Monday, 30 December 2013

Hello, Sweetie(s)

A Vianoce sú za nami, pomaly len rozmýšľame, čo s peniazmi od babky, zháňame fľašky a ohňostroje. Niektorí sa možno už pripravujeme na to, čo príde po prázdninách. Ušlo to... Ako ste oslávili Vianoce? Potešili darčeky, priniesol Ježiško, čo ste si priali (zásadne odmietam poameričťovanie v tomto, je to Ježiško, žiaden Santa u nás nechodí, už nech to T-com pochopí, nervózna som z nich bola kvalitne, po pol roku človek zapne telku a tam len Santa Santa Santa... no thanks)?

Našli sa aj typické darčeky, kde sa človek usmeje a tvári, že to aj plánuje využiť alebo sa k tomu minimálne priznať? Ja som také dostala dva, pamätám si to číslo, hoci som si nie istá, čo to bolo... blbé.
Jeden bol sveter, to viem isto. Krátky rukáv a vysoký rolákový golier, brrrr. A už viem, čo bolo druhé, zrkadlo. Povedala som, že chcem také menšie zrkadlo, viete, so stojanom, čo si človek dá na stôl pri líčení alebo vezme so sebou... všade mali v drogérkach také krásne, kovový strieborný rám :3 A ja som dostala bordové plastové -_- snažím sa cez to preniesť, nechcem vyznieť nevďačne, no vážne som nevedela, že niečo tak otrasné vyrábajú, stále si vravím, že nie je také zlé, no čím viac naň pozerám, tým viac sa mi hnusí.
Ale inak Ježiško potešil, nechcem sa iba sťažovať, stále tu chodím s výbuchom na hlave a tvárim sa, že to tak chcem, lebo viete, dostala som kulmu :3

A blíži sa silvester, z ktorého som nervózna, ale nevadí, plánujem sa zabaviť, against all odds :)
Možno si pár ľudí znepriateliť, who cares :D Och, zatancovala by som si ale... nejaká fajná disco, najlepšie house/electro music... ochhhhhh

A snehu nikde... V rámci hromadnej zábavy by som moooožno aj lyže vytiahla (so mnou je to na lyžiach ťažké, všetci sú na mňa pomalí :P ja som samovrah), ale sneh nie je :)

Z čoho mám mega radosť je, že tento rok som ako človek s najlepším vkusom v rodine + kreativitou (a najväčším egom) vzala ozdobovanie do vlastných rúk a tak máme svetielka okolo zrkadla, na policiach s knihami a aj na kuchynských poličkách a je to krásne a rozprávkové.

Aj by som vám fotky nejaké dala, so sestrou sme hodili "photo shoot" (a potom skoro zmeškali autobus), len všetky fotky sú a) v jej PC b) v mojom mobile. Naštve. A mám krásne pozadie na mobile, o zvonení ani nehovoriac (keby niekto uvidí moje pozadie, chytí mega újeby a ja zajtra plánujem ísť medzi ľudí, ale čo I don't give a fuck... stále si to vravím, time to prove it) :)

A hlavne, mega hlavne TWO DAYS!!! Tešíte sa tak ako ja? #Sherlocklives :3

Ľúbim vás, ospravedlňujem sa za tento okolovianočný chaos, že neboli časti dávno... čo mi pripomína, The Laws of Chaos :3 páči sa mi ten názov, už čoskoro ;)

Friday, 27 December 2013

Not in time 9

Mrzí ma, koľko to trvalo, ale boli tu také tie vianočné záležitosti, takže čas nebol, čo ma mrzí. Knižky bolo treba čítať (spomenula som, ako veľmi neskutočne milujem Percy Jackson and the Olympians a Heroes of Olympus? úžasné série, jedna kniha a budem ich mať všektých deväť (prečo je akurát vypredaná všade? :( )) takže som späť v plnej sile, s novými nápadmi, črtajúcim sa ďalším príbehom a mnohým ďalším... ;) 
Xxx

Monday, 23 December 2013

Merry Christmas moji milovaní :* krásne si to užite, nájdite si pod stromčekom to, po čom túžite a napchajte sa kvalitne koláčikmi. Vychutnajte si všetky slzičky a feels, ktoré už BBC pre nás chystá a tešte sa z maličkostí (ako ja a svetielka, ktoré som navešala proste VŠADE)
Krásne sviatky :*

Friday, 20 December 2013

Not in time 8

Niekedy ľutujem, že som nezačala s pomenovávaním kapitol, lebo by ma to neskutočne bavilo. Táto by sa napríklad volala: Ak ti niekto povie, že alkohol nie je riešenie, rozbi mu fľašu o hlavu
Netuším, ako ma to napadlo, no nedokážem sa tej myšlienky zbaviť.
Xxx 
(napadlo ma čosi, čo si získalo názov Nonexistent a uvidí sa, či z toho niečo bude ;))

Tuesday, 17 December 2013

Konečne raz nepíšem, aby som sa vyhovárala

Len krátko, lebo ma pri písaní časti (neuverili by ste, ale to práve robím) napadlo čosi, s čím som vás chcela oboznámiť a zasa by som raz na to zabudla, tak sem tak bezvýznamne píšem, lebo potom zabudnem a budem mať zlý pocit. Chcela by som vás oboznámiť/upozorniť, že Not in time bude v blízkej (a dlho trvajúcej) dobe obsahovať značné množstvo vulgarizmov všetkých typov, čo je kvôli deju nevyhnutné, tak aby ste s tým rátali a ospravedlnili to. Teším sa na nový dej, ktorý bude fajný, vývin udalostí, ktorý má nasledovať sa mi páči a teším sa na jeho písanie, ale teda dopredu vás na slovník pár osôb upozorňujem, odpusťte, bez neho by to bolo suché a také nereálne. To sú situácie a stavy, kde sa nadáva a preto sa nadávať bude.
Pointa ani nepríde, nehľadajte ju.
Ľúbim vás
Xxx


Sunday, 15 December 2013

Not in time 7

Minule som sa vykecala asi aj za dve časti. Tak dnes som ticho. :*

Friday, 13 December 2013

Not in time 6

Čas na výhovorky: (asi založím okineko výhovoriek) Keď sa človek po pár rokoch rozhodne, že asi by mal niečo robiť, nespoliehať sa len na svoju genialitu a plávať si gymplom so založenými rukami, je toho zrazu veľa. Hľadám si doučovanie z angliny a franiny, keďže ani jeden predmet (a najmä učiteľ) mi nič nové neprináša, začínam zrejme s výtvarnou (bolo načase!!!), pridala som si o tréning viac, keď je čas snažím sa makať na sebe a čas je zrazu fuč. A k tomu ešte dvakrát za hodinu prehodnocujem celé svoje priority a životný postoj. 17 rokov života som sa zameriavala na deják, jazyky, čo boli predmety, ktoré mi išli, slovina k tomu a celkovo humanitné vedy. Z dejáku budem mať o mesiac prebraté prvé tri ročníky podrobnejšie, než sa to normálne učí. (som ešte len druháčka) Z angliny a franiny viem viac, než mi celý gympel vôbec plánuje dať. A ja si idem dať dva semináre z matiky, jeden z informy a nikto, komu to poviem nechápe, čo sa deje so mnou. Popritom plánujem ďalej a oveľa lepšie sa naučiť anglinu a franinu, dobrať z požičaných poznámok umenie a kultúru (lebo neplánujem na tej hodine tvrdnúť, keď aj tak sa na nej nič nenaučím) makať na výtvarnej a s trochou šťastia sa dostať na vysnívanú výšku, odbor dizajn. Som rada, že nie som sama, kto chce ísť týmto smerom, aj keď to vôbec nie je isté a nie je to prvý človek, s ktorým by som chcela ísť spolu na výšku, hoci je dosť blízko. A samozrejme, prihlášky si viacerí pošleme aj do zahraničia (čo je proste sen a niečo, čo zmení úplne všetko). A tak teraz študujem, zisťujem a makám. Preto tak málo času, za čo sa veľmi ospravedlňujem. Ale na tom, aby som sa na vysnívanú školu dostala závisí všetko a ja som ochotná tomu aj všetko obetovať.

Sunday, 8 December 2013

Not in time 5

Mrzí ma to čakanie, keď sa raz všetko dojebe, človek nemá chuť písať. Ale sme sa preniesli, život ide ďalej. A tak ide aj ten Zoein.

Wednesday, 4 December 2013

Not in time 4

Mrzí ma tá odmlka, bolo toho proste veľa, ale dnes si tu doma veselo simulujem a myslím na vás ;)
Tešíte sa na mikuláša? My tu chystáme mini prekvapenie... ;)
Love ya :*

Tuesday, 3 December 2013

She is mine! 43


 
 
 
Potom, čo kopa strašne nesympatických chlapíkov, čo mali veľké bruchá a zapáchali všeličím, odniesla všetky krabice a plastové nádoby do chodby môjho nového bývania, s úľavou som si vydýchla. Podarilo sa mi utiecť, napríklad aj od samej seba, ale to je oproti mužovi žijúcom v tom dome, malá obeta. Louis bol až priveľké pokušenie na to, aby som sa tvárila, že nič nebolo. Pretože bolo, a bolo toho veľa, medzi nami dvoma.
Vysoké sandále som si odložila na drevenú komodu v obývačke, do ktorej stredu som sa postavila, iba v tenúčkych silónkach. Poobzerala som sa dokola, a keďže celý byt bol v podstate jeden obrovský otvorený priestor, dovidela som všade. Aj na obrovskú posteľ, ktorá sídlila naľavo od presklenej steny. Studené krémové farby v rôznych odtieňoch priestor zväčšovali ešte väčšmi a zároveň drevo, ktoré pokrývalo celú podlahu a všetok nábytok tu tomu dodávalo teplo. Čo sa mi však páčilo najviac, bola obrovská kuchyňa a masívny gauč, na ktorom som mimovoľne spočinula očami akurát keď sa môj mobil šiel zblázniť od vibrácií.
"Kde si?"
"Doma?"
"Nevidím ťa tu."
 "U mňa doma, trdlo."
 "No výborne, ibaže teraz musíš prísť sem, kde mimochodom ešte stále oficiálne bývaš." "Horí?"
 "Ako v pekle."
"Len aby ti nezhorel ten pestovaný zadok."
 "Skôr mám obavy o ten tvoj, žiadaný."

Započula som útržok smiechu pred tým, ako zložil a šla si obuť topánky, pri ktorých ležali aj kľúče s príveskom od Tomma.
Vzhľadom na to, že slnko nad celým Anglickom už zapadalo, cesty boli pomerne prázdne a tak som tridsať minútovú cestu skrátila na polovicu, ani nie úmyselne, len som proste zbožňovala rýchle jazdy, zvlášť, keď som šoférom bola ja. Ovládač od obrovskej brány som mala stále v priehradke pod palubnou doskou, kde aj ostane, pretože im nehodlám vrátiť žiadne z kľúčov, ktoré som dostala, aby som sa sem mohla kedykoľvek a pre čokoľvek vrátiť. Brána sa zasunula a ja som prudko zabrzdila vedľa Harryho auta, ktoré bolo podobne veľké, ako to moje.

„Čau láska.“ Vyškriabala som sa na barovú stoličku vedľa Zayna, ktorý držal plechovku sódy a na pulte pred nami mal pripravenú cigaretu. Oblizla som si pery, v snahe rýchlo zahnať chuť na čiernu marlborku a z misky si vzala ovocný cukrík.

„Ahoj moja. Tešíš sa čo si pre teba peklo pripravilo?“ Pozrel sa na mňa z jeho úškrnom lámača sŕdc a provokačne pomykal obočím. Do pusy som si napchala ešte jeden malý cukrík, z pliec stiahla rifľovú bundu a v členkoch si prekrížila nohy, zatiaľ čo Zayn kĺzal pohľadom po mojom nahom chrbte. Zamrmlal niečo ako „nečudujem sa im“, čím som si však nebola istá, kým sa spamätal.
„Nezdá sa ti, že si nejako rapídne schudla?“ Spýtal so starosťami v tvári a ja som sa zošuchla zo stoličky, aby som si tiež mohla vybrať jednu sódu.
„Vôbec nie a teraz vysyp tie ohromné správy, kým si nerozmyslím moju prítomnosť v tomto dome.“ Tak, chlapče, klin sa klinom vybíja. Keby si aspoň nemal pravdu... mala by som priberať, nie chudnúť, práve teraz. Zatriasol hlavou, kým ja som si sypala ľad do pohára a následne otvárala plechovku.
„Dnes sme boli s chalanmi na nejakom interview v jednom z tých lifestyle magazínov, čo číta celý svet. Pýtali sa nás asi milión otázok, zatiaľ čo sme sedeli na takom gauči s mätúcim vzorom a ja som myslel na to, nech už to skončí, pretože to robenie fotografií potom je oveľa väčšia sranda...“
„Malik, k pointe.“
„Už som pri nej bol, keby si ma neprerušila. No skrátka, myslel som si, že asi zle počujem, keď sa ma spýtali na teba, nie na ten blud so sestrou, len skrátka na Adrianu, čo by nebolo až také divné, keby ti potom neposlali toto.“ Váhu preniesol iba na časť svojho tela, kým sa rukou načiahol do zadného vrecka čiernych džínsov a vytiahol z tade trošku prehnutú obálku z hrubého lesklého papiera. Na chvíľu sa mi zastavil dych, pri myšlienkach na to, čo všetko by mohli vedieť, no potom som sa upokojila. Keby to naozaj vedeli, už by to vedel aj svet a obálku by nebolo treba. Zvedavo som sa po ňu natiahla, no Zayn ju stiahol za seba.
„Najprv si poďme zapáliť.“ Za takýto návrh by som ho bola najradšej zabila, také lákavé to bolo, iba sa oprieť o stĺp na terase a poťahovať si z ťažkých marlboriek a pri tom sa rozprávať a potom fúkať ten dym v čo najväčších oblakoch. Občas sme sa v tom pretekali.
„Zayn, ja už nefajčím.“ Keď vypleštil tie veľké očiská, skoro som sa rozplakala, pretože môj najlepší kamarát vždy vedel, že sa nezaujímam o to, čo si spoločnosť myslí o cigaretách, čo si chalani myslia o fajčiacich dievčatách, ani o to, ako škodia zdraviu, preto vedel, že by som sa ich dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia nikdy nevzdala.
„Nežartuj a poď.“ Uhla som pred jeho uhrančivými čokoládovými očami pohľadom do ľava a zahryzla si do spodnej pery.
„Len mi daj tú obálku, potom ti to vysvetlím.“ Nedôverčivo si ma premeral odhora až po palce na nohách no podal mi ju a ja som sa zadkom oprela o kuchynský ostrov za mnou. Vrchná strana už bola odlepená a ja som pred nazretím dnu vrhla na toho chalana predo mnou rýchly vyčítavý pohľad, ktorý vravel, že nemá byť zvedavý. Z ružovkastého, mierne trblietajúceho sa papiera sa vznášala sladká vôňa, nad ktorou som zvraštila nos, čierne logo s elegantným písmom sa skvelo na celej prednej strane. Keď som dnu vsunula dva prsty, vytiahla som dva tenučké predmety. Ten prvý z nich, ktorý ležal na vrchu, bola fotka a ja som sa nechápavo poobzerala po miestnosti.
„Prezri si ju.“
Pekný záber plný ostrých farieb mi nebol ničím známy, dievča na ňom malo vlasy čierne ako uhoľ, ledabolo rozpustené vo veľkých lokniach a červené šaty, na hrudi vystavovalo na obdiv provokačne malé množstvo čiernej krajkovanej podprsenky, holé nohy malo pekne opálené a tie čierne topánky priam kričali, koľko stáli. Toto dievča, okolo ktorého vietor rozfúkal sukňu až ku bedrám, pričom odhaľoval kúsok čisto čiernych nohavičiek sa práve chystalo prejsť cez cestu. Keď som upriamila pohľad na jej tvár, do očí mi bili výrazné lícne kosti, pretreté broskyňovou lícenkou, precízne namaľované riasy a tenká linka, čo však bolo na tom až príliš bezchybnom dievčati najzrejmejšie, bolo sebavedomie, ktoré ukazovalo svetu, keď sa pozeralo na pravo a pri tom ľahko prižmurovalo viečka, za ktorými skrývalo pichľavý pohľad takmer čiernych očí. Fotograf zaostril práve na ňu takým spôsobom, že svet okolo nej bol na fotke rozmazaný a ja som si pomyslela, že to dievča je naozaj krásne, a ani nemusí na svet žmurkať milými očami, aby to bola pravda. Jediné, čo som však nechápala bol dôvod, prečo by mi to posielali.
„Kto to je?“ Zodvihla som hlavu a sledovala, ako si Zayn oblieka koženú bundu s cigaretou pripravenou medzi perami a mimovoľne som pred fotku položila lístok k nej priložený.

Ty predsa.“
 
 

Friday, 29 November 2013

She is mine! 42




„Čo robíš?“ Hlas od dverí ma prinútil podskočiť na mieste a na moment sa zastaviť pred tým, ako som sa znova pustila do ukladania miliónov vecí do krabice, alebo dvadsiatich. Potrebovala som to pobaliť rýchlo, čo najviac prehľadne a prakticky, lebo sťahovacie auto bolo dostupné iba na dnes večer, potom až o mesiac, čo bolo príliš neskoro. Kde som nabrala toľko bludov, sošiek, vankúšikov, obrazov, obrázkov a rámikov s fotkami, zrkadiel a dekorácií? Chvalabohu, nostalgia po mne nedriapala nepríjemnými pazúrmi a tak som mohla bez akýchkoľvek emócií každú jednu vec chytiť, čo bolo treba starostlivo zabaliť do pukacej fólie a nemohla som si pomôcť, už som sa tešila na vybaľovanie, kedy ju budem môcť pukať do nemoty.

„Nemyslíš, že viac na mieste by bola otázka: S čím ti mám pomôcť Adrianka?“ Na sekundu som sa k nemu otočila aj keď mi bolo stopercentne jasné, že sa ma zľakne. Na očiach sa mi skvela trojdňová linka, špirála na tom nebola inak, kruhy pod očami ma strašili na diaľku niekoľkých metrov a z líc sa mi vytratila všetka farba. A dnes ráno som vracala, už o piatej a potom ešte o pol šiestej a spánku som mohla na zvyšok tohto týždňa zamávať.

„Nie, trvám na tej prvej.“ Neisto sa porozhliadal po izbe, po jedinom outfite úhľadne preloženom cez kompletne povyzliekanú posteľ, pretože obliečky aj prehozy už dávno ležali na vrchu jednej z krabíc. Z čela som si utrela kropaje potu a rukou si prešla až do niekoľko dní neumytých vlasov, ktoré už od pondelka držali v jednom viac ako rozcuchanom drdole, pripnutom ešte ohavným hnedým štipcom.

„Sťahujem sa do môjho nového bytu, zjavne. Keďže sa stále nikto nemal k podnájmu, trošku som si prelistovala vlastnícke listy. Asi by som ockovi mala ísť zapáliť sviečku, za tieto možnosti, čo myslíš?“ Môj sarkastický úškrn ho znechutil ešte viac, no potom ma už držal za obe zápästia a ja som sa vzpierala, pretože šatník bol ešte plný a čas ubiehal.

„Sadni si, inak ťa nikam nepustím.“ Rezignovane som sa posadila na koberec s tým, že viac ako tri minúty mu nedám a začala som sa pohrávať so šnúrkami od teplákov.

„Tak? Čo sa stalo a prečo odchádzaš? Kam vlastne a prečo sa to dozvedám takto?“  Prisunula som sa k nemu bližšie a oblizla si pery, kým som sa mu pozrela do očí.

„Je to tak polhodinka autom odtiaľto, v pohode sa tam dostanete po diaľnici. Tí z vás, ktorí sú vítaný, vlastne. Je to niečo ako časť Regentu, ibaže nie tá v centre ale za mestom. Páči sa mi tam.“ Dva krát sa zhlboka nadýchol a ja som pod jeho chladnými výdychmi na mojej tvári privrela viečka, preto aké to bolo to príjemné. Vždy tá známa sladká vôňa. Prisunula som sa ešte bližšie, keď už sa mi spodná pera triasla a zaborila si tvár do jeho krku, ramená okolo jeho pliec. Pocítila som jeho jemné bozky na mojom líci a konečne som sa usmiala.

„Si to jediné čo mi ostalo, vieš to? Ty a... ešte niekto.“  Ustrnul uprostred hladenia môjho spoteného chrbta a ja som sa v tej chvíli rozplakala, zase.

„Louis to asi nebude.“ Pokrútila som hlavou. „Kto potom?“ Dvomi prstami mi nadvihol bradu a ja som krútenie hlavy jednoducho zopakovala.

„Počkaj, dobre? Darček na Vianoce.“ Pohľad mal všelijaký, ale zostal potichu. Iba ma pobozkal, keď odchádzal, pretože oni tu teraz neboli vôbec. Album bol hotový a oni sa chystali na ich najväčšie turné vôbec. V kuchyni im viseli smiešny kalendár z ich tvárami a odškrtávali si posledné dni z dvoch zostávajúcich týždňov, pretože sa tešili ako blázni. Bolo ľahké nepotkýnať sa tu o nich jednotne, pretože si vychutnávali domov ibaže nie tu, ale u rodičov, na neskutočných množstvách podujatí a kopu času strávili v zasadačke alebo nadbiehali prichádzajúci spánkový deficit, čo mi vyhovovalo. Proste to tu utíchlo a ja som tak mala šancu rozmýšľať o veľa veciach, aj keď som nikdy na nič neprišla. Iba na to, že som vyčerpaná, že ma nebaví neustále dávenie pravidelne skoro ráno, že nespím a poriadne nejem, že pijem minimum vody a stáva sa zo mňa duch a potom sa mi ešte niekde vzadu v hlave objavil hlások, že to niečo vo mne musím predsa nejako živiť, inak prídu väčšie problémy a vtedy som sa vždy rozplakala a dostala do seba nejaké jedlo a grepový džús. Musela som to robiť, adoptívnej rodine sa do rúk musí dostať zdravé dieťa...
 
 

Thursday, 28 November 2013

Not in time 3

Mrzí ma, že je tu až teraz, ona bola napísaná už včera, len akosi počítač sa rozhodol a už nebola, tak dnes znova :/ fuuuuu.... videli ste, kam zasa google nadrbal reklamy? akosi už zmizli (našťastie) ale teda som myslela že celý pc rozbijem, čo je moc, to je moc :) inak celkom fajný, deň, dnes sme si na klasike skúšali špičky :3 (viete, tie baletkovské, ružové...) a naša tanečná škola nám také kúpi :3 každému kúpi špičky (teda v našej skupine :3) neviem sa ich dočkať, aj keď normálne balet neznášam a viem, že na špičky budem nadávať, ale aj tak, júúú :) akosi sa rozhodli, že čo sa týka baletu majú len deti v podstate, starší majú hlavne zamerania na jazz (normálny aj commercial, čiže akoby moderný tanec) a hiphop, pár ešte latina/orient... a balet nikto, čiže sa my ako najlepšia jazzová skupina máme učiť balet a budeme vraj nakonci roka tancovať labutie jazero :D vuej :3 ale teším sa, uvidíme, treba vyskúšať, tak s vami reku zdielam svoju radosť :3

Tuesday, 26 November 2013

Not in time 2

Mrzí ma ta dĺžka čakania... Enjoy at least ;)

Monday, 25 November 2013

She is mine! 41

1. Po tejto časti, už to bude až do absolútneho konca písané iba z Adrianinho pohľadu.
2. Prepáčte za tú dlhočížnu odmlku, ale patrične na mieste, kde sa to odhoráva, v Londýne, mi došlo ako presne chcem, aby sa to vyvinulo
3. Vôbec neviem, čo by ste si k tomu mali pustiť ale viem, že toto je posledná časť radiaca sa k starému She is mine!
4. Zvažujem preklad niečoho, čo som si zamilovala na Wattpade a taktiež zvažujem, čím začať po tomto.
5. Tak si to prečítajte a posúďte sami, či to stojí za to.

I keď sa vraví, že mladí ľudia majú všetok čas sveta, občas im toto privilégium ubzikne pomedzi prsty. Občas si narobia problémy a občas ich treba riešiť s horúcou hlavou. Tuším je to paralela, že železo sa kuje za horúca no problémy sa riešia s chladnou hlavou. Alebo je to iba paradox, nad ktorým som sa na dlhšie pozastaviť nemohla, pretože mne zmizol ten všetok čas sveta, ktorý som mala mať a ja, aj moje najhlbšie podvedomie vieme, ako trpko ľutujem, že proste zmizol. Najmä preto, že som sa radila, ako jedna z mála k tým, ktorý vedeli čo s ním, ako sa ním nadýchnuť a nedostala som sa do štádia, aby ma to unavilo.
A tak som nemala tú výhodu proste sa zastaviť a vydýchať sa. Kým som stihla celú situáciu hlbšie zanalyzovať, potrebovala som spraviť to, čo som mala spraviť už dávno, dávno pred  tým. Naštartovala som auto po tom, čo som doslova utiekla z miestnosti ružovej farby, bez pozdravu a s drzosťou, aby som sa mohla zaradiť na diaľnicu a presunúť sa domov.
Pred tým, než som sa spýtala samej seba, či môžem byť patetickejšia sa mi spustili slzy hnevu a tak som aj vošla vchodovými dverami, ktoré boli odomknuté. Jarné topánky na podpätku s tenučkými šnúrkami sa ocitli na kope mužskej obuvi, kým som vyštartovala hore schodmi, s červenými lícami od sĺz, celá usoplená a mokrá a zanechala za sebou mnoho párov vyvalených očí. Posledné, čo som periférne videla bol Louis, zatláčajúci Zayna jednou pažou späť do gauča. Zamkla som sa v kúpeľni, pokojne si sadla na studené dlaždičky a počkala, kým príde, opretá chrbtom o dvere.
„Adriana?“ Nežný hlas nesúci sa z opačnej strany steny a nechty pomaly škrabúce na dvere ma donútili rozvzlykať sa ešte silnejšie. „Deje sa niečo?“ Počula som, ako sa kolenami jemne šúchal po dreve, takže naše tváre hlavy mohli byť v jednej úrovni.
„Deje sa toho strašne veľa.“ Pokrútim hlavou, keď si pomyslím, že toto nie je jediná cesta a vzápätí mu poviem, čo si naozaj myslím. „Okrátil si ma o strašne veľa.“
„Nerozumiem ti. Môžeš mi prosím otvoriť?“ Jeho slová nasleduje ustarostený vzdych a ja zaťato mlčím.
„Láska?“ Skúsi to opäť a ja si dlaňou prekryjem ústa, aby sa z nich nevydral ten nechutne hlasný vzdych zatiaľ čo cítim ďalšie hektolitre sĺz na ulepenej pokožke líc. Ďalšie jemné škriabanie na dvere ma mučivé účinky a ja viem, že potrebujem zmiznúť čo najskôr, čo najďalej. Zvážim, že sa mu nedokážem pozrieť do očí a tak len zakloním hlavu o čosi viac.
„Skončime to než obetujeme obaja viac, ako sme schopní zniesť, dobre?“ Ticho sa miestnosťou nieslo dlho. Dlhšie, akoby sa mi páčilo a tak som sa s ťažkosťami nadvihla a otvorila dvere. Mylné predstavy o jeho odchode zmazal hneď, ako ma pobozkal tak tuho akoby od toho záviseli tisíce životov a predsa to boli len tie naše dva. Vediac, že tento bozk je to posledné čo mu môžem dať som sa ponorila do jeho pier ignorujúc všetky pocity, ktoré sa vo mne búrili. A potom som sa odtiahla ešte pred tým, ako sa dotkol môjho pása.
„Dobre.“ Šepol takmer rovnako zlomene a o pár sekúnd som počula, ako škrípu pneumatiky na ceste, potom čo vycúval a zmizol.



Thursday, 21 November 2013

Not in time 1

Zvláštny a tak krásny pocit čosi sem pridať znova, znova písať príbehy pre vás. Verím, že väčšina pochopí, čo je toto zač. Čo celé Not in time znamená, čo sa za tým názvom skrýva... Dúfam, že sa bude páčiť. Ja som so svojím výtvorom po dlhej dobe spokojná. :)
Ľúbim vás :*


Wednesday, 20 November 2013

Volajte ma kráľovná výhovoriek

Zasa sa len vyhováram, no nie som ja úžasná? Prepáčte, mrzí ma to. Verte mi, za tento týždeň som sa učila viac, ako minulý a tento školský rok dokopy. Projekt, referát, prezentácia, práca... od kedy prídem zo školy do večera sedím za počítačom a učím sa, úplne vážne. Okrem toho máme v škole ešte aj inšpekciu, čiže sa musíme správať slušne a nemôžme (vlastne to bolo povedané priamo mne) si kresliť na hodinách ani sa hrať na mobile. Shame :( Takže stále mám niečo vedieť...
Samozrejme, čo by to bolo za výhovorky, keby sa nepridali ešte tréningy, v sobotu súťaž v Žiline...
Zajtra mimochodom asi zabijem francúzštinárku, len aby ste vedeli. Tak potom mi dajte niekto alibi... Prosím. (naša francúzštinárka nevie po francúzsky, dnes zistila (odo mňa, keď som jej skoro prijebala) že existuje predmet... problém je ten, že to som ju skoro zabila, ani som ja neprezentovala projekt, len som videla, čo trepe spolužiakom k tomu... keď také niečo spustí k môjmu, je možné, že pôjde oknom)
Dosť nervov... nad tým projektom som strávila asi päť hodín, to je k tomu, prečo sa tu stále toho nejak veľa nedeje.
Ďalej, k tomu čo vás čaká na tomto blogu.
PREKVAPENIE :P
nič sa nebude prezrádzať, iba toľko, že bude tvorba od Maruš, tvorba odo mňa a možno, možno aj niečo extra ;) (ale len, ak budete poslúchať :P)
K svojej tvorbe dodám len toľko, že si dám pomyselný krok späť a pôjde o ff-ky, aj keď samozrejme, nie až tak jednoduché... veď ma poznáte :)
A inak otázka, čítali by ste aj ff-ky mimo 1D? tie by boli vždy len krátke, jednodielky, len také čosi mini (Destiel napríklad, taký nápad padol... ešte niekto za?) never mind, ale ak áno, ozvite sa, ona bude, napísať ju napíšem, len či by ju niekto aj chcel čítať :)
Neff-ková tvorba sa zatvára do veľkého hrubého denníka (poznámka: kúpiť denník) kde sa budú pridávať poznámky k dielam až do dňa, keď raz ich uvidí svet, v brožovanej, voňavej väzbe :3 (sny mi neberte!!)
Čo ešte? huh... máte sa na čo tešiť, čo sa týka Maruš, nebudem vám klamať, dievča to znova odštartuje vo veľkom ;)


Teším sa na to
Xxx

Tuesday, 19 November 2013

Perfect time to...

Milujem túto časť roka, neskorú, novembrovú časť jesene, keď sme sa definitívne rozlúčili s nádejou na teplé dni a neplytváme časom na dúfanie, že bude na druhý deň pekne. Najkrajšia časť jesene, ktorá je o mrazivom vetre, škaredej zamračenej oblohe vonku, no o teplých ponožkách, dekách, šálkach, z ktorých sa ešte parí, dobrých knihách... neznie to krásne? Je to časť roka, kedy sa neoplatí vychádzať z domu, no vo vnútri, v teplúčku je tak dokonale, že si to človek neželá. Pre mňa časť roka, kedy naozaj okrem periny a knihy viac nepotrebujem. A najlepší čas na písanie, blogovanie... najlepší čas na nostalgiu, ktorá je príčinou týchto teplých slov, ktoré tu už nikto nečakal. 
WE'RE BACK, BITCHES! (potrebovala som to napísať)
Je teraz len otázne, či to aj niekoho trápi...
Začíname odznova.
Nielen od nuly, ale aj s novým nadšením, nápadmi a chuťou do všetkého.
A spolu s nami prídu zmeny... ;)

Sunday, 10 November 2013

Veci sa rozhýbu :)

Babiky, viem, že som sa tu opäť strašne dlho neozvala ale nebola som doma :) Ale chytám druhý dych, prídu reformy :D Len mi dajte chvilinku :) 

Maruš

Thursday, 24 October 2013

Je čas

Už dlhšie to je v povetrí, každý to už nejak tuší, chce to len definitívne slovo. Slovo, ktoré sem vyťukávam písmeno po písmene, trasúcimi sa pstami, s kamenným výrazom a štípaním v očiach, ktoré predpovedá slzy. Koniec. Zaváham nad každým písmenom, no napíšem ho a hlboko sa nadýchnem. Oslobodzujúce a spútavajúce zároveň. Je však čas pozrieť sa na to triezvo a zahodiť ten sebaklam. Žiadne lepšie zajtra nebude, len sa odloží na ďalší deň a potom ďalší. A tak sa s vami lúčim, kým mi ešte zostáva nejaká hrdosť.
Lúčim sa a ďakujem za úžasných ľudí, ktorých som takto spoznala, aj za tých, ktorých možnosť spoznať nemala, no predsa tu boli. Ľúbim vás, tak strašne a nikdy nezabudnem na všetko, čo ste pre mňa urobili a znamenali. Ak sa mi raz splní môj sen a do ruky vezmem knihu, na ktorej sa hrdo bude pýšiť pseudonym, za ktorým sa budem skrývať, na strane s venovaniami tam nájdete jedno obrovské pre všetkých, ktorí vedia, prečo sa Throught the pink glasses píše s tým t-čkom navyše.

Tuesday, 22 October 2013

Obrázočky :3

Dnešné zameranie - tumblr hlody :)
enjoy :*

Sunday, 20 October 2013

Stále žijem ;)

Len vám dávam na vedomie, že ešte žijem, mám dva typy na poviedku na prekladanie, no najprv to treba ešte dočítať trochu ďalej, aby som sa rozhodla, či áno teda.
Zatiaľ mini mini photospam :3

Friday, 18 October 2013

Lovely Friday

Asi som dnes prišla na to, prečo je to všetko celé zle. Nehnevajte sa, ale na H.N.A. sa vážne necítim, akosi mi to stále príliš pripomína Huntresses, preto ma neskutočne chytila Hra(Game), ktorú som konečne začala písať a milujem to. Taký ľahký príbeh, školské prostredie, hoci namiesto pre mňa bežného Londýna sa dej odohráva nezvyčajne v USA. Dokonca je prvá (asi dve A4-ky dlhá) časť písaná po anglicky. Raz ten príbeh zverejním, no až keď bude napísaného o čosi viac.
K prekladaniu: After sa ruší, zháňam čosi nové, wattpad prehľadávam, no zatiaľ ma nič až tak nezaujalo. Ale niečo bude ;)
Snažila som sa napísať komentár, respektíve odpísať a jaksi sa nezverejnil, moja snaha na tejto mini klávesnici na mobile bola zbytočná... len som sa chcela ospravedlniť za svoj výbuch, som v poslednej dobe paranoidná a prepracovaná :/
Aspoň malá ukážka z čohosi ako pointa Game-u a fotka...
Game has no way out
and only one rule.
You don't say no
you say your price.
Shall we play?

Thursday, 17 October 2013

A tak...

A tak zasa raz neviem, čo ďalej. A nechce sa mi, úprimne povedané. Autorka After mi neodpisuje, naposledy som sa veľmi milo dozvedela, že vlastne prekladať tu After je debilina. (už som ti písala, ak si náhodou nenašla, dáš mi link na už publikovaný preklad tejto poviedky?). K tomu, ako milo mi to bolo povedané by som dodala len niečo ako: Sorry, can´t hear you over the sound of how awesome I am.
Úprimne, občas je niečo proste moc. A človek začne rozmýšlať, prečo niečo vôbec takéto robí. Nie, neodraďuje ma to od písania, skôr ma to núti začať myslieť egoistickejšie. Ako keby som už aj tak nebola dosť veľký egoista. A núti ma to rozmýšlať, načo to sem dávam, keď akurát ma niekto zdrbe, prečo si to pekne nenechám pre seba a nepočkám si na správny čas, keď z toho budem niečo mať. Vážne neviem, čo bude s Happily Never After. Neviem, čo bude s prekladaním. Viem len, že beriem do ruky zošit, pero, začínam písať niečo s názvom Game a idem si to písanie užiť. Žiadni "kritici", žiadne ponáhľanie sa s časťou. Len ja a zošit. Čo bude tu, neviem. Asi počkám, ako sa to celé utrasie. Prekladať chcem, pýtala som sa vás na to iba tisíckrát a žiadna kritika neprišla, kým som si nad to na pár hodín nesadla a neurobila to, čo je dosť hnusné zo strany kohosi, ale ideme ďalej. Jediné, čo ma štve a zároveň drží na tomto blogu je irónia. Irónia, že práve, keď sa Maruš vrátila, ja stále častejšie rozmýšľam nad odchodom...

P.S. Nechystá sa niekto náhodou 6.11 na koncert Nely Pociskovej do Liptovského Mikuláša?


Wednesday, 16 October 2013

She is mine! 40



Niekto by sa ani nebol spamätal, a už za mnou buchli dvere. Brnelo mi v nohách, od palcov až po kolená a ja ani neviem prečo. Známe priestory som nevládala vnímať, no aj tak viem, že stena pri schodoch je kapučínová a keď prisilno stúpite na tretí schod od vrchu, drevo vám zavŕzga pod chodidlami. Mohla som za to ja. S vibrujúcim telefónom v ruke som sa ocitla pred dverami do Zaynovej izby a konečne prstom potiahla ikonku na priatie hovoru.
„Prosím?“ Pípla som s privretými očami, akoby to malo niečomu pomôcť. Čo by asi tak mohol chcieť, on a odo mňa?
„Slečna Adriana, veľmi ma zaujalo, že ste sa tu včera ukázali. Pokiaľ viem, odmietate chodiť aj na obyčajné každoročné prehliadky. Musím sa priznať, že ma skutočne zarazil váš dôvod a ešte viac postup mojej mladej kolegyne.“ Myslím, že to bola tá chvíľa v mojom živote, kedy sa mi celučičké moje bytie mihlo pred očami a čelo mi zalial pot. Dnes to príde.
„N-niečo je zle?“ Hlas starého pána na sekundu preťal smiech, kým si nepovzdychol.
„Prosím, ak máte čas, zastavte sa ihneď, nie je to záležitosť na telefón.“
„O pár minút som u vás. Zatiaľ.“ Roztrasenými prstami som zase hovor zrušila a pozrela sa smerom, kde stál Louis, ktorý prišiel skontrolovať, kde toľko trčím. Na tvári sa mi zračilo, ako ma posledný hovor vyviedol z miery a to sa mu nepáčilo. Pristúpil bližšie, aby ma pohladil, no ja som jeho dotyk striasla. Nadobudla som pocit, že ho dnes nechcem ani vidieť. Že ak je niečo zle, on je jediným vinníkom.
„Kam ideš?“ Spýtal sa pochybovačne a ja som mu zdúchla do kuchyne. Z chladničky som vybrala neperlivú minerálku a chvíľu len tak neprítomne stála, kým som sa ju nepokúsila otvoriť. Nešlo to, až tak veľmi som bola rozrušená.
„K Priscille.“ Zaklamala som vediac, že v inakšom prípade sa ho nezbavím. Vytrhol mi fľašku z ruky a otvoril ju sám.
„Prečo by si pred návštevou tej babky mala byť takáto nervózna?“ Treskla som nádobu o kuchynskú linku a preglgla.
„Tá babka ku mne prejavila viac citu, ako ty za všetky tie spoločné noci so mnou dokopy, miláčik.“ Zasyčala som, a už ma nebolo. Keď ma videl najbližšie, len ho ovial prievan mojich dlhých vlasov a šaty, ktoré mi nadvihoval vzduch, ktorý som rozrážala. Bol značne v šoku, takúto bleskovú zmenu nálady ešte nezažil u nikoho, ani u mňa. Bez toho aby som uvažovala, či som schopná šoférovať som si sadla do auta a o pár minút som sa našla na tom známom štrkovom parkovisku.
...
„Takže sa mi tu snažíte vysvetliť, že s vaším oltrazvokom nie je niečo v poriadku?“ Zaznela moja otázka po ďalšom dôkladnom vyšetrení, ktorému ma podrobil, bez toho, aby použil televízoru podobnú vecičku a taktiež bez toho, aby tu stála Kučeravá. Zatváril sa trpezlivo, po tom, čo sa päť minút pokúšal o nejaké vysvetlenie. Žiaľ neúspešne.
„Volá sa to ultrazvuk, dcérenka, ultrazvuk. A je s ním všetko v poriadku.“ Prikývla som.
„Tak? Prečo som tu?“
„Slečna, ktorá vás včera vyšetrila zanedbala niektoré, a to naozaj veľmi nerád priznávam, postupové metódy, vo vašom prípade. Nespýtala sa na niekoľko zásadných otázok a použila ultrazvuk aj napriek tomu, že v tomto čase je vylúčené, aby nám niečo ukázal. Aby som sa lepšie vyjadril, je príliš skoro. Preto som mal veľké dôvody pochybovať o jej úsudku a zavolať vám.“ Pomaly sa v mojej hlave navzájom hľadali súvislosti, koliečka pracovali a myšlienky dobiehali realitu. Zalapala som po dychu a pokrčila tvár do grimasy.
„A záver?“
„Musel som vás vyšetriť opäť, tradičným spôsobom, aj keď som si samozrejme vedomý, že za iných okolností by som vás musel presviedčať oveľa dlhšie,“ usmial sa, no mne do smiechu nebolo,“ výsledok, ktorý ste sa dopočuli včera vám však musím zvrátiť. Opak je pravdou a vy čakáte dieťa. V pomerne mladom veku, ale to s vašimi možnosťami nebude problém, že?“
Tváril sa, akoby mi povedal najlepšiu správu na svete. Akoby som mala skákať od radosti a vravieť si budúca mamička. Ani netušil, že tých slov som sa bála ako čert kríža a všetko, čo začínalo byť fajn sa rúcalo ako domček z karát.
"Nechcem ho."  Šepla som, keď boli prvé slzy na polceste k mojím perám a sklopila som pohľad, aby som nemusela vidieť tie začudované, a ľútostivé pohľady doktora. "V tom bude háčik, slečna." S otázkou v očiach som sa na neho predsa len pozrela, kým on krútil hlavou. "Je príliš neskoro na interrupciu." Na dve sekundy som stratila dych. "Chápem to správne? Na ultrazvuk bolo skoro, no potrat nie je možný?"

SUMMER 1D FF AWARDS

Nechápem, ako je možné, že niečo, čo je cca. rok po zániku sa aj tak dostalo do druhého kola takejto "súťaže". Za to všetkým veľmi pekne ďakujem. Tiež ma udivuje kôpka komentárov, ktoré sa pýtajú, či SIM bude dokončené. A tak ma dnes asi niečo koplo, a vravím si, že to dokončím. Alebo sa aspoň pokúsim. A keďže viem, že toto nikto neokomentuje ani sa vás nejdem pýtať ;)  Idem to rovno skúsiť, ako odreagovanie :)

A ČÍTAJTE AFTER! AJ KOMENTUJTE! KIKA SI DALA VEĽKÚ NÁMAHU!

Tuesday, 15 October 2013

Malá ochutnávka (ktorá tu nikdy nebola, psssst)

Stále nemám na After povolenie, čo ma štve, autorke píšem, len je to ťažké, v kontaktoch má len instagram a twitter, kde to proste nejde (vysvetliť na 15o slov, čo chcem? not a chance). Aspoň na wattpade jej píšem správy, aj komentáre, no pri stotisícoch fanúšikov to potrvá, kým to nájde....
Anyway, napadlo ma, že vám preložím aspoň prvú časť, nech môžme spoločne zhodnotiť, či to má teda zmysel... preto vás prosím, aspoň tento jedinýkrát, dajte vedieť, či pokračovať alebo nie. Táto časť je neoficiálna prvá časť, len aby ste vedeli, čo a ako... so, enjoy ;)

Future

Tento článok je v podstate (aj mimo nej) bezvýznamný, je to len moja malá poistka do budúcna, aby som v prípade nespokojnosti mohla povedať, že som vás varovala.
Keďže všetky (dve) reakcie na môj plán prekladania poviedok boli pozitívne, s nadšením sa do toho púšťam. Môj prvý typ na poviedku je geniálny After, ktorého autorku som kontaktovala a čakám stále na odpoveď, keďže bez jej súhlasu by som to publikovať tu nechcela.
Veci, ktoré by ste mali brať na vedomie:
1. Publikovanie prekladanej poviedky nijak neovplyvní tú moju. To, že tie štyri špiny tu tak často nie sú je výlučne moja vina, neviem, či ste niekedy niečo podobné zažili, no ja už mám napísaných myslím si dosť poviedok a dostala som sa do fázy, kedy čokoľvek čo napíšem mám pocit, akoby som už v nejakej poviedke písala. Mrzí ma to, no zrejme potrebujem pauzu a prekladanie je niečo, čo ju vyplní mne aj vám.

2. Moje preklady budú dosť voľné. Čo sa prekladov týka som obrovský kritik, neskutočne mi zlé preklady vadia a vidím chyby tam, kde veľa iných nie. Sú ľudia, ktorí hneď v texte postrehnú gramatické chyby, ja zas vidím všetky prekladové. Veľa čítam po anglicky a keď niekto prekladá doslovne, vidím to tam, slovosled, štýl, cítiť to tam. To je však niečo, čo sa bežne aj v knihách vyskytne. Ja sa chcem rozhodne tomu vyhnúť, chcem aby to celé znelo tak, akoby to bolo pôvodne v slovenčine, aby to nebolo také pritiahnuté za vlasy. Nechcem preto, aby ste mi vyčítali príliš veľké zmeny, ja som radšej za väčšie ako príliš malé, ale samozrejme dej sa nijak nezmení. (Neskôr zabudnem, preto teraz, vážne obdivujem každého, kto si trúfa prekladať Dark, sama som dve časti prekladala a je to dosť drsné... každú vetu treba prerobiť, keďže autorka používa neskutočne veľa trpného rodu, čo je v slovenčine nepredstaviteľné a tak chcem ľuďom, čo to prekladajú alebo niečo podobné povedať, že majú môj obdiv)

3. Už vyššie som spomínala, že zatiaľ mám vytypovaný After na odporúčanie Maruš, keďže má len český preklad (aspoň čo my dve vieme) a ona by si ho rada po slovensky prečítala, nie je však istý, čaká sa na povolenie autorky, preto v prípade, že by sme ho nedostali, mohli by ste ešte čosi poradiť ;)

Lúčim sa, ľúbim vás, bežím znova kontaktovať autorku :*

Sunday, 13 October 2013

Saturday, 12 October 2013

Friday, 11 October 2013

Happily Never After 6

The Metal Castle

Tuesday, 8 October 2013

Happily Never After 5

Mrzí ma, že to toľko trvalo aj že je taká krátka, ďalšia je už ale v procese výroby ;)

Calm

Saturday, 5 October 2013

Happily Never After 4

The Girl Who Painted With the Colours of Wind

Monday, 30 September 2013

Šalalalalaláá

Miláčiky, lásky a všetci moji milovaní... (už je vám jasné, že niečo chcem, však? huh...)
Anyway, najprv jedno véééľké ďakujem úžasným ľuďom, ktorí považuju niektorém z poviedok tochto blogu za hodné súťaže, vážime si to a ľúbime vás :* (cítim sa poctená, že som bola nominovaná v jednom komentári spolu s -A alebo Adel alebo ako chceš... proste wow... ok, šibe mi)

Saturday, 28 September 2013

Happily Never After 3

The Evil Stepsister

Wednesday, 25 September 2013

Tuesday, 24 September 2013

Love

Lásky moje, mrzí ma, že tu tak dávno nič nebolo, časť je v procese výroby. Prvá v podstate časť je hotová, druhá bude zajtra a dám to sem. Tréningy + škola, písomka z mojej najdrahšej chémie... Ale ja na vás myslím. :*
Ľúbim vás

Saturday, 21 September 2013

Happily Never After 1

Beauty After Beast

Thursday, 19 September 2013

Lonely 15

Vošla som do Leslienej izby s odpornou bolesťou hlavy. Nikdy by som neverila, že to niekedy poviem, no nenávidím svoju prácu. Naozaj ju nenávidím. A svoju jedinú pacientku takisto. Ten pokoj, keď jej priateľ je mŕtvy a ona len zapiera. Kým som ju nespoznala, prácu psychologičky som milovala. S povzdychom som za sebou zatvorila dvere jej izby. 

Wednesday, 18 September 2013

Pikčŕs :)

Niečo na spestrenie, na časti sa pracuje ;)

Saturday, 14 September 2013

Lonely 14

V ten deň som do Leslienej izby vošla s novým odhodlaním. Dnes jej poviem, čo chcem počuť, nenechám ju rozprávať si len tak hocijaké nezmysly, budem sa pýtať, čo ma zaujíma. Už dávno sme všetci mali vedieť, čo sa v tú noc stalo, už dávno to mala povedať. Nemôžem len čakať, kedy sa rozhodne prezradiť to. Musím ju k tomu dotlačiť.

„Leslie, čo sa stalo Niallovi?!“ spýtala som sa prísne hneď, ako som vošla do miestnosti a aj Leslie musela túto moju náladu postrehnúť, lebo sa hneď ku mne otočila, čo zvyčajne nerobí.

„Niallovi sa niečo stalo?“ spýtala sa ma prekvapene, znela ako zapierajúci kriminálnik. Keby nebola môj pacient dostala by facku. 

Thursday, 12 September 2013

Because I love you :*

Girls, enjoy those pics :) Dúfam, že aj vy sa pobavíte ;)

Wednesday, 11 September 2013

Lonely 13

„Leslie, nepovieš mi niečo o svojej rodine?“ spýtala som sa jej, keď som videla, že má dobrú náladu.

„Nenávidia ma,“ povedala chladne a ja som sa na chvíľu tešila, že možno konečne hovorím s Leslie, konečne hovorí v prvej osobe. No potom čosi dodala a ja som si sklamane povzdychla. 

Monday, 9 September 2013

Maruš(ka)

Kedysi, a  možno to ani nebolo tak dávno, som mala každý večer na programe jednu záležitosť, na ktorú som sa tešila od rána. Len pár minút, ktoré som strašne prežívala. Neviem, koľko báb tu je, čo si to pamätá ale boli to presne tie minúty, keď som si sadla za notebook a predtým, ako som skopírovala časť Adriany, alebo čohokoľvek iného, som sa sem vypísala. Zo všetkého, čo sa deje, čo ma trápi, čo ma teší a čo som zažila v ten deň, týždeň. Hľadanie obrázkov, to čakanie na prvý komentár. Bolo to pre mňa také moje a mala som to strašne rada. Aj keď slovo "strašne" sa s akýmkoľvek pozitívnym slovom používať nemá. Vraj. Je to fajn, skúsiť to teraz, po nejakých mesiacoch, zopakovať si. Môj súkromný-verejný denníček by vám dnes asi ústa natočil skôr nadol, tak to neriskujem. 
:)

TOTO (isté veci sa nikdy nezmenia, však? :D) počúvam teraz dokola (môžeme sa tváriť, že v tom nie je on, ale je :D), len neviem, či sa vám to k tomu bude hodiť, pretože v tejto chvíli a sekunde ešte neviem, čo vám sem dám. :D

No a TOTO capli mojej sestre na rozlúčkové video, takže je to teraz moja nostalgická piesonka. :)

To, že si nič z toho nepustíte vám ale nevyčítam, ani ja to nikdy nerobím ale nikomu to nehovorte :P


Možno by som si mala pozrieť Harryho Pottera, keď teraz nemôžem spávať. Alebo Rýchlo a zbesilo. Transformerov. Aj keď by som si normálne určite pozrela niečo staré, ako napríklad Madamme De Pompadoure, či hrbáča. Možno aj niečo čierno-biele. No za daných okolností- nemôžem. A možno ani nechcem. Kto vie, čo by so mnou spravili moje rozbúrené hormóny. Mám taký pocit, že by nimi zametal aj Nemo. Možno by som plakala. Alebo by to pri pohľade na Merlina búšilo tam, tam a tam. Vlastne... stihla by som to všetko. Pohľad mi opäť zablúdil na nástenné hodiny, ktoré ukazovali len o minútu viac, ako naposledy. Zvesím ich. Hneď zajtra. Ako pomstu. Za ďalšiu prebdenú noc. Opäť raz som si vzdychla, cmúľajúc ďalšiu kyslú žížalu. Sedela som v kuchyni, obrovskej hotelovej kuchyni, na niečom, čomu vravievali ostrov, dávno rozhodnutá nalakovať si nechty na nohách, zas. Vlastne je mi na tie holé nohy aj trošičku zima. "Svätý Bar..." Zhíkla som, keď som pocítia nečakaný dotyk na chrbte, v túto hlbokú nočnú hodinu. "Svätý kto?" Spýtal sa s úškrnom. "Och, to si ty." Vydýchla som si, namiesto odpovede. A už to búšilo. Presne na tích troch miestach. Tam, tam a tam. Jeho som tu fakt nepotrebovala. "Čakala si snáď niekoho iného?" "Nikoho, to je ten problém." Škaredo som sa na neho pozrela, a priložila si ruku na miesto, kde búšilo to prvé "tam". Srdce. Mala by to miesto zahalovať košeľa, no na moje prekvapenie, nebolo tam nič. "Ups." Zhíkla som po zistení, že sa mi odoplo pár horných gombičiek, a tak krásne vynikal môj hrudník. Zasmial sa. Až nebezpečne zvodne. S rukami vo vreckách veľkého pyžama, prekríženými nohami, opretý o kuchynskú linku. A ja som v tej chvíli nechala zapínanie gombíkov tak, proste som si len zahryzla do pery. Hnusné hormóny. Chvíľku sme si zadumane hľadeli do očí, kým to nezačalo byť až príliš drzé a prestali sme si jeden druhého všímať. A ono to stále búšilo. Bú. Miestnosťou sa ozývalo len šušťanie balíčka s cukríkmi, jeho tiché kroky a moje občasné vzdychy. Bola som unavená. A keď poviem unavená, myslím tým brutálne unavená. Prestala som počítať prebdené noci, prestala som dúfať, že tú ďalšiu sa už naozaj vyspím. Pretože nech ma to zmáhalo akokoľvek, nikdy ten pocit nebol dostatočne silný na to, aby moje telo poslúchlo, a ja prepadla spánku spravodlivých. Smutné bolo, že ten dôvod čo mi kradol spánok som poznala. "Dáš si?" Spýtal sa s krabicou najlepšieho džúsu na svete v ruke. "Jasné, že si dám. Držíš v ruke najväčšie mňam aké kedy svet videl." Opäť bez komentára sa zvrtol, a vytiahol jeden pohár aj mne. Prešiel ku mne a podal mi ho aj so slamkou, ktorú som hodila niekde za seba. "Slamky sú blbosti." Povedala som jednoducho, kým som hodnotila, ako veľmi vypracované telo má. Veľmi veľmi. Cukríky som si položila do lona, a odpila si z obyčajne-neobyčajného džúsu čakajúc, čo amígo urobí. Pohár som až prisilno treskla vedľa seba keď ma chytil za členok, a následne ho odtiahol z barovej stoličky, na ktorej som ho mala vyložený. Aj s tým druhým. Pri takýchto situáciách som zvyknutá padať, preto ten amok. A ešte aj preto, ako vedel, kde presne a ako jemne moju studenú nohu chytiť. Posadil sa oproti mňa, aj keď som bola odetá len v sporo dlhej košeli so zvyslími pásikmi a v nohavičkách. Bol blízko. Nohy som si na truc zložila späť, ibaže tentokrát na jeho stehná. "Prečo ešte nespíme?" "Hm, asi máme poškodenú štvrtú čakru." "Na všetko máš taký originálny názor?" "Úplne na všetko. Aj na teba." "A prezradíš mi ho?" Zasmiala som sa. Až takí originálny nebol, zhrnula by som to do všetkých synoným a obmien slova sexi. "To je tajomstvo." Také verejné, no predsa tajomstvo. Medzi tunajšími dámami sa to pošepkáva. "Keď už hovoríme o tajomstvách. Ty a ja, tmavá kuchyňa. Je neslušné sadnúť si ku slečne takto opovážlivo." "Nie keď viem, že tej slečne to určite prekážať nebude." "Si drzý." "Nie viac ako ty. A teraz počúvam návrhy, ako stráviť túto noc, keď blázni nespia." Och kamoš, tých by bolo. A s tebou. Mojimi hormónami. Slasť. Aby som si nezahryzla do jazyka, vzala som si žížalu. "Vzhľadom na to, že tento hotel je väčší a zaujímavejší, než si dokážeš predstaviť, je noc a my sme tu teraz kvázi sami, by som toho dokázala vymyslieť veľa." "Ja sa zapojím do všetkého, na čo budeš mať chuť." Zašepkal provokatívne a ruku mi zložil na stehno. Privrela som oči v snahe ukľudniť mravčenie všade, kde by to mohlo narobiť problémy. "Mal by si si dávať pozor na jazyk." Šepla som rovnako ticho. "A čo ten tvoj, podrezaný?" "Môj jazyk je v poriadku." "Ja to rád skontrolujem." Usmial sa šibalsky a ja som nestihla reagovať. Proste sa to stalo. Zdrapil ma pod kolenami, potiahol a zrazu som sedela na ňom. Nemravne obkročmo, tváre tak blízko, že by sa v tom priestore udusil mravec. "Blufoval si." "Vážne?" "Ja som nepovedala nahlas, že mám chuť na teba." "Asi to z teba kričalo."



Sunday, 8 September 2013

Výhovorky, výhovorky, výhovorky...

Lásky moje, tak neskutočne som verila, že tento víkend vám niečo stvorím, aj som si čokoládku z mrazničky vytiahla, čo som si tam schovala, aj čajíček navarila, že idem písať až kým tu nebudem mať desať strán, lebo sa mi chcelo, písať a písať a písať... A samozrejme, nevyšlo. Prepáčte :( Nabytý trošku program a to som sa tešila, že víkend a nič nebudeme robiť. Lenže sa toho nazbieralo viac než dosť. V prvom rade momentálne tento víkend sa tu organizoval Banícky jarmok, čo je v podstate jediná udalosť celého roka v tejto tu diere a celý rok sa na to každý teší, jarmoky (ktorým sa vyhýbame) a kolotoče. Samozrejme aj program, kde každoročne naša skupina ide tancovať, čiže tam som strávila nejaký ten čas. V druhom rade This is us, ku ktorému sa ešte osobite vyjadrím, v treťom sa u nás stále dokončuje prerábka, lepili sme tapetu, sťahovali obývačku, ťahali káble k telke, ja som si konečne začala dnu do skrine nosiť oblečenie, chodiť pravidelne poň do letnej kuchyne, po svetre a tašky do garáže nie je bohvie čo. Ďalej tu tento víkend prišla teta z Bratislavy, ktorú naozaj vídam každé dva mesiace, čiže aj s ňou som bola, musela som ísť ku starkej, babke a aj nakupovať. Och, a ešte mám aj nádchu. Spomenula som všetko? Nie som si celkom istá, ale aj tak to znie ako veľa vecí, nie? Beriete teda moju výhovorku?

Teraz k This is us, ktoré bolo proste úchvatné, časti z koncertov akoby sme tam naživo boli.... ale neskutočne závidím ľuďom, čo tam boli v iných miestach, všetci len píšu, koľko fanúšikov tam stretli, koľko super ľudí... A my? Boli sme v kine až dve, len my dve. Po asi desiatich minútach ešte prišlo päťročné dievčatko s mamou, ale trapas aj tak, nie? Povedali sme si, že nikomu sa nepochválime, radšej. Samozrejme, že Klaudia hneď povedala kamoške, keď jej volala, koľko nás tam bolo a zrejme už vie pol mesta... A sere ma to, ľudia, kde ste boli?!

Konečne už moja izba vyzerá ako izba a ja ju neskutočne milujem, bola som pesimista, priznávam sa, ale teraz to milujem, je to dokonalé, ako z nejakého katalógu, nikdy som nebola v krajšej izbe a to je to stále ešte len provizórne. Stále sú knihy v krabiciac pri skrini, lebo poličky dodávajú za mesiac, posteľ len obhádzaná vankúšmi, nech sa nejak zakryje, že tam nie sú opierky, nočné lampy ani také škatule na veci nikde, ale ja to už teraz milujem :3 Mäkkučký koberček, nádherná tapeta, vankúšiky... :3 ono sa to nedá opísať, keď to raz bude hotové, odfotím, ale až potom.

Ešte som vám jednu informáciu chcela povedať, akosi sa to tu nikdy tuším ani nespomenulo. Happily Never After (budem tomu musieť vymyslieť jednoslovný kricí názov) nie je o chalanoch, neplánujú sa tam vyskytnúť, nič. Komu to vadí, mrzí ma to a majte sa krásne.

A asi mám preto kricí názov, práve ma to napadlo a sama to začínam volať Bitches s.r.o, aj keď viem, že z toho čoskoro zostane len bitches a aj to sa zrejme preloží, ale čo, pche.

Ľúbim vás a skúsim pohnúť s Lonely, ale neviem, či to tak skoro stíham.

xxx


Saturday, 7 September 2013

This blog

Ďakujem všetkým za to obrovské množstvo ľudí, ktorí si prečítali poslednú časť.
(tiež si taký nápis spravím a budem to svojmu chápavému okoliu zdvíhať)

Prepáčte, neurazte sa, nebolo to myslené na vás v zlom, ďakujem veľmi tým, čo na časť klikli, pozreli si ju. No aj tak, kde sú tí ľudia, čo sem chodili kedysi, tie čísla šplhajúce sa vysoko nad tisícku? Pripadám si tu ako vo westerne v nejakom opustenom meste, už len koliečko slamy alebo čoho sa tu pohne a inak ticho.

Mám teda na vás otázočku(y). Keby sme chceli tento blog trochu zmeniť, niečo na ňom vylepšiť, čo by ste chceli, aby sa tu pridalo? Čo by sme sem ešte mali dávať? Aký typ článkov, články o čom? Čoho viac? Čoho menej? Čo dať úplne preč? Čo by ste si radi prečítali, videli tu? Dajte vedieť, ak také niečo je.

Ďalej som vpravo pridala nabok kontakty, ak by niekto chcel sa kontaktovať, alebo len follownuť a urobiť radosť, nech sa páči. Je tam aj ask, ak by bol niekto zvedavý na čokoľvek, len teraz som ho asi dva dni dozadu založila, kvôli tomuto blogu len, tak ak by ste chceli vedieť, pýtajte sa. Prezradím pokojne aj niečo o Lonely alebo Happily Never After, veď vlastne ani neviete, o čom to bude. Žiadne veľké spoilers, ale niečo vám určite poviem ;)

A ešte, špečialné pre Sarah: Honey, môžem ťa uistiť, že tie čísla majú význam, veľa z nich by ho stratilo, keby bolo o jedno väčšie alebo menšie, za mnohými sú ťažké výpočty... nie sú ale v každej časti, lebo keby boli, myslím, že súvislosť medzi nimi aj ich vysvetlenie by bolo príliš ľahké a jasné :) ale tak hádam na konci už budeš vedieť, čo znamenali ;)

Friday, 6 September 2013

Les photos

Zasa raz pár obrázkov, tak úsmev ;)