som chladne, priamo
do jeho ucha, ktorého som sa nie naschvál dotkla perami. „Nevadí. Len som sa
chcel spýtať, čo mám robiť, aby som dostal ďalšiu pusu,“ zašepkal mi späť.
„Vzhľadom na to, že si hvieda asi nič, veď ty vždy dostaneš všetko, čo chceš.
Nemám pravdu?“ „Keby som dostal všetko, čo chcem, vyzeralo by to inak. Tak,
dostanem ďalší bozk?“ „Neviem, porozmýšlam. Dáš mi chvíľku?“ spýtala som sa
a možno to znelo, akoby som ho chcela naťahovať, v čo dúfam, no
hlavne som to chcela odložiť, kým nás zavolajú na pódium alebo sa tomu inak
vyhnem. Nemôžem ho priamo odmietnuť, inak končím. Musím sa tomu vyhnúť, nech sa
olizuje s inými, ja ho nechcem! Ja tu chcem len nenápadne trčať mimo,
tancovať a zarábať si. Na to som však mala myslieť skôr, ako som ho balila
a obliekla sa takto. „Ešte rozmýšlaš?“ spýtal sa, stojac hneď za mnou.
Prikývla som a stále mala zatvorené oči. Lebo sa mi ich jednoducho
nechcelo držať otvorené. Cítila som, ako mi niekto zdvihol nohy, čo som mala prehodené
cez opierku, sám si tam sadol a moje nohy si položil na svoje. „Mám
špinavé topánky,“ varovala som ho, stále neotvárajúc oči. Potichu sa zasmial.
O niekoľko sekúnd som cítila, ako mi prstami prechádza po nohe. Kedže sa
zo zavretými očami nedá zazerať, bola som nútená otvoriť ich. Samozrejme, Rayn.
„Nedaruješ mi trochu odpočinku? Bozk s tebou bol vyčerpávajúci,“ povedala
som mu a zavrela oči. „Ne...“ začal, no to nás už prerušil ten otravný
krpatý asistent. Čiže sme zas vybehli na pódium a odrobili si svoje.
Zas som schádzala
z pódia medzi poslednými, no dávala som si obrovský pozor, aby sa ma zas
nejaká šikula nepokúsila zhodiť. Nemyslím, že by to spravila znova, no
nedokázala som sa zbaviť nepríjemného pocitu. Ako vždy, rovno som zamierila k svojmu
kreslu, keď som si všimla, že tam niekto sedí. To snáď nie je možné! „Nemôžeš
si sadnúť niekde inde?“ spýtala som sa otrávene Ryana, ktorý sa na mňa škeril. „No....“
na chvíľku sa akože zamyslel, „pustím ťa sem, ak dostanem ten sľúbený bozk,“
povedal so smiehcom a premeral si ma. Prevrátila som oči a naklonila sa
k nemu, pričom som mu venovala letmý bozk na líce. „Takže, tu je pusa! A teraz
von z môjho kresla,“ povedala som mu, nie veľmi priateľsky, no on sa len
pousmial a pokrútil hlavou. „To je pusa? To sotva. Neuraz sa, ale také
kreslo má väčšiu hodnotu,“ povedal nahlas a z rôznych kútov
miestnosti sa ozval smiech.
Znova som prevrátila
oči a naklonila sa k nemu, no teraz som ho chytila za golier čiernej
koženej bundy a vytiahla z kresla. Ako som ním trhla, stratil
rovnováhu a perami pristál na mojich, čo aj bol úmysel. Venovala som mu
rýchly, no poriadny bozk a odtiahla sa. „Bozk si dostal, teraz mi daj moje
kreslo a pokoj,“ povedala som mu a utrela si zvyšky rúžu z pier.
On sa zasmial a sadol si do kresla. Do môjho kresla! „Ryan! Dohodli sme
sa! Pusu si dostal, takže odíď z môjho kresla!“ povedala som mu už
podráždene, no on neodpovedal. Fajn, nájdem si iné kreslo. Zvrtla som sa na
päte, keď ma chytil za pás a potiahol späť. „Povedal som, že ťa sem
pustím, nie, že odídem,“ vravel mi tesne pri uchu potom, čo ma k sebe stiahol.
Potom ma potiahol ešte bližšie, až som pristála na jeho nohách. Sadla som si
teda do kresla, nohy si prehodila cez opierku a bolo mi jedno, či sa jemu
sedí dobre alebo nie. Vlastne som aj dúfala, že sa mu sedí zle a odíde. No
to by som asi musela mať viac šťastia.
Ignorujúc ho som
sa naklonila (priamo ponad neho) po svoju kabelku a vytiahla si malé
zrkadielko spolu s rúžom. Mala som pravdu, Ryan mi ho pri bozku úplne
zničil. No to som vedela aj skôr, podľa červenej šmuhy na jeho líci a v kútiku
úst, na ktorú ho rozhodne upozorniť neplánujem. Pred zrkadielkom som si
pretrela ústa vrstvou rúžu a všetko uložila späť do tašky. „Ako sa ti páči
v clube?“ spýtala som sa Ryana v snahe udržať priateľský rozhovor,
pričom slovo priateľský (v najlepšom prípade doplnené o slovíčko len) bolo
kľúčové. „No, sú tu veľmi pekné tanečnice,“ odpovedal mi a táto jedna veta
dokonale prekazila môj plán. A pomohla mi uvedomiť si, že ten jeho je
presne opačný. A ja sa musím z tohto všetkého nejak vykrútiť, pokiaľ
nechcem skončiť ako jeho osobný stroj na bozkávanie. „Máš pravdu, niektoré baby
vyzerajú úžasne. Ani nevieš, ako im závidím.“ „Podľa mňa by mali skôr závidieť
ony tebe,“ povedal mi a ja som namiesto nadšenia z komplimentu, ktoré
bolo očakávané bola len viac nešťastná. Pretože on to nevzdá, je stále
otravnejší a ja sa musím tváriť, ako mu to veľmi žeriem a ako sa mi
to páči. A robiť, čo len bude chcieť.
„Si milý, ale
môžeš ma chvíľku nechať oddýchnuť si? Som dnes naozaj unavená,“ povedala som mu
a nečakajúc na odpoveď sa oprela o operadlo kresla so zavretými
očami. Dúfam, že táto hlúpa výhovorka mi zabezpečí aspoň chvíľku pokoja. Čo nevidí,
že mi len lezie na nervy? „Videl som, akú si mala na pódiu energiu. Tak mi
aspoň neklam,“ zašepkal hneď pri mojej tvári a nedoprial mi ani sekundu odpočinku.
„Podľa teba klamem? Ja nie som tá, čo to má v náplni práce.“ Na chvíľku sa
zamyslel. „A ja to mám?“ „A kto z nás hovorí neustále ľuďom na celom svete,
ako ich miluje a usmieva sa na nich? Ja to nie som.“ Zdalo sa, že je
mojimi argumentmi aspoň na chvíľku odrovnaný a ja dostanem svoj pokoj. No potom
začal zas. „Ja neklamem. Ani teraz, ani pred tým. Myslíš, že som ti klamal?“ pýtal
sa a bol otravný. Ani neviem, aký bol vlastne význam jeho slov, no aby si
myslel, že vnímam, prikývla som. „A keď ti teraz poviem, že sa skvelo bozkávaš
a chcem ďalší bozk, budeš si tiež myslieť, že klamem?“ spýtal sa, no
nevenovala som jeho slovám žiadnu pozornosť, v mysli som bola pri
stretnutí s kamarátkami v kaviarni, ktoré dopadlo naozaj skvelo. Rozmýšlala
som, kedy si to zopakujem a len tak prikyvovala Ryanovi dúfajúc, že už dá
pokoj. Pretože som na jeho keci naozaj nemala náladu. Vlastne nie len na jeho
keci, ale celkovo aj jeho spoločnosť. Na sekundu zmĺkol a ja som si
nemohla pomôcť, spokojne som sa usmiala a ignorovala ho ďalej.
„Čo robíš?!“
vykríkla som prekvapene, keď ma zrazu vytiahol na nohy. Neodpovedal, len
pozeral lačne na moje pery a kráčal tak, že som pred nim musela cúvať, až
som za chrbtom pocítila stenu. To mi už chytil ruky do jednej nad hlavou a perami
len tak, bez môjho súhlasu či vedomia zaútočil na moje. Kým mi bozkami bral
dych a hryzol ma do pery, jeho ruky putovali po mojom tele až sa zastavili
pri zadku a ja som sa musela veľmi premáhať, aby som ho z celej sily
nekopla niekam. Prečo mi to robí? Nechápe, že ja o jeho bozky a spoločnosť
nemám záujem? No vtedy som pochopila. Tu nezáleží na mojom záujme, ale na tom
jeho. Ja sa len prisbôsobujem. A podla toho, čo robil som nemala pocit, že
len bozky mu budú stačiť na dlho. A tu sa vynára otázka: ako ďaleko som
ochotná zájsť, aby s Kay neskončili na ulici alebo ešte horšie, v otcovom
obchode?
:O Toto je úplne úžasné! Perfektné! :) ďalšiu, ďalšiuuu! :*
ReplyDelete